Drahoslav Mika

Ech, vojna, čo si to porobila..? Takými slovami začína jedna z pesničiek Bulata Okudžavu. Keďže tu máme Deň víťazstva nad fašizmom, dnešným príspevkom by som chcel vzdať úctu všetkým tým, ktorí položili svoje životy na bojiskách druhej svetovej vojny, aj tým, ktorí sa vrátili živí, všetkým tým, ktorí stratili svojich najbližších, aj tým, ktorých vojna dokaličila telesne aj duševne… Všetkým, ktorí tú vojnu nevymysleli, ale boli do nej vrhnutí udalosťami vyplývajúcimi z vysokej politiky, nerobím výnimku medzi tým, či to bol Ivan alebo Johny, náš Janko, Honza, či od susedov Janusz a János, Jean, Juan, alebo Hans… Určite by tí všetci radšej obrábali svoju pôdu či pracovali v závodoch, ako mrzli, mokli, hnili a zomierali v zákopoch či na bojisku, ďaleko od svojich milých, matiek, súrodencov, žien, detí, … ako by zabíjali rovnako nevinných radových vojačikov, ktorých osud postavil na opačnú stranu frontovej línie.
Nepovažujem za dôležité, či si koniec vojnového besnenia pripomenieme 8. či 9. mája, pripomíname si celé roky počnúc 1. septembrom 1939, ba všetko to začalo oveľa skôr. V každom prípade si tento deň zaslúži našu spomienku. V Rusku, Bielorusku (kde prišiel o život každý štvrtý obyvateľ), na Ukrajine, aj v iných krajinách už tretia generácia pátra po hroboch svojich príbuzných, po miestach, kde sa stratila ich posledná stopa. Takýchto neznámych hrobov sú ešte celé tisícky. Nepristupujem k tejto spomienke z pohľadu politiky, dejiny píšu víťazi už od najstarších čias, z papiera sa dá všeličo vygumovať alebo na ňom doplniť. Podstatná je pamäť národa (nemyslím tým inštitúciu), spomienky priamych účastníkov, nejaké percento z nich dnes ešte žije. Patrím k prvej povojnovej generácii (otec bol frontovým vojakom) a som rád, že Európa od roku 1945 nemusela ochutnať, ako chutí naozajstné vojnové besnenie, bezradnosť, slzy…aj keď niekoľko razy to bolo na dosah, stále dokázal zvíťaziť ak nie celkom zdravý, tak aspoň ten zdravší rozum. 

Do dnešného repertoáru som zaradil niekoľko svojím spôsobom spomienkových pesničiek, pátral som po americkej verzii Škoda lásky, našiel som iba české podanie, vybral som teda Karla Gotta. V ruštine sú tých pesničiek tisícky, ťažko sa vyberá, mnohé poznáme aj u nás, na You tube je toho plno. V závere sú ukážky z vojnovej tvorby dnešnej mladej generácie.

Preklady textov do slovenčiny predbežne nerobím.
 
Вставай, страна огромная   Vstavaj, veliká krajina   – Pieseň, ktorá zaváži hádam viac ako štátna hymna , a dojme…


 
День победы . лев лещенко  Deň Víťazstva


 
Катюша . сёстры толмачёвы   Kaťuša    verzií je spústa, zvolil som u nás neznáme sestry Tolmačove


 
Moja slabosť a môj obľúbenec Bulat Okudžava (Bulat Šalvovič Okudžava, rus. Булат Шалвович Окуджава (* 9. máj 1924, Moskva – † 12. jún 1997, Paríž) bol ruský spisovateľ, prozaik, skladateľ a scenárista. Je autorom asi dvesto piesní skomponovaných na vlastné verše. Okudžava začiatkom 50. rokov vytvoril nový žáner autorskej piesne, v čom mal mnoho nasledovníkov, a priniesol nové ponímanie textu piesne, jeho tvorbu sledujem od roku 1971. Veľký bojovník za mier.
 
десятый наш десантный батальён . булат окужджава (из кинофильма Белорусский вокзал) Desiaty náš desantný batalion Aj film sa mi veľmi páči, je o stretnutí štyroch frontových kamarátov na pohrebe ďalšieho spolubojovníka a ich zážitky z jedného dňa)


 
эх, война, чтож ты сделала . булат окуджава  Ech, vojna, čo si to porobila


 
лёнька королёв . булат окужджава  Loňka Koroľov (Ľoňka Koroľov, duša partie mladých ľudí z jedného moskovského dvora odchádza do vojny)


 
вы слышите, грохочут сапоги . булат окуджава  Počujete, dupocú čižmy


 
Kazačok . ivan krajíček


 
škoda lásky . gott


 
Stretnutie na Labe – pamätník Spojencov  zábery zo spoločného kladenia kvetov


 
Z pohľadu dnešnej generácie:
 
Игорь растеряев . русская дорога


 
(Новая) песня о войне  мотор роллер


 
песня к 9 мая


 
zdroj foto: http://flog.pravda.sk/mbfotoblog.flog?foto=331665