Drahoslav Mika

O šesť hodín neskôr. Dajme o sedem. Človek nikdy nevie…
 
Slniečko sa usmieva ako mesiačik na hnoji. Turoň-Zbojník sa za chatou skryto napcháva kádéčkom, v zuboch otvorí fľašového lahváča a blažene zapíja. Ostatní zbojníci si lížu labu, Floki plechovku.
 
JANO  KRAVINEC:       Ej, či by som si dal teraz chleba so šmaľcom…

RUDI  OŠTINOHA:       S cibuľkou… trošku soli… 

MĽANDRIAK:                 Aký stará mať v peci pekávali… 

SUROVEC:                    Ja už by som nepohrdol ani slivkovým lekvárom.

                                        A čo – nebodaj umreli… stará mať? 

MĽANDRIAK:                 Neumreli… Ale už mi starou materou neprichodia. 

SUROVEC:                     A to už ako?

MĽANDRIAK:                 Vydedili ma. 

GAJDOŠÍK:                    Hádam – vybabili. Veď ti babkou boli. A veľa si toho 

                                         nezbabil?             

MĽANDRIAK:                  Z hmotných rezerv súdok páleného. A ešte som sa mal 

                                         ujať funkcie poddaného pri kaštieli. Poddaný z povolania.

GAJDOŠÍK:                    Jakživ som o takom úrade nechýroval. Čo ti z neho 

                                         vyplývalo?

MĽANDRIAK:                  Robota na pánskom. 

GAJDOŠÍK:                     A toto ti chýba?

MĽANDRIAK:                  Nuž… veru chýba… Naša rodina mala od pánstva privilégiá.

                                         V pálenici sme robotovali. Tvrdo síce, ale v pálenici.   

SUROVEC:                     Privilégiá… Jasné! To bola taká légia, čo hen z Ríma do

                                         Horných Uhár prišla. Peši. Kolobežky ešte neboli. 

                                         A môjho deda dedo si pomýlil strany a bojoval v radoch 

                                         Dolnouhrov proti Rímskej stolici, za čo ho Ján Jiskra (môže

                                         byť aj ten z Brandýsa) menoval hlavným alkoholikom 

                                         obojuhorského palatína. Preto bol nútený bývať v palatách 

                                         a zaoberať sa palatalizáciou. Neviem, čo to je, asi lízal 

                                         palaty, aby boli čisté… 

GAJDOŠÍK:                    Palatrína, palatrína… Ale v palatríne sa nebýva! My sme 

                                         tam chodili, prepytujem, srať. Poďme k ohňu. 

                                         (Nadvihne pokrievku nad kotlíkom, čumí  a chvíľu chápavo

                                         a chvíľu nechápavo krúti hlavou.) Varíte, varíte?

KUBO  BLCHA:              Varíme, varíme. Voľačo sa ti nepozdáva?

GAJDOŠÍK:                    A čože to varíte? 

KUBO  BLCHA:              Rebierko na Jánošíkov spôsob. Recept je tajný. Je to 

                                         patent horára Gondáša. 

GAJDOŠÍK:                    On vám dal recept?

KUBO  BLCHA:              Nedal. On ho prezradil dedinskej bosorke Dorotke a ona 

                                         zase nám.  

GAJDOŠÍK:                    A to vám ho len tak – mirnix- dirnix?

KUBO  BLCHA:              Tak to teda nie. Zaslúžiť sme si ho museli.   

GAJDOŠÍK:                    Ako?

KUBO  BLCHA:              Oj, sedliak, či si len zvedavý. To sa nehovorí!

GAJDOŠÍK:                    A čo to tam vrie?

KUBO  BLCHA:              Šišky. 

GAJDOŠIK:                    Šišky? Veď šišky sa smažia. 

KUBO  BLCHA:              Fašiangové smažia. Ale toto sú smrekové, borovicové, 

                                         jedľové… 

GAJDOŠÍK:                    Jedle sú jedlé?

KUBO  BLCHA:              Sú, ako vidíš. Ale ja ich vyhadzujem, nechutia mi. Pridáš za 

                                         hrsť diablovho rebra, kopyto z jeleňa, srdce ropuchy, 

                                         trochu blenu, štipku hadieho jedu, miesto korenia môžeš 

                                         použiť medvedí trus, ale musí byť suchý…

GAJDOŠÍK:                    Ja by som sa z toho pozvracal. 

KUBO  BLCHA:              Veď o to tu ide. Tak ťa napne, že na jedlo sedem týždňov 

                                         nepomyslíš, prejde ťa všetká chuť. Vieš, koľko takto 

                                         ušetríme?

GAJDOŠÍK:                    Neviem. Ale cítim, že sa to lieči borovičkou.

KUBO  BLCHA:              Správne tušíš. A neviem to ani ja, ja som na ekonomickej 

                                         nikdy neštudoval. 

GAJDOŠÍK:                    A to rebierko… Jánošikovo… ?

KUBO  BLCHA:              A čo sme, kanibali?  To je zo psa, čo sa volal Jánošík. 

GAJDOŠÍK:                    Lenže ja nie som ani kanisbal! 

JANO  KRAVINEC:        (Stojí pod oknom chaty,  pozerá do skla a holí sa 

                                         elektrickým strojčekom napojeným na bleskozvod, odkiaľ  

                                         čerpá  energiu)

                                         Za búrky som nalapal trochu elektriny, -hovorí čumiacemu 

                                         Nikolovi. U vás také nemáte, čo?

NIKOLA  ŠUHAJ:           Nemáme. My máme na plyn. 

JANO  KRAVINEC:        A to funguje?

NIKOLA  ŠUHAJ:           Nefunguje. Ale plynu máme dosť. Keby ste chceli, 

                                         povolíme kohútik…

JANO  KRAVINEC:        Takže sa vlastne neholíte?

NIKOLA  ŠUHAJ:           Tak nejako. 

JANO  KRAVINEC:        No ale prečo?

NIKOLA  ŠUHAJ:           Nemáme kolínsku… po holení…

JANO  KRAVINEC:        Vari ju nedostať? Či je drahá?  

NIKOLA  ŠUHAJ:            Ale dostať. No škoda ju po holení… My ju pijeme. 

JANO  KRAVINEC:        A nie je vám potom zle?

NIKOLA  ŠUHAJ:          Je. A ešte ako! 

JANO  KRAVINEC:       Tak prečo ju pijete?

NIKOLA  ŠUHAJ:          Aby nám ráno bolo zle. Vy tu, v Horných Uhrách, ten pocit 

                                        nepoznáte…

                                        Bože… Daj, aby to už čoskoro prišlo… 

                                        Hlava treští, ani čo by si ju do obrúče stískal, v papuli sucho

                                        ako v rezidencii samého Lucifera, žalúdok ti až oči vytláča 

                                        z jamôk, a zvracaš, a zvaracaš, a zvaracaš… Zožerieš pár 

                                        kvašákov, vypiješ z nich nálev, a opäť zvracaš, a stále ťa 

                                        suší, hlava sa ti krúti, ani čo by si sa tri dni na ringišpíli vozil,

                                        nohy ťa nedržia, padáš na kolená ostosedem a niekedy až 

                                        ostodvanásť , si pošťatý, smrdíš, ženy sa od teba 

                                        odvracajú, deti na teba prstom ukazujú, vidíš stádo bielych 

                                        myší, hľadáš bielu mačku, s kde-kým sa pobiješ, pohádaš, 

                                        spievaš, či skôr hulákaš, vybozkávaš suseda, s ktorým si 

                                        roky slovka neprehovoril,  v blate sa vyváľaš, tykáš si so 

                                        susedovie sviňou, lebo v nej spoznávaš svoju spolužiačku 

                                        z prvej klasy, bozkávaš sa s vlastnou kozou, rehoceš sa 

                                        bohvie z čoho, všetko sa ti zdá byť smiešne, silu máš za 

                                        regiment pandúrov, z nosa ti tečie krv, z haleny máš 

                                        odtrhnutý rukáv, zarýpeš aj do kozáckeho atamána, jednu 

                                        čižmu si kdesi stratil, si z toho taký naondiany, že by si aj 

                                        vlastnej žene kyticu kúpil, aj keď nie je MDŽ,  a čo je hlavné 

                                        – si smädný, si čoraz  smädnejší, chce sa ti piť, chce sa ti 

                                        piť, a ešte raz  piť… Jedným slovom – siedme nebo…

TUROŇ-ZBOJNÍK:        Prestaň hypnotizovať, už sa mi sliny zbiehajú, ba priam tečú

                                        ako Pavlovovmu psovi. 

NIKOLA  ŠUHAJ:          Tak je to, chlapi… Už chápete,prečo pijeme ten odekolon? 

JERGUŠ  CHLAPIN:     A to nemáte vodku?

NIKOLA  ŠUHAJ:          Čo je v Byzancii Michal cárom, nedodávajú nám. Vraj pre 

                                        seba nestihajú páliť. 

JERGUŠ  CHLAPIN:     Nech Zaporožci napíšu list Fidélovi. Určite vám pošle.

MĽANDRIAK:                 (Prináša štyri fľaše piva.) Dajte si. Naše – horehronské. 

JERGUĎS  CHLAPIN:  Čapované nemáme?

MĽANDRIAK:                 Nemáme.  To všechno odnes čáp… (Nôti)

JERGUŠ  CHLAPIN:     Ja myslím, že máme, iba sa nikomu nechce súdok 

                                        dokotúľať. 

TUROŇ-ZBOJNÍK:        Banda lenivá!

NIKOLA  ŠUHAJ:           (Nenápadne sa chce presvedčiť, či je v bleskozvode 

                                         naozaj prúd. Chytí sa drôtu a schytá šlehu, až sa mu v 

                                        očiach zaiskrí a odhodí ho to na dvanásť stôp 

                                        hornouhorských). (Zahreší) Bľaď!

                                        (Potom vyberie zo záhrenia kolínsku Pikovaja dama a 

                                        ponúka chlapov. Fľaštička koluje a  koluje, akoby Detva 

                                        obrov nemala…   či vlastne –  akoby fľaštička dna nemala.

                                        Chlapom chutí a tešia sa na ten pocit, až im bude zle.)
 
 
D r a g o   

( P o k r a č o v a n i e )
 
……………………
hudobná príloha
 
Pijácka Zmes best of 1.