Bez časového posunu
Teda rachot motorov, ktorý sa neustále približuje, až nakoniec zapadávajúc do bahna sa k rybníku dovalí veľká vétriéska s vlečkou, obidve pod celtami, a za nimi sa vlečie kombajn SK-4, prerobený na poľnú kuchyňu, z ktorej sa dymí, pretože aby bol čas dokonale využitý (Čas sú peniaze.), už cestou sa varí guľášik a laci-pečene. Všetci prítomní vstávajú zo sedadiel a ováciami vítajú prichádzajúce vozidlá. Túto neveľkú kolonu predbehne motorka so sajdkou, ktorú riadi prvý janičiar a v sajdke, ľudovo zvanej loďka, sedí Ich veliteľ.
ALI BABA: (Obráti sa k Uhorčíkovi) A ten guľáš, vraj je to dačo úžasné.
UHORČÍK: Veru úžasné. Najmä ak si mesiac nič nejedol.
ALI BABA: Aj vy máte Ramadan?
UHORČÍK: My máme hlad.
ALI BABA: A z čoho sa pripravuje?
UHORČÍK: V ostatnom čase z psích gulí. Veď preto sa volá guláš.
ALI BABA: Tak to my môžeme. Hlavne, aby tam nebolo bravčové.
Medzitým autá dorazia na miesto určenia. Ich veliteľ vystúpi zo sajdky, sníme si motoristickú prilbu a kožený kabát a na hlavu si nasadí policajnú prilbu starouhorskej výroby.
KUBO BLCHA a
MAŤO KLIEŠŤ: (Vítajú hosťa chlebom, soľou, pohárom páleného, kyticou
(mohli by aj jednou po papuli, aby vedel, s kým má do činenia,
ale cenzúra by to nepustila)
ICH VELITEĽ: (Prijíma Božie dary a teší sa pohostinnosti) Tak, už som tu zas!
ZBOJNÍCI: Nie sme slepí.
ICH VELITEĽ: Hostí som vám doviezol.
JÁNOŠÍK: Hostí vravíš? Ale my neobjednané návštevy neprijímame.
ICH VELITEĽ: Tu neide o prijímanie. Aj tak sa minuli hostie. Kostolné myši
ich…potvory… A nič od vás nechceme, veď čo by babička
Európa povedala na slovanskú… ptfuj! .. hornouhorskú
pohostinnosť? Aj uhorskú salámu som vám doviezol. Tri
štangy. Presne ako sedem gulí v Sarajeve.
JÁNOŠÍK: Ilčík, máme ešte miesto pre pár hostí?
ILČÍK: Anglická kráľovná nedošla, tak miesta je dosť.
JÁNOŠÍK: Takže v poriadku. Sem tých hostí!
ICH VELITEĽ: (Dá rukou pokyn svojim ľuďom a tí odhrnú brezentové plachty
na vétriéske a na vlečke.
Z ložnej plochy zoskakujú pionieri a skauti, každý vo svojom kroji. Dievčatá majú v rukách kytice a chlapci valašky, ale tupé, aby si nebodaj neublížili, lebo prvá pomoc ťahaná somármi ešte nedorazila. Dievčatá rozdávajú kvety prítomným, najmä zbojníkom, najviac sa ujde Jánošíkovi (akože ináč?). Keď Gajdošík vidí z diaľky, že sa niečo dáva zadarmo, opustí svoje stanovisko a uteká ozlomkrky, nakoľko mu to bahno dovolí, k obdarovávaným. Jánošík sa topí v kvetoch, Gajdošík v rybníku. Dvaja zo štyridsiatich Alibabových zbojníkov skočia za ním a podajú mu salámu, pretože nič iné nemajú naporúdzi, Gajdošík sa jej chytí a takto ho vytiahnu na breh. Teda na hrádzu. Surovec sa mu snaží dať umelé dýchanie, ale namáhať sa nemusí, lebo zlá zelina nevyhynie, napríklad také konope, čo dnes vie aj každé decko rozmaznané kompjútrom. Pre istotu ho však, aby bolo veselšie, aspoň prefackuje
po tvári.
GAJDOŠÍK: Ďakujem. Všetkým ďakujem. Zachránili ste mi život. (Potom sa
zamyslí tak po zbojnícky, odpľuje si z celého srdca a snažiac sa
hodiť sa do vody, aby raz neskončil v hárešte vykríkne.)
Kašlem na taký život!!!
(Medzitým dorazí prvá pomoc s oslami a Gajdošíkovi navlečú
zvieraciu kazajku. Dajú mu čosi vypiť. Keďže to hradí poisťovňa,
Gajdošík v tvári hneď pookreje. a teší sa na ďalší vývoj deja.)
ICH VELITEĽ: Tak ja hádam pôjdem a vy si tu pekne pobesedujte. Ja musím
vyšetriť včerajší požiar. Rozmýšľam o založení protipožiarnych
protivýpalných oddielov.
GAJDOŠÍK: (Šepká Ich veliteľovi): A dosky máte? A hák?
ICH VELITEĽ: Načo?
GAJDOŠÍK: Na šibenicu. Alebo ho chcete obesiť na nejakú slivku?
JÁNOŠÍK: (Začujúc iba posledný zlomok vety) Dobrý nápad, Gajdošík!
Nalejte všetkým po slivke.
ICH VELITEĽ: (Šepká Gajdošíkovi) Somár! Takého dobrého človeka by si
zradil, zapredal, za judáške euro..tpfuj!… za judášsky groš. Bol
jeden Gajdošík, čo udával za grošík! A komu? Fízlom!
Gajdošík, Gajdošík… Že sa nehanbíš!
GAJDOŠÍK: Hanbím… Veď ja ho mám vlastne rád, toho Ďurka, ja ani sám
nevím, kde se to ve mne bere, ten neklid, co mne tahá z místa
na místo…co mne nenechá, abych byl sám se sebú
spokojenej…
ICH VELITEĽ: (Zapcháva mu ústa) Ticho, lebo ťa začujú batríci a sestrice.
A kam ich dáme spať, a čo im dáme piť? Hornouhorská
pohostinnosť už dávno nie je tá, čo bývala.
JÁNOŠÍK: Ale čo sú to za detiská, šarvanci … Veď cesta je zarúbaná a
šarvanci po nej idú aj tak…
ICH VELITEĽ: To sú členovia Jánošíkovho krúžku z Fučíkovej mulice…udice…
vlastne ulice. Tak ja hádam pôjdem.
JÁNOŠÍK: Zastav sa cestou v tamtom stánku a pýtaj si bielu kávu do šálky.
ICH VELITEĽ: Ja kávu nepijem… Tlak…
JÁNOŠÍK: Povieš, že som ťa ja poslal. Nalejú ti vodku. Jemeľjan so
Stenkom doniesli. Vraj v zemi Ruskej prohibícia nastala, tak im
toho zvýšilo a nevedia, čo s tým.
ICH VELITEĽ: Aha! (Odchádza zrýchleným krokom k stánku.)
JÁNOŠÍK: (Vydáva povel.) Zbojníci mojej družiny, na môj povel, v rad –
nastúpiť!
ZBOJNÍCI: (Nastupujú do radu.)
PIONIERI a
SKAUTI (Predstupujú pred zbojníkov ako keď si hokejisti podávajú ruky po
zápase, želajú im veľa zdravia, úspechov v ďalšom zbíjaní,
bozkávanie nemá konca-kraja. Zbojníci aj prísediaci majú slzy
dojatia v očiach, niektorí ani nie skutočné, ale plačú iba preto, aby
urobili deťom radosť, avšak neutierajú si ich, lebo papierové
vreckovky ešte nevynašli. Deti im utierajú slzy cípmi pionierskych a
skautských šatiek. Potom sa usádzajú na zem tak, aby na seba
navzájom videli a mohla sa začať beseda s odbojármi. Medzitým
zbojníci založia virtuálnu vatru a opekajú ešte virtuálnejšiu slaninku,
ktorú rozdávajú prítomným, pretože aj voľby sa blížia.)
JÁNOŠÍK: Nuž – vítajte!
DETI: (Ostýchavo.) Nuž – ďakujeme…
JÁNOŠÍK: A čože dobrého vás ku nám priviedlo?
SKAUT JURKO: Sympatie k zbojníckym tradíciám na území Horného Uhorska.
PIONIER FERKO: Pretože chceme pokračovať v diele začatom vami!
SKAUTKA JANKA: Chceme smelo kráčať vo vašich šľapajách (len aby sme do
niečoho nešliapli). Zbojníckymi chodníčkami, lebo jedine na
týchto sa poddaný môže dopracovať k blahobytu.
PIONIERKA MÁŠA: A včera večer sme urobili aj dobrý skutok.
JÁNOŠÍK: Akýže, ak smieme vedieť?
PIONIERKA MÁŠA: Kaštieľ sme podpálili. Grófsky…
JÁNOŠÍK: Tak to ste boli vy? Huncúti… A či vy neviete, že zápalky
…kresadlá… deťom do rúk nepatria? Odkiaľ ste ich vzali, há?
SKAUT RUDKO: V krčme nám nepredali. Vraj zákon. Nuž sme si požičali… Od
pána grófa.
MIŠO ILČÍK: A to vám dal – len tak?
PIONIER FERKO: No… Najprv sa zdráhal, ale potom sme mu natárali, že si
chceme iba zafajčiť, nuž nám ich požičal.
SKAUT RUDKO: Veď my vieme, že fajčenie škodí zdraviu…
SKAUTKA EVIČKA: Ale po požiari sme mu ich čestne vrátili. Iba jedna chýbala.
A on si to ani nevšimol. Takí sme my ľudia.
JÁNOŠÍK: A či vy viete, že za podpáľačstvo hrozí trest odňatia slobody?
PIONIERKA MÁŠA: Keď tam budeme sedieť s vami…
SKAUT MIRKO: Lenže my nemáme ešte štrnásť rokov!
TUROŇ-ZBOJNÍK: Múdre sú tie dnešné deti, veľmo múdre. A podkuté. Kdeže
som sa ja v ich veku vo fiškáľskych otázkach vyznal. Vyznával
som iba vieru, aj to len preto, že som musel.
PIONIER KOĽA: Ja by som sa chcel opýtať súdruha Jánošíka, kde má ukrytý
Jánošíkov poklad?
JÁNOŠÍK: Pandúrom som to nevyzradil. Ale vám môžem… Ba priam
chcem. Vo švajčiarskej banke. A stráži ho tam sám Wilhelm
Tell, ináč tu prítomný.
VŠETCI: (Tlieskajú.) Nech žije Wilhelm Tell! Nech žije Viliam. Nech žije
Vilo! Nech žije Vilko! A včielka Maja!
WILHELM TELL: (Postaví sa a ukláňa. zodvihne nad hlavu luk.) Nemá pri sebe
niekto z prítomných jablko?
PRÍTOMNÍ: (Prehľadávajú si vrecká.) Nie nikto. Iba mandarínku. Viete vy,
aký šór treba vystáť za takou mandarínkou?
(Zaznieva pesnička Darinka-Mandarínka)
WILHELM TELL: Škoda. Dačo by som vám ukázal. (Posadí sa späť a je z toho
smutný.)
JÁNOŠÍK: Až sa raz reinkarnujem, vrátim sa a vyberiem si ho aj s
úrokmi. To bude jabĺk! A zemiakov! Banduriek! Erteplí!
VŠETCI: (Aplaudujú a niektorí aj tlieskajú.)
SKAUT JARKO: A čo s ními urobíte?
JÁNOŠÍK: Preinvestujem.
PIONIERKA MÁŠA: A chudobe nič nerozdáte?
JÁNOŠÍK: Nerozdám. Nezaslúži si. Rýchlo zabúda a žiadnej vďaky sa od
nej zbojník nedočká.
PIONIERKA MÁŠA: A predtým ste rozdávali…
JÁNOŠÍK: To sú kecy, bez ktorých by som sa nebol dostal do dejín.
A okrem toho, až sa ja reinkarnujem, už tu bude dávno
blahobyt a pre chudobnejších aspoň blahoizba.
SKAUT JURKO: Ja by som sa chcel opýtať pána Jánošíka, či bol naozaj
obesený za rebro?
JÁNOŠÍK: Hej, bol som, a to na hrdzavý hák. Aj keď som bol ináč
nezávislý. Hneď po obesení som z toho dostal otravu krvi,
lebo som nebol zaočkovaný proti tetanu.
MĽANDRIAK: Tak ja sa asi predsa len dám zaočkovať…
SKAUTKA EVIČKA: A nebolelo vás to?
JÁNOŠÍK: Bolelo… trochu… ale len kým som dušu nevpustil.
PIONIER MIŠKO: Ďurindovi?
JÁNOŠÍK: Poštárovi. A ten Ďurinda – kde zbíja? Na ktorom grúni ovce
pasie?
SKAUTKA ANIČKA: A nebolo by lepšie, keby vás boli upálili? Oheň očisťuje.
JÁNOŠÍK: Keď ohník horí, kdekto si prihrieva svoju polievočku. Ale keď
treba dať ruku do ohňa, alebo nedajbože ťahať gaštany z
ohňa,…
MĽANDRIAK: Ale stále je to menej bolestivé, ako keď ich odtrhávaš z riti!
To si človek aj poplače ako na pohrebe…
UHORČÍK: … svokry…
JÁNOŠÍK: A navyše – od ohňa môže človek dostať úpal.
UHORČÍK: A potom upaľuje kadeťažšie… Lebo my, Hornouhorčíci, už
bez problémov ani nemôžeme existovať. Vždy je,
chválabohu, na čo nadávať.
SKAUT RUDKO: Ja by som sa chcel opýtať pána Turoňa-Zbojníka, či nikdy
nepremýšľal o tom, že prestúpi k opozícii, teda k
pandúrom…
TUROŇ-ZBOJNÍK: Nuž… načo klamať… mal som také pokúšenie… Raz na
Bludovom vrchu, keď sme s Chlapinom starším spolu
zbíjavali…
JERGUŠ CHLAPIN: (Zakašle.)
TUROŇ-ZBOJNÍK: … vlastne nie, tam to nebolo… Raz mi pandúri ponúkali
spoluprácu, že vraj by som mohol Jánošíkovu družinu
špehovať. Ale nesúhlasil som…
SKAUT RUDKO: Smieme vedieť, prečo?
TUROŇ-ZBOJNÍK: Málo ponúkali. Za plošticu tri grajciare…
JANO KRAVINEC: (Drgne lakťom do Turoňa.)
TUROŇ-ZBOJNÍK: …čo to táram…? Z presvedčenia… U mňa peniaze nikdy
nehrali hlavnú úlohu… Kamarátov by som nikdy nezradil a
neodpočúval … a neudával… Veď ja poznám iba také ploštice,
čo štípu.
DETI: (Tlieskajú.)
SKAUT JURKO: Ja by som sa chcel opýtať Juraja, či mu viac vyhovuje
oslovenie pán alebo súdruh?
JÁNOŠÍK: Ako kedy, deti milé, ako kedy. Čo sa nehodí, prečiarknite!
PIONIERKA MÁŠA: Ja by som sa rada opýtala nášho národného hrdinu in
memoriam, Juraja von Terchová, čím bol v minulom živote,
teda pred reinkarnáciou?
JÁNOŠÍK: Nuž, keďže osud bol ku mne veľmi krutý a nedožičil mi stať
sa právnikom a ani duchovným, stal som sa materiálnym, teda
hmotným.
PIONIERKA MÁŠA: Brutál! A konkrétnejšie?
JÁNOŠÍK: Dal som sa na ekonomickú dráhu. Vyštudoval som odbor
Podvojné účtovníctvo na hornouhorský spôsob.
PIONIERKA MÁŠA: Zvedavosť ma priam žerie. Na akých princípoch je založené
hornouhorské podvojné účtovníctvo?
JANOŠÍK: Ako vravím – na materiálnych: MAL DAŤ – VZAL!
A nebuď zvedavá, budeš skoro stará.
PIONIERKA MÁŠA: Keď moja stará mať vravievali, že je dobre veľa vedieť..
GAJDOŠÍK: Tak je… Na niekoho…
PIONIER FERKO: Ja by som sa chcel opýtať kolegu Surovca, prečo sa
rozhodol vstúpiť do Jánošíkovej družiny?
SUROVEC: V scenári to tak bolo, nuž som vstúpil. Osud…
PIONIERKA KAŤA: Ja by som sa chcela opýtať pánov zbojníkov, aké vlastnosti by
mal mať dobrý hornouhorský zbojník?
JERGUŠ CHLAPIN: V prvom rade musí byť bezúhonný. Nesmie sa dať v žiadnom
prípade uhnať drábmi.
JANO KRAVINEC: V druhom rade musí byť vypočítavý.
SKAUT RUDKO: Čo to znamená?
JANO KRAVINEC: Musí si vedieť vypočítať, koľko si toho môže dovoliť nazbíjať,
aby ešte dostal podporu v nezamestnanosti.
RUDI OŠTINOHA: V treťom rade musí veľa piť…
JANO KRAVINEC: (Drgne lakťom do Rudiho.-)
RUDI ŠTINOHA: …mliečka… kakaa… jablkového ví… džúsu…
SKAUTKA ZUZANA: A ja by som sa rada dozvedela, či náš geroj Jurko nevie
náhodou veštiť alebo karty vykladať.
JÁNOŠÍK: Nuž, akési karty som raz vykladal z vrecka čiehosi kabáta,
tuším kreditkami ich zovú… A veštiť si trúfam nanajvýš tak z
hrachu. Ale nie zadarmo – za misu šošovice.
SKAUTKA LINDA: Ja mám pripravenú otázku pre Miša Ilčíka – prečo nič
nehovorí?
MIŠO ILČÍK: (Ukazuje si na zatvorené ústa a naznačuje čosi v pounkovej
reči.)
JERGUŠ CHLAPIN: (Chvíľu sa v posunkovej reči rozpráva s Mišom, potom
pretlmočí): Práve drží bobríka mlčania.
PIONIER FERKO: Mňa trápi skôr lingvistický problém. Povedzte, pán Juraj,
nechceli by ste radšej písať svoje priezvisko s dvoma eS?
Teda ako JÁNOSSÍK? Ušetril by a tým mäkčeň. Kríza…
JÁNOŠÍK: A čo som ja – vari nejaký Dolnouhor? Veď ja som v živote ani
feferónku nevidel! Bazmeg..!
PIONIERKA KÁŤA: Ešte by som sa chcela opýtať národného hrdinu, zaslúžilého
umelca Juraja Jánošíka, nositeľa hrdého titulu Za výstavbu a
tunelovanie diaľníc, …tpfuj! …lesných prtí, či si plánuje v
blízkej budúcnosti založiť rodinu?
JÁNOŠÍK: (Zosmutnie.) Šibenica je mi milenkou, valaška a pištole – to
sú moje deti…
PRÍTOMNÍ: (Tlieskajú a majú všetko na háku)
D r a g o
( P o k r a č o v a n i e )
…………………….
Paštéková
poľská telenovela
Celá debata | RSS tejto debaty