Drahoslav Mika

O päťdesiatpäť minút neskôr
 
Chata, poľana… Vatra pomaly dohára, nemá kto priložiť polienko či za otiepku raždia na uhlíky, všetko spí, všetko sní, a keby tak napadol sneh, čo v Hornouhorsku nie je až také nemožné, nesúdny čitateľ – divák by očakával, že prídu traja mudrci od východu, pretože je Tichá noc, svätá noc. Lenže opak je pravdou. Ticho je prerušené praskotom suchých vetvičiek a od západu vidíme prichádzať, presnejšie povedané trieliť,  troch hlupákov… vlastne nie, hlupáci sú niekde inde, nech mi ten lapsus lingvue chasa zbojnícka prepáčiť ráči, ja som to, ako vždy, myslel dobre a nikoho som uraziť nechcel.  Maťo Kliešť a Surovec prinášajú v sieti zajatca na poľanu. Zajatca v sieti aj s drúčikom pohodia vedľa schodov. Sami sa uvoľňujú niekoľkými strečingovými cvikmi a Surovec na záver pripojí krátku ukážku ásána- jógy, napríklad položí nohu za krk. Keďže sotva dokáže založiť nohu za svoj vlastný krk, založí ju za Maťov.  Potom vydychujú, (ale ešte nie naposledy). Chcú sa napiť vody, ale vody niet a do potoka sa ani jednému ísť nechce, lebo je tma a fakľa nesvieti. Ledaže by zajatca poslali, ale to by bol po predchádzajúcich udalostiach dosť riskantný krok. Čutora je prázdna, pet-fľaše ešte nevymysleli.  A tak zostávajú smädní. 

SUROVEC:                  (Podíde k spiacemu Turoňovi, stiahne z neho huňu, potrasie 

                                      ho za plece. Spočiatku potichu.) Hej, Turoň, prebuď sa…

TUROŇ-ZBOJNÍK:      (Z trištvrťospánku) Čo sa deje? Kto to buntoší teraz po 

                                      nociach? Vyspať sa človeku nedajú… 

SUROVEC:                  Jánošíka sme doniesli. 

TUROŇ-ZBOJNÍK:      Už zase..? (Zíva a pretiera si oči.)

(Postaví sa, teda Turoň, poobzerá, ide za krík, vykoná malú potrebu, aby mal čas na rozmýšľanie a aby sa spamätal z ružového sna. Snívalo sa mu totiž, že je služobne odcestovaný na Tahiti a vytiera tam Gauguinovi štetce do posteľnej plachty, čo si vydobylo ešte väčší obdiv ako obrazy samotného nakazeného majstra, ktorý mu odovzdával v hornouhorskom záujme do árendy miestne krásavice, a práve vtedy si on, Turoň, s hrozou uvedomil, že sa mu viac páči Guguin – teda nie ako miestne krásavice, ale Gauguinove maľby v porovnaní s jeho vlastnými. A teraz za kríkom sa jeho sen príčinením boha Hypna pomaly rozplýva a  stráca sa v nedozerne tmavonočnej oblohy. Dokoná potrebu, zašnúruje si gate, podíde k zasieťovanému zajatcovi, chytí ho za vrkoče a ťahá k vyhasínajúcej pahrebe.)

TUROŇ-ZBOJNÍK:    Rozviažte ho a priviažte k mučiarskemu kolu!    

MAŤO  KLIEŠŤ:         Kôl nemáme.

TUROŇ-ZBOJNÍK:    Tak ho pripútajte k nejakému smreku!

ZBOJNÍCI:                  (Po jednom sa prebúdzajú, ale aby to malo rýchlejší spád, 

                                     niektorí môžu aj po dvoch,  pretierajú si oči, kde-kto si 

                                     odskočí, sadajú si do polkruhu, konečne kohosi napadne 

                                     priložiť polienko do ohňa a sledujú, čo sa bude diať. Len pre 

                                     vodu nemá stále kto ísť, a tak trpia všetci smädom, ba priam 

                                     dehydráciou. Stále vládne prítmie.)   

SUROVEC:                 (Drží zajatca pri nejakom smreku)

MAŤO  KLIEŠŤ:         (Ústrojovacími  remienkami pripútava k nejakému smreku 

                                     zajatca. Odtrhne mu z úst lepiacu pásku, aby sa mu voľnejšie

                                     dýchalo, a aby to Pešť nepovažovala za týranie zverenej 

                                     osoby. Na znak zmierenia chce vopchať zajatcovi do úst 

                                     zapálenú zapekačku)

ZAJATEC:                  (Myká sa s tvrdým Y, ale keďže je pevne pripútaný, veľa si 

                                     nepomôže, ba remienky sa mu ešte viac zarezávajú do 

                                     svalov a šliach. Nuž teda aspoň vykríkne, čím dokáže, že nie 

                                     je nemý a neprišiel do Hornouhorska na deafolympiádu)

                                     Zarižu ťa z  derevjanu kosturu!!! 

TUROŇ-ZBOJNÍK:     Čo hovorí?

SUROVEC:                 Neviem, nerozumiem… možno je v tranze…ako Pýthia… 

MIŠO  ILČÍK:              (Konečne sa vynorí aj on) Dúfam, že ste ho veľmi nebili… 

                                     po hlave… (Pomaly sa približuje k ohňu)

MAŤO  KLIEŠŤ:         Nebili…

MIŠO  ILČÍK:              Lebo teba, Maťo, voľakedy prímením Horúci volávali. 

MAŤO  KLIĚŠŤ:         Jóóój, to som bol ešte teplý, … teda – ruky som mal stále  

                                     teplé… Hrával som gulečník… vreckový…  nuž od toho…     

                                     Ale s bitkou to nesúvisí a ani nesúleží. 

MIŠO  ILČÍK:              (Z vrecka vytiahne baterku a zasvieti ňou zajatcovi do tváre.

                                 Pozerá na zajatca, chytí sa za hlavu, potom šmarí klobúčik 

                                     o zem).  Chlapi… ale veď… toto nie je … Jánošík…

SUROVEC:                 (Pozrie sa na zajatca, chytí sa za hlavu a zodvihne Mišov 

                                     klobúčik zo zeme)  A … veruže… nie…je  A mne sa hneď 

                                     zdalo, že je akýsi priťažký, keď sme ho sem vliekli lesom.

                                     Jánošík by mal byť ľahší, reku, veď koľkokrát som ho z krčmy 

                                     na týchto hľa pleciach vláčil…

ZAJATEC:                  Taku ťi prijebu, že oči vykotuľiš!!

TUROŇ-ZBOJNÍK:     Čo hovorí? 

SUROVEC:                 Neviem, nerozumiem mu ani slabiku, ba ani hlásku, ani 

                                     písmeno…ani mäkké F!

ZAJATEC:                  Što ti budu ľičiti, čeloveku božij!

TUROŇ-ZBOJNÍK:    A po našom, po hornouhorsky, či nerozprávaš, alebo aspoň 

                                    nerozumieš? 

ZAJATEC:                  Rozprávam, ale nerád. 

TUROŇ-ZBOJNÍK:    (Pomaly) Ale budeš musieť… Ja ti tlmočníka platiť z daní 

                                    nebudem…

MIŠO  ILČÍK:             Tak počúvaj, mladý! Budeš musieť zodpovedať na pár otázok. 

                                    Všetko, čo povieš, môže byť použité proti tebe zapierať 

                                    nesmieš, my to z teba vytĺkať nechceme. My nie sme takí zlí, 

                                    ako o nás šľachtou podplatení nezávislí novinári píšu. 

                                    My sme takí obyčajní ľudia.  Advokát   je drahý, takže určite 

                                    na neho nemáš. 

                                    Teda začnime. Kto si ?

ZAJATEC:                  No kto…? Čelovik, jak i vy. 

TUROŇ-ZBOJNÍK:    Nevykrúcaj sa, ale svoje meno nám povedz. 

ZAJATEC:                  Aj priezvisko?

MIŠO  ILČÍK:             Môžeš, iniciatíve sa medze nekladú. Aj pseudonym môžeš, 

                                    ak nejaký používaš.  Mne aspoň otázky ušetríš. Šetriť sa musí,

                                    nech to stojí, čo to stojí. Za každú cenu. Aj za Leninovu! 

ATTILA:                     A povedz aj anonym. 

ZAJATEC:                 Tak dobre. Nelejme si teda čistého…

MĽANDRIAK.             Zadrž! Víno nemáme!

ZAJATEC:                  Mlieka. …. Volajú ma Nikola, kamaráti Koľa. Od Šuhajov som. 

                                    Ale pôvodne som sa po mamenke menoval – Olexa Dovbuš.  

MIŠO  ILČÍK:             Čosi mi to meno hovorí… Kde som ho len počul..? (Myslí.)

RUDI  OŠTINOHA:   (Šepká Mišovi)  Pandúri ho hľadali, v pátraní bol…

MIŠO  ILČÍK:             Povolenie?

NIKOLA  ŠUHAJ:      Loupežník. 

SUROVEC:                To predávaš lupienky, či ich vysmážaš? 

NIKOLA  ŠUHAJ:      No… po hornouhorsky je to, tuším, zbojník. 

MIŠO  ILČÍK:             To by mohol povedať každý… Trvalé bydlisko?

NIKOLA  ŠUHAJ:       Pidkarpatťa. 

MIŠO  ILČÍK:              Účel príchodu do Hornouhorska, až do týchto končín? 

NIKOLA  ŠUHAJ:       Na návštevu. Ale, keby sa privyrobiť dačo dalo… Nemám 

                                     ženu, ani deti, nemá ma kto nakŕmiť, napojiť… (Div, že sa 

                                    nerozplače)

SUROVEC:                A frajerku máš nejakú zamilovanú… a pesničku?

NIKOLA ŠUHAJ:        Marusja raz, dva, tri.

SUROVEC:                Tak ty máš hneď 3 frajerky a každá sa volá Marusja. To je múdre

                                   aspoň sa nepomýliš.

MIŠO  ILČÍK:             Vyvrátiť vrecká, všetko mu vyložte na stôl… aha, stôl tu nie je…

                                    tak do trávy. 

NIKOLA ŠUHAJ:       Takto vy návštevy vítate…? My u nás chlebom, soľou, 

                                    samohonkou… 

MIŠO  ILČÍK:             Vydrž …  U nás sa za návštevu platiť musí. Dvadsať rýnskych.

NIKOLA  ŠUHAJ:      Nemám drobné… 

UHORČÍK:                 To nič, aj tak ti nemáme z čoho vydať. 

NIKOLA  ŠUHAJ:       A nemohol by som si permanentne predplatiť ďalšie 

                                    návštevy? 

UHORČÍK:                  Mohol. Ale pamätaj – trikrát a dosť! 

MĽANDRIAK:             Michal, to iba u doktora… ten poplatok…

MIŠO  ILČÍK:              Hladný si? 

NIKOLA  ŠUHAJ:       Ani nie. Pred týždňom som sa na stanici zamotal medzi 

                                     bezdomovcov, ktorým práve hrachovú polievku zadarmo 

                                     dávali.                  

MIŠO  ILČÍK:              Dobre si urobil, že si sa najedol na týždeň dopredu. My aj tak 

                                     nič nemáme. 

NIKOLA  ŠUHAJ:       Keby som to bol vedel, zobral by som aj pre vás. Do ešúsu. 

FERI  OŠTINOHA:     Chlapi, svitá. Poďme si ľahnúť. 

TUROŇ-ZBOJNÍK:     Poďme. 

ZBOJNÍCI:                  (Líhajú si do trávy)

NIKOLA  ŠUHAJ:       A mňa tu necháte?

MIŠO  ILČÍK:             Aha… Skoro sme na teba zabudli… Rozviažte ho…   

KUBO  BLCHA:         (Rozviaže Nikolu)

NIKOLA  ŠUHAJ:      (Zájde pár metrov do lesa a dovlečie nafúkovací matrac)

ZBOJNÍCI:                 (Vstanú a obdivujú  tento vynález) 

TUROŇ-ZBOJNÍK:    Horné Uhry zaspali svoju dobu… Máme čo doháňať… 

D r a g o    

( P o k r a č o v a n i e )

……………..
Príloha: Šuhajova obľúbená pesnička. Na mikrofilme (krátkom filme) vidíme Nikolku v kruhu 
jeho ukrajinskej zbojníckej skupiny.