Drahoslav Mika

 
D V O J N O Č N Á
 
Sneh namäkko
ako rozšľahané bielka
oblepil dovidenie

Tlejúce svetlo sveta
prechádza prstami po nemej tvári
útočne
úskočne
Pád bez padáka
Čľapanec
Studená misa kvapiek nadivoko.
Oko kĺže vôkol
Príhovor osamelej hromničky
cez pootvorené okienko
dotyk plamienka
Úlomky ľahostajnosti
pečatí nedôvera
Zväčšeninou neistoty krotené vášne
mokrých nápadov
Múze sa v klepci
popolnoci
klepú prsty až po uši
Zima má trému

Psí hlas volajúceho telefónu
do mesačného času
v tme zahustenej strieborniakmi 
po káve v hodine duchoprázdna
Chruští mínus desať pod stopami
nesvedomitých výčitiek 
Šľahačka fujavice do plachiet snára
pod čiarou  ponoru
Ponorky unavene zízajú do zátišia
s Pegasom
a šálkou čaju pod parou

Tu hviezdy nepadajú
už veľmi dávno.

Supernova na náplecníkoch

Slimák v rulete času

Popleta…
 
 
D r a g o     IV/1990
 
 
 
Č A K A N I E
 
Čierne atómy noci
ušlé kominárovi z metličky
zatemnili hviezdy.
Dnes neboli.

Na čierny asfalt
sa lepili
perly neónu
Zrkadlá mlák.
Dážď si dávno vybral
náhradné voľno
bez nároku 
na služobný príjem.

Stála tam sama
Nad hlavou dáždnik 
vyrástol v daždi
ako hríb
Voľnou rukou
odháňala vietor,
ktorý jej ustavične
liezol
pod bielu sukničku. 

Oáza ticha.
Nemá noc.

Potom sa stratila
v útrobách autobusu
 
 
D r a g o     IV/1987
 
 
 
Leonid Afremov: http:=1t:429,r:0,s:0