Drahoslav Mika

O dve hodiny neskôr.
 
Surovec a Maťo Kliešť sú ešte stále na posede. Nič mimoriadneho sa za tie dve hodiny neudialo, iba noc sa zmocnila všetkých svojich práv. Keby to čítali aj nejakí básnici, tak pomedzi konáre na oblohe vidieť Lunu v jej plnej kráse, jednoducho je tehotná ako matka hviezd.
 
MAŤO  KLIEŠŤ:       Surovec, my tu riskujeme svoje životy, mrzneme, a ostatní sa 

                                   zatiaľ pri vatre zohrievajú.    Určite aj pijú a nedajbože – jedia. 

                                   Už sa ani nepamätám, kedy som niečo teplého v hube držal. 

SUROVEC:               Neklam! Pred chvíľou ti fajka vyhasla. 

MAŤO  KLIEŠŤ:       To sa nepočíta. 

SUROVEC:               A pred spaním aj tak nie je zdravé jesť. 

MAŤO  KLIEŠŤ:       Pssssst!  (Šepkajú)  Zdá sa mi, že dolu bolo počuť nejaký 

                                   šuchot. 

SUROVEC:               Aj ja som voľačo začul. Možno to bola iba myš alebo piskor. 

MAŤO  KLIEŠŤ:       Myš? Biela myš? Veď až tak veľa sme toho zas nevypili. 

SUROVEC:               Žeby potkan? 

MAŤO  KLIEŠŤ:       Zdá  sa mi, že sa pohla fľaša.   (Vyberie zo záhrenia 

                                   starorímsku gladiátorsku sieť – čo všetko len taký zbojník pri 

                                   sebe nenosí! – a hodí ju dolu, čím nakryje studňu.  V sieti sa 

                                   čosi mece.)

                                   (Obaja skočia z posedu dolu, vrhnú sa na sieť  a snažia sa čo

                                   najrýchlejšie a čo najšetrnejšie obeť  spútať) 

SUROVEC:               Prelep mu ústa izolepou, aby nás nemohol oblbnúť rečičkami 

                                   a sľubmi!)

MAŤO  KLIEŠŤ:        Podrž mu nohy, nech ho spútam! Kope, potvora!

SUROVEC:               Pálenku doňho vlej, ako do Kováča pred únosom.

MAŤO  KLIEŠŤ:        Múdry si… I ja by som si dal… Odkiaľ?
 
Čosi-kamsi  … a Maťo so Surovcom nesú na pleciach na drúčiku spútaného chlapa, tak ako vo filmoch nosievajú tigra či inú podobnú háveď.
 
SUROVEC:                (Ešte počas chôdze) Odkiaľ si nabral tú sieť? Veď sme to ani

                                    na civilnej obrane nenacvičovali. 

MAŤO  KLIEŠŤ:         Zdedil som. Po dedovi. V Ríme robil gladiátora. Ej, to boli 

                                     časy!  Otrokárske zriadenie – staré zlaté davaj časy! 

                                     Nero,…Caligula… so všetkými si tykal.

SUROVEC:                 Aj s pápežom?

MAŤO  KLIEŠŤ:         Aj. 

SUROVEC:                 Závidím ti takého deda. Hm… (Zamyslí sa) Každý človek má 

                                     v podstate dvoch dedkov s dve babky. Z toho logicky vyplýva,

                                     že na svete je dvakrát toľko dedkov a babiek ako ľudí… 

                                     Debilina, ale fakt….

                                     Pozri sa, či dýcha… Dúfam, že sme mu veľmi neublížili, že 

                                     nepodá sťažnosť pre porušenie zákona…   

MAŤO  KLIEŠŤ:         (Priloží ucho k obeti) Dýcha… a dosť pravidelne… Nemyslím, 

                                     že sme mu nejako ublížili… A keď, dúfam, že je poistený. 

                                     Aspoň v troch pilieroch. 

SUROVEC:                 Ďuri, Ďuri… Načo si len utekal? Ale neboj sa, my ťa 

                                     ochránime, my si ťa nedáme, veď sme tvoja feudálna 

                                     prostonárodná ochránka…  Tvoje opice… teda – gorily. 

                                     Ešte dobre, že nám cestu osvetľujú svätojánske mušky.

                                     Ako v rozprávke. Nevidieť to na vlastné oči, namôjhriešnu – 

                                     neuverím! 

MAŤO  KLIEŠŤ:         Pridajme do kroku, kým sa im batérie nevybijú. 

SUROVEC:                 Komu?

MAŤO  KLIEŠŤ:          Muškám predsa…  Alebo fungujú na naftu?
 
Z tmy sa z ničoho nič, alebo aj z niečoho niečo, ozve hrozný rev neznámeho tvora. 

Surovec a Maťo Kliešť so zajatcom na pleciach prejdú z kroku do poklusu. potom do normálneho klusu a nakoniec do šprintu. V diaľke zahúka sova, najlepšie výr skalný, ak nie je naporúdzi tak postačí kuvik, vlk vyje na Mesiac, potom sa zháči a prestane vyť, a hlas ľudu si odloží do najbližšieho referenda.
 
Ešte raz čosi-kamsi a zdiaľky zaznieva Večierka v podaní Félixa Slováčka (Nemýliť si s Félixom Čecháčkom)
 
D r a g o   

( P o k r a č o v a n i e )  (Koho to už omrzelo, nemusí to čítať…)
……………