Hornouhorský zbojník Juraj a jeho družina 39 – guľáš a mandarínka

Bez časového posunu
 
Teda rachot motorov, ktorý sa neustále približuje, až nakoniec zapadávajúc do bahna  sa k rybníku dovalí veľká vétriéska s vlečkou, obidve pod celtami, a za nimi sa vlečie kombajn SK-4, prerobený na poľnú kuchyňu, z ktorej sa dymí, pretože aby bol čas dokonale využitý (Čas sú peniaze.), už cestou sa varí guľášik a laci-pečene. Všetci prítomní vstávajú zo sedadiel a ováciami vítajú prichádzajúce vozidlá. Túto neveľkú kolonu predbehne motorka so sajdkou, ktorú riadi prvý janičiar a v sajdke, ľudovo zvanej loďka, sedí Ich veliteľ.
 
ALI   BABA:             (Obráti sa k Uhorčíkovi)  A ten guľáš, vraj je to dačo úžasné.

UHORČÍK:               Veru úžasné. Najmä ak si mesiac nič nejedol.

ALI  BABA:              Aj vy máte Ramadan?

UHORČÍK:               My máme hlad. 

ALI  BABA:              A z čoho sa pripravuje?

UHORČÍK:               V ostatnom čase z psích gulí. Veď preto sa volá guláš. 

ALI   BABA:             Tak to my môžeme. Hlavne, aby tam nebolo bravčové. 

 

Medzitým autá dorazia na miesto určenia. Ich veliteľ vystúpi zo sajdky, sníme si motoristickú prilbu a kožený kabát  a na hlavu si nasadí  policajnú prilbu starouhorskej výroby.  
 
KUBO  BLCHA a

MAŤO  KLIEŠŤ:      (Vítajú hosťa chlebom, soľou, pohárom páleného, kyticou 

                                 (mohli by aj jednou po papuli, aby vedel, s kým má do činenia, 

                                  ale cenzúra by to nepustila)

ICH  VELITEĽ:        (Prijíma Božie dary a teší sa pohostinnosti) Tak, už som tu zas!

ZBOJNÍCI:               Nie sme slepí. 

ICH  VELITEĽ:        Hostí som vám doviezol. 

JÁNOŠÍK:                Hostí vravíš?  Ale my neobjednané návštevy neprijímame. 

ICH  VELITEĽ:        Tu neide o prijímanie. Aj tak sa minuli hostie. Kostolné myši 

                                  ich…potvory… A nič od vás nechceme, veď čo by babička 

                                  Európa povedala na slovanskú… ptfuj!  ..  hornouhorskú 

                                  pohostinnosť?  Aj uhorskú salámu som vám doviezol. Tri 

                                  štangy. Presne ako sedem gulí v Sarajeve. 

JÁNOŠÍK:                Ilčík, máme ešte miesto pre pár hostí?

ILČÍK:                       Anglická kráľovná nedošla, tak miesta je dosť. 

JÁNOŠÍK:                Takže v poriadku. Sem tých hostí! 

ICH  VELITEĽ:        (Dá rukou pokyn svojim ľuďom a tí odhrnú brezentové plachty 

                                 na vétriéske a na vlečke. 
 
Z ložnej plochy zoskakujú pionieri a skauti, každý vo svojom kroji. Dievčatá majú v rukách kytice a chlapci valašky, ale tupé, aby si nebodaj neublížili, lebo prvá pomoc ťahaná somármi ešte nedorazila. Dievčatá rozdávajú kvety prítomným, najmä zbojníkom, najviac sa ujde Jánošíkovi (akože ináč?). Keď Gajdošík vidí z diaľky, že sa niečo dáva zadarmo, opustí svoje stanovisko a uteká ozlomkrky, nakoľko mu to bahno dovolí, k obdarovávaným. Jánošík sa topí v kvetoch, Gajdošík v rybníku. Dvaja zo štyridsiatich Alibabových zbojníkov skočia za ním a podajú mu salámu, pretože nič iné nemajú naporúdzi, Gajdošík sa jej chytí a takto ho vytiahnu na breh. Teda na hrádzu. Surovec sa mu snaží dať umelé dýchanie, ale namáhať sa nemusí, lebo zlá zelina nevyhynie, napríklad také konope, čo dnes vie aj každé decko rozmaznané kompjútrom. Pre istotu ho však, aby bolo veselšie,  aspoň prefackuje 

po tvári.
 
GAJDOŠÍK:          Ďakujem. Všetkým ďakujem. Zachránili ste mi život. (Potom sa 

                               zamyslí tak po zbojnícky, odpľuje si z celého srdca a snažiac sa

                               hodiť sa do vody, aby raz neskončil v hárešte vykríkne.) 

                               Kašlem na taký život!!!

                               (Medzitým dorazí prvá pomoc s oslami a Gajdošíkovi navlečú 

                               zvieraciu kazajku. Dajú mu čosi vypiť. Keďže to hradí poisťovňa, 

                               Gajdošík v tvári hneď pookreje. a teší sa na ďalší vývoj deja.) 

ICH  VELITEĽ:     Tak ja hádam pôjdem a vy si tu pekne pobesedujte. Ja musím 

                               vyšetriť včerajší požiar. Rozmýšľam o založení protipožiarnych 

                               protivýpalných oddielov. 

GAJDOŠÍK:          (Šepká Ich veliteľovi): A dosky máte? A hák? 

ICH  VELITEĽ:      Načo?

GAJDOŠÍK:           Na šibenicu. Alebo ho chcete obesiť na nejakú slivku? 

JÁNOŠÍK:              (Začujúc iba posledný zlomok vety) Dobrý nápad, Gajdošík! 

                                Nalejte všetkým po slivke. 

ICH  VELITEĽ:      (Šepká Gajdošíkovi) Somár! Takého dobrého človeka by si 

                                zradil, zapredal, za judáške euro..tpfuj!… za judášsky groš. Bol 

                                jeden Gajdošík, čo udával za grošík!  A komu? Fízlom! 

                                Gajdošík, Gajdošík… Že sa nehanbíš!

GAJDOŠÍK:           Hanbím… Veď ja ho mám vlastne rád, toho Ďurka, ja ani sám 

                                nevím, kde se to ve mne bere, ten neklid, co mne tahá z místa 

                                na místo…co mne nenechá, abych byl sám se sebú 

                                spokojenej… 

ICH  VELITEĽ:      (Zapcháva mu ústa) Ticho, lebo ťa začujú batríci a sestrice.

                                A kam ich dáme spať, a čo im dáme piť? Hornouhorská 

                                pohostinnosť už dávno  nie je tá, čo bývala. 

JÁNOŠÍK:              Ale čo sú to za detiská, šarvanci … Veď cesta je zarúbaná a 

                                šarvanci po nej idú aj tak… 

ICH  VELITEĽ:      To sú členovia Jánošíkovho krúžku z Fučíkovej mulice…udice…

                                vlastne  ulice. Tak ja hádam pôjdem.

JÁNOŠÍK:               Zastav sa cestou v tamtom stánku a pýtaj si bielu kávu do šálky. 

ICH  VELITEĽ:       Ja kávu nepijem… Tlak…

JÁNOŠÍK:               Povieš, že som ťa ja poslal. Nalejú ti vodku. Jemeľjan so 

                                Stenkom doniesli. Vraj v zemi Ruskej prohibícia nastala, tak im 

                                toho zvýšilo a nevedia, čo s tým. 

ICH  VELITEĽ:       Aha! (Odchádza zrýchleným krokom k stánku.)

JÁNOŠÍK:              (Vydáva povel.) Zbojníci mojej družiny, na môj povel, v rad – 

                                nastúpiť! 

ZBOJNÍCI:             (Nastupujú do radu.)

PIONIERI a 

SKAUTI               (Predstupujú pred zbojníkov ako keď si hokejisti podávajú ruky po

                             zápase, želajú im veľa zdravia, úspechov v ďalšom zbíjaní, 

                             bozkávanie nemá konca-kraja. Zbojníci aj prísediaci majú slzy

                             dojatia  v  očiach, niektorí ani nie skutočné, ale plačú iba preto, aby

                             urobili deťom radosť, avšak neutierajú si ich, lebo papierové 

                             vreckovky ešte nevynašli. Deti im utierajú slzy cípmi pionierskych a 

                             skautských šatiek.  Potom sa usádzajú na zem tak, aby na seba 

                             navzájom  videli a mohla sa začať beseda s odbojármi. Medzitým

                             zbojníci založia virtuálnu vatru a opekajú ešte virtuálnejšiu slaninku,

                             ktorú rozdávajú prítomným, pretože aj voľby sa blížia.)  

JÁNOŠÍK:           Nuž – vítajte!

DETI:                   (Ostýchavo.) Nuž – ďakujeme…

JÁNOŠÍK:            A čože dobrého vás ku nám priviedlo? 

SKAUT  JURKO:        Sympatie k zbojníckym tradíciám na území Horného Uhorska. 

PIONIER  FERKO:    Pretože chceme pokračovať v diele začatom vami!

SKAUTKA JANKA:    Chceme smelo kráčať vo vašich šľapajách (len aby sme do 

                                     niečoho nešliapli). Zbojníckymi chodníčkami, lebo jedine na 

                                     týchto sa poddaný môže   dopracovať k blahobytu. 

PIONIERKA  MÁŠA:  A včera večer sme urobili aj dobrý skutok.

JÁNOŠÍK:                   Akýže, ak smieme vedieť?

PIONIERKA  MÁŠA:  Kaštieľ sme podpálili. Grófsky…

JÁNOŠÍK:                   Tak to ste boli vy? Huncúti…  A či vy neviete, že zápalky 

                                     …kresadlá… deťom do rúk nepatria? Odkiaľ ste ich vzali, há?

SKAUT  RUDKO:       V krčme nám nepredali. Vraj zákon. Nuž sme si požičali… Od 

                                     pána grófa. 

MIŠO  ILČÍK:              A to vám dal – len tak?

PIONIER  FERKO:    No… Najprv sa zdráhal, ale potom sme mu natárali, že si 

                                    chceme iba zafajčiť, nuž nám ich požičal. 

SKAUT  RUDKO:      Veď my vieme, že fajčenie škodí zdraviu…

SKAUTKA EVIČKA: Ale po požiari sme mu ich čestne vrátili. Iba jedna chýbala. 

                                    A on si to ani nevšimol. Takí sme my ľudia. 

JÁNOŠÍK:                   A či vy viete, že za podpáľačstvo hrozí trest odňatia slobody?  

PIONIERKA  MÁŠA: Keď tam budeme sedieť s vami…

SKAUT  MIRKO:        Lenže my nemáme ešte štrnásť rokov! 

TUROŇ-ZBOJNÍK:    Múdre sú tie dnešné deti, veľmo múdre. A podkuté. Kdeže 

                                    som sa ja v ich veku vo fiškáľskych otázkach vyznal. Vyznával 

                                    som iba vieru, aj to len preto, že som musel. 

PIONIER  KOĽA:      Ja by som sa chcel opýtať súdruha Jánošíka, kde má ukrytý 

                                   Jánošíkov poklad? 

JÁNOŠÍK:                  Pandúrom som to nevyzradil. Ale vám môžem… Ba priam 

                                    chcem. Vo švajčiarskej banke. A stráži ho tam sám Wilhelm 

                                    Tell, ináč tu prítomný. 

VŠETCI:                     (Tlieskajú.) Nech žije Wilhelm Tell! Nech žije Viliam. Nech žije

                                     Vilo! Nech žije Vilko!  A včielka Maja! 

WILHELM  TELL:      (Postaví sa a ukláňa. zodvihne nad hlavu luk.)  Nemá pri sebe 

                                    niekto z prítomných jablko? 

PRÍTOMNÍ:                (Prehľadávajú si vrecká.)  Nie nikto. Iba mandarínku. Viete vy, 

                                    aký šór treba vystáť za takou mandarínkou? 

                                    (Zaznieva pesnička Darinka-Mandarínka)

WILHELM  TELL:      Škoda. Dačo by som vám ukázal. (Posadí sa späť a je z toho 

                                    smutný.)   

JÁNOŠÍK:                  Až sa raz reinkarnujem, vrátim sa a vyberiem si ho aj s 

                                    úrokmi. To bude jabĺk! A zemiakov! Banduriek! Erteplí!

VŠETCI:                     (Aplaudujú a niektorí aj tlieskajú.)

SKAUT  JARKO:       A čo s ními urobíte?

JÁNOŠÍK:                  Preinvestujem. 

PIONIERKA  MÁŠA: A chudobe nič nerozdáte?

JÁNOŠÍK:                  Nerozdám. Nezaslúži si. Rýchlo zabúda a žiadnej vďaky sa od 

                                    nej zbojník nedočká. 

PIONIERKA  MÁŠA: A predtým ste rozdávali…

JÁNOŠÍK:                  To sú kecy, bez ktorých by som sa nebol dostal do dejín. 

                                    A okrem toho, až sa ja reinkarnujem, už tu bude dávno 

                                    blahobyt a pre chudobnejších aspoň blahoizba. 

SKAUT  JURKO:       Ja by som sa chcel opýtať pána Jánošíka, či bol naozaj 

                                    obesený za rebro? 

JÁNOŠÍK:                   Hej, bol som, a to na hrdzavý hák. Aj keď som bol ináč 

                                    nezávislý. Hneď po obesení som z toho dostal otravu krvi, 

                                    lebo som nebol zaočkovaný proti tetanu. 

MĽANDRIAK:             Tak ja sa asi predsa len dám zaočkovať…

SKAUTKA  EVIČKA: A nebolelo vás to? 

JÁNOŠÍK:                   Bolelo… trochu… ale len kým som dušu nevpustil. 

PIONIER MIŠKO:      Ďurindovi? 

JÁNOŠÍK:                   Poštárovi. A ten Ďurinda – kde zbíja? Na ktorom grúni ovce 

                                     pasie?   

SKAUTKA  ANIČKA: A nebolo by lepšie, keby vás boli upálili?  Oheň očisťuje. 

JÁNOŠÍK:                   Keď ohník horí, kdekto si prihrieva svoju polievočku. Ale keď 

                                     treba dať ruku do ohňa, alebo nedajbože ťahať gaštany z 

                                     ohňa,…

MĽANDRIAK:              Ale stále je to menej bolestivé, ako keď ich odtrhávaš z riti!

                                     To si človek aj poplače ako na pohrebe…

UHORČÍK:                   … svokry… 

JÁNOŠÍK:                    A navyše – od ohňa môže človek dostať úpal.

UHORČÍK:                   A potom upaľuje kadeťažšie… Lebo my, Hornouhorčíci, už 

                                     bez problémov ani nemôžeme existovať. Vždy je, 

                                     chválabohu, na čo nadávať.  

SKAUT  RUDKO:       Ja by som sa chcel opýtať pána Turoňa-Zbojníka, či nikdy 

                                     nepremýšľal o tom, že prestúpi k opozícii, teda k 

                                     pandúrom…  

TUROŇ-ZBOJNÍK:     Nuž… načo klamať… mal som také pokúšenie… Raz na 

                                     Bludovom vrchu, keď sme s Chlapinom starším spolu 

                                     zbíjavali…

JERGUŠ  CHLAPIN:  (Zakašle.)

TUROŇ-ZBOJNÍK:     … vlastne nie, tam to nebolo… Raz mi pandúri ponúkali 

                                     spoluprácu, že vraj by som mohol Jánošíkovu družinu 

                                     špehovať. Ale nesúhlasil som…

SKAUT  RUDKO:        Smieme vedieť, prečo?

TUROŇ-ZBOJNÍK:     Málo ponúkali. Za plošticu tri grajciare…

JANO  KRAVINEC:    (Drgne lakťom do Turoňa.) 

TUROŇ-ZBOJNÍK:      …čo to táram…? Z presvedčenia… U mňa peniaze nikdy 

                                     nehrali hlavnú úlohu… Kamarátov by som nikdy nezradil a 

                                     neodpočúval … a neudával… Veď ja poznám iba také ploštice,

                                     čo štípu.

DETI:                           (Tlieskajú.)

SKAUT  JURKO:         Ja by som sa chcel opýtať Juraja, či mu viac vyhovuje 

                                     oslovenie pán alebo súdruh?

JÁNOŠÍK:                    Ako kedy, deti milé, ako kedy. Čo sa nehodí, prečiarknite!  

PIONIERKA MÁŠA:   Ja by som sa rada  opýtala nášho národného hrdinu in 

                                     memoriam, Juraja von Terchová, čím bol v minulom živote, 

                                     teda pred reinkarnáciou?

JÁNOŠÍK:                   Nuž, keďže osud bol ku mne veľmi krutý a nedožičil mi stať 

                                     sa právnikom a ani duchovným, stal som sa materiálnym, teda 

                                     hmotným.   

PIONIERKA MÁŠA:   Brutál! A konkrétnejšie? 

JÁNOŠÍK:                   Dal som sa na ekonomickú dráhu. Vyštudoval som odbor 

                                     Podvojné účtovníctvo na hornouhorský spôsob. 

PIONIERKA MÁŠA:   Zvedavosť ma priam žerie. Na akých princípoch je založené 

                                     hornouhorské podvojné účtovníctvo? 

JANOŠÍK:                   Ako vravím – na materiálnych:  MAL DAŤ –  VZAL! 

                                     A nebuď zvedavá, budeš skoro stará. 

PIONIERKA  MÁŠA: Keď moja stará mať vravievali, že je dobre veľa vedieť..

GAJDOŠÍK:                Tak je… Na niekoho… 

PIONIER  FERKO:     Ja by som sa chcel opýtať kolegu Surovca, prečo sa 

                                     rozhodol vstúpiť do Jánošíkovej družiny?

SUROVEC:                 V scenári to tak bolo, nuž som vstúpil. Osud… 

PIONIERKA  KAŤA:  Ja by som sa chcela opýtať pánov zbojníkov, aké vlastnosti by

                                    mal mať dobrý hornouhorský zbojník?

JERGUŠ  CHLAPIN: V prvom rade musí byť bezúhonný. Nesmie sa dať v žiadnom 

                                    prípade uhnať drábmi. 

JANO  KRAVINEC:   V druhom rade musí byť vypočítavý. 

SKAUT  RUDKO:       Čo to znamená?

JANO  KRAVINEC:    Musí si vedieť vypočítať, koľko si toho môže dovoliť nazbíjať, 

                                     aby ešte dostal podporu v nezamestnanosti. 

RUDI  OŠTINOHA:     V treťom rade musí veľa piť…

JANO  KRAVINEC:    (Drgne lakťom do Rudiho.-)

RUDI  ŠTINOHA:        …mliečka… kakaa… jablkového ví… džúsu… 

SKAUTKA ZUZANA:  A ja by som sa rada dozvedela, či náš geroj Jurko nevie 

                                     náhodou veštiť alebo karty vykladať.  

JÁNOŠÍK:                    Nuž, akési karty som raz vykladal z vrecka čiehosi kabáta, 

                                      tuším kreditkami ich zovú… A veštiť si trúfam nanajvýš tak z 

                                     hrachu. Ale nie zadarmo – za misu šošovice. 

SKAUTKA LINDA:      Ja mám pripravenú otázku pre Miša Ilčíka – prečo nič 

                                      nehovorí? 

MIŠO  ILČÍK:               (Ukazuje si na zatvorené ústa a naznačuje čosi v pounkovej 

                                      reči.)

JERGUŠ CHLAPIN:  (Chvíľu sa v posunkovej reči rozpráva s Mišom, potom 

                                     pretlmočí):  Práve drží bobríka mlčania. 

PIONIER FERKO:      Mňa trápi skôr lingvistický problém.  Povedzte, pán Juraj, 

                                     nechceli by ste radšej písať svoje priezvisko s dvoma  eS? 

                                     Teda ako JÁNOSSÍK? Ušetril by a tým mäkčeň. Kríza…

JÁNOŠÍK:                    A čo som ja – vari nejaký Dolnouhor? Veď ja som v živote ani 

                                     feferónku nevidel! Bazmeg..!

PIONIERKA KÁŤA:    Ešte by som sa chcela opýtať národného hrdinu, zaslúžilého

                                     umelca  Juraja Jánošíka, nositeľa hrdého titulu Za výstavbu a 

                                     tunelovanie  diaľníc, …tpfuj! …lesných prtí, či si plánuje v 

                                     blízkej budúcnosti založiť rodinu?

JÁNOŠÍK:                   (Zosmutnie.)  Šibenica je mi milenkou, valaška a pištole – to 

                                    sú moje deti… 

PRÍTOMNÍ:                 (Tlieskajú a majú všetko na háku)

 

D r a g o   

( P o k r a č o v a n i e )
 
…………………….
 
Paštéková


 
poľská telenovela

Z Verandy IX

04.11.2024

Tridsať detí s Jozefínou Je už v nedohľadne Paholčíme v svete inom Na schodík si sadnem . Púhych osem… Bez úsmevu… Aj dietky sa menia Učiteľku majú Evu… Zrazu zo záhrenia . Vidím ako lienka lezie Sedembodkovaná Privráva sa straka breze… Vtom som uzrel Jána . Nespúšťa ma Jano z očí Ani pírsing z uší U Majky sa pivo [...]

Z Verandy VIII

02.11.2024

Kažé pero raz dopíše Každé telo zvädne Opakuje život klišé Pravo-ľavo-stredné .

Proti srsti 11

31.10.2024

Indoslováci sa strihajú na Dežka. . Ak nemáte do čoho pichnúť, skúste do osieho hniezda. .

volby

Čech so škrípaním zubov volil Harrisovú: Lepšie by bolo, keby vyhral Trump. Aspoň by sme vytriezveli

05.11.2024 21:03

Jan Veit žije v Štátoch 30 rokov. Za ten čas sa krajina zmenila, prevahu v spoločnosti majú tí, ktorí viac kričia.

netanjahu, galant

Stratil dôveru. Netanjahu odvolal ministra obrany Galanta

05.11.2024 19:27, aktualizované: 19:40

Izraelský premiér zároveň do tejto funkcie vymenoval doterajšieho ministra zahraničných vecí.

DN - https___cdn.cnn_.com_cnnnext_dam_assets_200227214219-01-syria-airstrike-0227.jpg

Izrael tvrdí, že v Sýrii zasiahol sklad zbraní Hizballáhu

05.11.2024 19:10

Izraelská armáda útočila aj v Predjordánsku, zahynulo najmenej sedem ľudí.

NRSR, parlament, poslanci

Progresívci v prieskume predbehli Smer. Danko má menšiu podporu než Kollár, Huliak hlboko v poli porazených

05.11.2024 17:50, aktualizované: 18:15

Do Národnej rady by sa podľa najnovšieho prieskumu dostalo šesť politických subjektov.

Drahoslav Mika

fejtóny, aforizmy, básničky

Štatistiky blogu

Počet článkov: 2,337
Celková čítanosť: 5972595x
Priemerná čítanosť článkov: 2556x

Autor blogu

Archív