Bol som Opicou a bolo mi hej! Nemusel som sa po nikom opičiť a po stromoch som lozil v Adamovom rúchu. Bez slov som si vyberal blchy z chlpatého kožucha a banány som žral celý deň bez toho, aby som na ne musel vystávať v rade. Beztrestne som svojim škrekotom rušil nočný i denný kľud a nik mi nenadával do škaredých opíc, hoci som bol sto rokov pred ľuďmi. Nechodil som ani do zamestnania ani vzpriamene, a aj tak som bol seberovný medzi seberovnými. Celé dni som naháňal veselé opičky – pretože ja som bol ON a opičky boli ONY – a bol som dokonale šťastný. Ráno som nemával opicu (ani pizzu) a nič opičieho mi nebolo cudzie. Jedným škrekom – bolo mi sveta žiť!
Až raz…
Bol škaredý letný deň a bola búrka a namydlený blesk udrel do suchého stromu a zapálil ho.
Keby bol udrel do mokrého, história sa mohla uberať celkom iným smerom. Lenže…
…strom horel čoby partizánska vatra a ja som sa na to čudo pozeral a išiel som si oči vyočiť a uši vyušiť. I prehovoril môj vnútorný hlas (Opice vonkajším hlasom nehovoria) a riekol: -Vstaň a choď! A ja som vstal, postavil som sa na všetky štyri (keby som bol koňom, určite by som sa bol potkol) až som došiel k horiacemu stromu a zachcelo sa mi chytiť to červené plápolavé horúce čudo do prednej laby.
Keby som si bol rozmyslel (lenže opice nerozmýšľajú…sic!) a nechal byť to červené červeným a teplé teplým, mohla sa história uberať celkom iným smerom. Lenže…
…ja som tú prednú labu natiahol a … -Áááááááááá…!!! Boháááá…!!! (Neviem, čo ma to napadlo, pretože opice bohov nemajú, iba čínske) – zreval som od bolesti ako pavián a rýchlosťou kockového blesku (rozumej – opak guľového) som stiahol priškvarenú labu späť. A vtom, ľudkovia moji… čo to trepem…opičky moje, v tej chvíli sa v mojom primitívnom mozgu pohol prvý závit, z dôvodu nepoužívania poriadne zhrdzavený: -Veď ja som vyriekol… rozumiete, vidíte ten rozdiel? …nie vyškriekol, ale vyriekol prvé slovo vo Vesmíre. A to slovo bolo Bohááááá! Vo štvrtom páde bez predložky.
Keby som sa bol ovládol (Lenže opice sa neovládajú) a nevyriekol onô prvô slovo, mohla sa história uberať celkom iným smerom. Lenže…
…v tom momente sa vo mne prebudil inštinkt zvedavosti a ja som natiahol k ohňu aj druhú labu. Pomaly, pomaličky som ju približoval k ohňu a zohrieval a bolo mi teplo a teplejšie a ešte teplejšie a horúco…!!! -Áúúúúúú!!! Páli! Páli, páli…!!!Preboha – mne páli – prebehla myšlienka mojim druhým mozgovým závitom. Mne páli! Mne páli – teda myslím. Myslím – teda som!
Páli to – cogito. Cogito – ergo sum. Sum – teda dajte rum! Hurááá! Ja som! Ja som!!! Doteraz som nebol, ale teraz už som! Som!!! Byť či nebyť – sprostá otázka (Úloha má dve riešenia). Som..!
Keby som bol nebol býval, mohla sa história uberať celkom iným smerom. Lenže…
…ja som ten oheň stále chcel mať. Za každú cenu. I so zápornou daňou z obratu. Stoj čo stoj! Stoj! Stoj, tisíc bleskových! A použil som lesť a suchú ratolesť a predĺžil som si… … Predĺžil som si prednú labu. Svoju prednú labu o dĺžku ratolesti. tak vznikol prvý nástroj – predĺžená laba. Súc takto vystrojený s vyzbrojenou prednou labou strčil som túto – do ohníka. Halúzka vzbĺkla a veselo plápolala. -To je ono! To je ono! -vykrikoval som na plné hrdlo a skákal a tešil sa ako malé opíča. Bral som ratolesť za ratolesťou, halúzku za halúzkou a strkal som ich, stŕkal som ich pekne jednu po druhej pekne do… do ohňa a založil som si vlastný ohníček, nezávislý od hromov – bleskov a bleskoviek, vlastnú vatru na Kráľovej holi, tam, čo stojí onen strom zelený s vrchom nakloneným či naklonovaným (ešte si mýlim pojmy s dojmami) a zistil som, že pečený chrúst je chutnejší ako ako surový a neškriabká jazyk svojimi nožičkami s rebríčkovou nervovou sústavou a že ani pečená slaninka nie je na zahodenie.
Keby som nebol zakladal tú vatru na Pohroní, mohla sa história uberať celkom iným smerom. Lenže…
…ja som zakladal vatru za vatrou (Jednoducho sa mi zakladanie vatier zapáčilo) a nosil raždie a pracoval a pracoval…Od Svitu až do mrku, až sa mi práca (Tá matka pokroku) zapáčila (TOTO NECH MI HISTÓRIA PREPÁČI!) a začal som si uvedomovať sám seba. A tá oškvarená predná laba ma bolela a stále bolela a nemohol som sa preto udržať na konári (kde som visieval a bolo mi dobre) ani chodiť po štyroch (labách, nie vodkách), a tak som zliezol zo stromu a vzpriamil som sa a postavil sa na zadné a šiel a šiel tou nádhernou pláňou, až som došiel k svojmu rodokmeňu. Keď ma takto zopičeného… čo to trepem… sčlovečeného uvidel opičí kráľ, vrazil mi päsťou do čeľuste až sa mi brada zmenšila a mozgovňa zväčšila od opuchu. Neudržal som rovnováhu a zvalil som sa na vyvrátené stromy, pri dopade sa mi chrbtica dvakrát esovito prehla.
Keby ma ten kráľ nebol udrel päsťou do čeľuste, mohla sa história uberať celkom iným smerom. Lenže…
…pozrel som sa do benátskeho zrkadla a zhrozil som sa, až sa mi chlpy dupkom postavili (nič iné, iba tie chlpy) a ja som zmeravel. Pre opičieho kráľa! Ako to vyzerám? Toto že mám byť ja? Takto,pod obraz Boží spotvorený? Nečudo, že ma z kmeňa opičieho vyobcovali. Veď ja už nie som, nie som…nie som ako ostatné.
Aký som teraz a čí? Čí? Čí som ja, hľa, sa spytujem… Kto ma chce, kto ma z vás..???
Za vnuknutie myšlienky ďakujem pánom CH. Darwinovi, F. Engelsovi, a za krátke výpožičky P.O. Hviezdoslavovi aj iným nemenovaným citovníkom.
D r a g o 1991
http://flog.pravda.sk/hura-dotoho.flog?foto=319055
Dobrý fejtón :-))) ...
Mikabáčik, no, vy ste boli opicou, ...
Celá debata | RSS tejto debaty