Drahoslav Mika

 
Hádam na úsvite odtrhnuté z neba

hviezdence nám popadali do trávy.

Slnko – peceň starej matky chleba –

dychom svojim premieňa ich v púpavy.

List lístka sa chytá, zlatovlásky spriada –

menšie sesterničky slnečníc.

Nebonezabúdky barankovho stáda.

Persefóna viaže lúče do kytíc. 

Upúta ma smutný úsmev bohyne –

asfodely sú v tom predsa nevinne…

Dnes uprostred fanfarónej poroby

Persefóna kladie kvety na hroby. 

Pristavím sa. Púpavám dám

štipku tieňa z klobúka.

Danae ma zlatým dažďom ponúka –

Nezaprší – len Aeol ma ovanie…

Pristavím sa aj pri mestskej fontáne –

jediná tu slzy roní, jediná…

Prispejem jej svojou troškou do mlyna.

Žiadna sláva, žiadne salvy, fanfáry –

šesťdesiat šesť v duchu sa mi zamarí,

žiadna hymna, žiadny pochod  v tichu dňa.

Iba včielka zabzučala. Nebodla…

Späť sa vraciam, tieň svoj hľadám,

nemo hľadím do trávy.

Torzo tieňa…Objedli ho

zlatohlavé púpavy.

Zvon kostolný uzákonil poludnie.

Božstvá vzdajú úctu mŕtvym…človek nie.

Dnes uprostred fanfarónej poroby 

Persefóna kladie kvety na hroby. 

D r a g o       09052011 
 
 
 
 
 

 

 
zdroj foto 1           zdroj foto 2