Drahoslav Mika

Aňi ňeznam, jak začac. Aľe jakiška vnutorni hlas mi hutori, žebi mi sebe perše uvedomil, co to tota tinta z malim „t“. Ta začňem stadzi. 
Išče ket mi bul mali chlapec, taki šintir smarkati, poslaľi me do školi. Škola bula na ňižnim koncu a stoji tam doteraz. Tedi še volala Narodna škola a učiľi še tam ročňiki od jedna do pejc. Starši chodziľi do Kerestura.  Raditeľ bul Martin Chovaňec a učiteľka joho žena Božena. Maľi dzeci Martina i Mariku. Veckaj ňeskorši prišol raditeľ Janko Hantke zo ženu zo Šečovec a kus ňeskorši Gizela Balažova, co še za Kačuraka vidala. A mala šestru Jolku.  Hantke me raz zbil, bo mi še pobil zo Šenkijom Bejlom, ket išľi dzeci zo školi. Tedi še išče mušelo zo školi chodzic šumňe u šore a šickim ľudzom pozdravkac že Čespraci. Abo jak me sebe srandu robiľi, že šejsc paľci. Z mojoho ročňika buľi napriklad Miro Košľabov, Rudo i Toňo Šikorovci, bratranci. Toňo už davno ňežije (bul o jeden dzeň mladši odo mňe) a ket mi u Ozorovcoch na temetove, furt mu švičku zapaľim. Joško Kačmarov, tot, co ma Iňu Findrikovu, Joško Kiraľov, Palko Ťukov, Janko Novačok (Novak), ňeboščik Palko Rusnakov, co me ho volaľi Hakoš, abo Osijom, abo Zajac. Joško Krišta – Makula,  Miro Krišta – Buvar.  I Milan Rusnakov bul z mojoho ročňika, Miklošov sin, i joho šestreňica Božena, skľeparka, Vierka Romanova, co me do ňej buľi šicki zaľubeni, Eva Čeľovska, Ružena Škapincova, Eva Szenczyova (ňeznam, či mi to dobre napisal), Terezka Staňčikova, co najkrajši recitovala a zato me ju prezivaľi Rozpravka, abo teta Viera Balintova.  U druhim ročňiku gu nam pribudnul Endi Tokar, co chodzil u bilich punčoškoch. No a Marijan Kačurakov bival o dva chiži bľižej gu škoľe jak ja. Ma šestru Jozefinu (moja žiačka) a tedi mal joho dzedo koňi – čarni bul Piťo a kavejovi Šaňi. I u Toňa Varšovaho maľi koňa – kobulu Maňu. A kravu Mandulu. Toňo bul moj sušid. Furt me še biľi abo orucovaľi s kameňami. Co me maľi robic, ket tedi internetu ňebulo?  Už je tiš na temetove, podobňe jak sušid z druhoho boku Staňo Kačurak. Oproci pres drahu bival Vlaďo Varšov, a to bul moj najľepši kamrat, choč bul o tri roki mladši. Išče mi dakedi zatelefonuje zos Kisaku. Joho ocec tedi predaval u karčme, a mi še učiľi kuric. Ja še doteraz ňenaučil.  Naj mi prebači moj ročňik, ket mi sebe teraz na dakoho ňespomnul. Bars davno to bulo… Višej štiricec roki.
 
No hej.. aľe co to tinta?

Ta perše me pisaľi zos običajnu tušku, z blajvasom.  Pisala na čarno, aľe maľi me i „červeno-modru“ tušku na počarkovaňe. Počarkovaľi me z červenu a tota belava nam furt ostala cala. A ket me še už naučiľi šumňe pisac paľički, rožočki, koľeska, povedzeľi nam, že od jutra budzeme pisac zos tintu, ta naj sebe každi priňeše do školi fľašočku tinti i piročko z ručku. Tinta bula taka cmava vodička a predavala še u Visvadera das u decovej šrubovacej fľašočkoj, na chtotrej bulo napisane atrament abo inkoust. Dachtori totu fľašočku nošiľi privjazanu na špargočkoj.  Običajňe bula tinta  belava abo čarna, aľe bula i žeľena i červena. Zos červenu nam učiteľka opravovala diktati a davala peťki. 
Na lavici po pravej rukoj bula taka dzirka a u ňej bul zastirčeni kalamar zo skla. Do toho kalamara me sebe odľaľi kus tej tinti zos fľašočki. Dakedi me klamar zverchu obaľiľi zos papirom, žebi tinta ňevifuňela. Už tedi še šporovalo. Piročko bulo take maľučke kovove (buľi i skľiňane) žolte abo bile. Toto še vopchalo do takej cenkej drevenej ručki. (Jednu mam doma na pamjatku).Pirka i blajvasi me nošiľi u ladikove.  No a začiname pisac: Ulapime piročko z ručku s troma paľcami, šumňe pomaľučki namačame do tinti u kalamaru pmaľučki še pribľižime gu pisankoj, priložime namačane piročko gu papiru a – buch! – na pisankoj še nam tinta rozľeje a mame tam machuľu jedna radosc! Frišno, žebi učiteľka ňezbačila, machuľu oľižeme z jazikom (žeľenu tintu ňe, bo žeľena otrovna). Vibereme pijak (taki ružovi papir) a pisanku visušime. Vecka me pisaľi s pengalu (Pengalu vidumal Chorvat, co še volal Penkala, aľe dagdze pišu, že ju vidumaľi u Amerikoj). Pengala znački Žiak stala šejsc korun a tinta še nacahovala zos taku gumku. (scisnuc – puščic, scisnuc – puščic,…) Znački Študent stalo ošem korun a nacahovala še s takim pistom. Dakedi pirko ňechcelo pisac, bo tinta zasochla. Ta tedi me pirko ulapiľi do ruki a mocno, tarhaco me z ňim kivaľi okolo lavici, tinta briskala po diľoch a dakedi i po naših šmatoch, školňička še bars zloscila. I našo rodiče. Podachtori maľi taku rendočku na uciraňe pirka od tinti, žebi še ňezabrudziľi. Paľci me maľi cale čarne jak od jahodoch (morušoch), jakebi me totu tintu kuriľi. A mi kuriľi orechovo ľisce… A bula i tintova tuška. Ket me ju oľizaľi, ta pisala na fijalovo a fijalovi zostal i jazik. Toto še vigumovac ňedalo, aňi inšak zgaľic. Toto aňi švecena voda ňezmila. Ňeskorši nam tintu davaľi zadarmo a u škoľe bula u litrovich fľaškoch.
 
 
 
A teraz prejdzime koňečňe gu perecom. 

Perec. Abo perecok. Ta po ruski abo po ukrajiňski perec znači paprika. Repčatij perec – paprika, co u zahradze rošňe. Krasnyj perec – červena paprika pomľeta, čornyj perec – poper. Išče maľi na Ukrajiňe šmišni časopis Perec, taki jak u nas bul Rohač. No aľe ozorovski perec – ta to calkom inše a zos papriku ňema ňič spoločne. 
Predstavce sebe taki valal. Babi richtuju obid (zahradkova poľivka, hičkoši). Aľe ket bulo šveto, abo vecej peňeži nazviš, abo ket hosci prišľi, ta še mušelo išče daco pridac. Pekľi še  bejleši, čiže  langoši (to tiš ňema ňič spoločne zos ňeškajšima langošami u varošu, bo tote našo buľi na calu tepšu a oveľo smačňejše, zos lekvarom abo zo sirom). A ket ňe, ta še vipražaľi krepľi zos kisnutoho cesta. Tiš zo sirom, ľekvarom, aľe ja ľubil  zos makom abo orechami. Toto bulo dnuka u krepľi, ňe jak ňeška zverchu. A ket na koncu zvišilo dakus cesta, abo ňezvišilo toho maku, abo može pre dijetaroch, še z toho cesta zrobiľi – skruciľi take koľeska – jak venčeki, u štredku bula dzira prik, bez polňini, a tak posne še to vipražalo spolu zos krepľami. Posipalo še to vecka z mľetim cukrom abo z vanilku, i toto bulo dobre, aľe ja sebe i toto, tak žebi ňichto ňevidzel, mačal do šľivkovoho ľekvaru. 
Dakedi baba chodziľi do Šečovec daco kupic. Ket še vraciľi, mi, dzeciska, še takoj pitaľi: -Co sce am priňešľi?  Ket odpovedzeľi: –Z pereca dziru a z kolača kraj! -ta bulo šicko jasne – ňič! 
A jest i slovo karperec. Ta to naramok na ruku. Na odpusce predavaľi. 
 
 
 
A šicko še vipražalo na šmaľcu. Dze že tedi buľi oľeje a kovkusi (sice kovkusi buľi – maslovi i šmaľcovi, smetol, sana, vita abo tak dajak še volaľi a piľi me meltu abo enrilo, to take kaveje buľi. A išče „vojenski kavej“ (kavona, kocky), co nam davaľi vojaci zo štreľňici na Viňičkoch. Tam me zbiraľi padački. I gestiňi pod viňicu.  No a tot šmaľec, co mi spominal, še ziskaval po zabijačkoj vipražaňom slaňini. Ja najvecej ľubil opaľene uška i chvosciki zo šviňi. No aľe o zabijačkoj bi še mohla napsac cala kňiška a ňit kedi. Ňepoznam ňič smačňejšoho jak ozorovske kolbasi zos ceskom a dobre viudzenu šoudru.  Chibaľ išče dobre žimne pivo. Aľe ňe toto silonovo…
 
 

 
D r a g o     10052011      (Metľar)

Veľmi kratučký slovníček veľkoozorovsko – slovenský
 
stadzi – odtiaľ
veckaj – potom, neskôr
šumňe – pekne
u šore – v rade, v zástupe
chiža – dom
kavejovi – hnedý
orucovac – ohadzovať
temetou – cintorín
blajvas – ceruzka
piročko – pierko
špargočka – špagátik, motúzok
zos – s/z
gu – ku
frišno – rýchlo
zbačic – zbadať
pengala – plniace pero
ladikou – peračník
scisnuc – stlačiť
rendočka – handrička
zabrudzic – zašpiniť
zgaľic – zmazať napísané
richtovac – chystať
šveto – sviatok
varoš – mesto
smačni – chutný
polňina – plnka
krepľe – šišky, pampúšiky
odpust – hody
šmaľec – bravčová masť
kovkus – margarín
gestiňi – gaštany jedlé, (pagaštan je berekiňa)
šoudra – šunka
silonovo pivo – sedemstupňové (michalovské) pivo, co vihralo druhe mesco, ket na perše mesco obsadzila laborecka voda