Drahoslav Mika

(Nepochybne chybná úvaha.)

Hoviem si v kresle a je mi dobre. Veľmi dobre. Lepšie ako na konári. Tak dobre mi ešte nikdy nebolo. Ani nebude. Trónim si ako malý boh. Vlastne – prečo – malý??  Možnože mám i svätožiaru. Iba ju nevidno. Tak ako cisárove šaty. Tie nové. Prečo cisár chodí v šatách a nie v obleku? Možno je transvestita. To dnes beží. Časy sa menia. Aj ľudia sa. A ja som zostal. A moje kreslo tiež. Zabudli na nás. Zabudlo sa. Vraj – anachronista. Stála štruktúra… Komu sa nepáči, môže ísť! Mne sa tu páči. Ja zostanem. Kam by som aj šiel? (Krčma je zavretá) Keď nič neviem…Ľudia už od nepamäti nič nevedia… Zaborím sa…ešte hĺbšie sa zaborím do kresla. Kresielko moje. Teda tak sme my… ako tie Božie kamene… Zadrapím sa doň. Zadrapím sa doň a nepustím. Rukami-nechtami sa ho budem držať. Aj zubami. A nepopustím! Nevzdám sa. Aj keby si to mnohí želali. Kto by tu potom sedel? Veď ľaľa, ako mi pasuje. I ku kravate, i ku kabátu (prevrátenému…) Je pre mňa akoby ušité. Na mieru. Preto som umiernený. Radosť pozerať. Moje je. Ja si ho nedám. Dobrovoľne ani nasilu. Milé, dobré, staré. Ako báječne sa v ňom človek cíti, aká je v ňom len pohodička. Teplé je. Ako hniezdočko s vajíčkami. Hniezdočko lásky… Ku kreslu. Teplúčke. Ba chvíľami až prihorúce. To všetko kuriči. Ej, či len kúria. Prikurujú. Podkurujú o milých päť a o nemilých desať. Nech si len. Kým nekúria elektrinou. Ako v Amerike… Tam vás do kresla sami pripútajú… Hrôza pomyslieť. Kreslo je triller. Najmä dnes. Plné napätia. Plné odporu. Intenzity… Veď koľkí ma len poznajú… a koľkých ja… Koľkí už sedeli v takom kresle. A potom na lavici. Obžalovaných. A potom sedeli a pritom nesedeli. Hlupáci! Načo sa dali? A čo ma je, konieckoncov (začiatokzačiatkov), po nich? A čo je ich po mne? Každý myslí len na seba. Iba ja myslím na mňa. A na to kreslo. Na moje. Zvykli sme si už na seba. Zrástli sme spolu za tie roky. Koľko dobro- i zlo- družstiev sme len prežili. A pozakladali. Prežili, veru…Koľko prevratov…  Kreslo nie je kabát, kreslo neprevrátiš naruby. Kreslo zaváži viac ako 12 stoličiek. A rezákov, a očných zubov, a črenových… Prirástlo mi kresielko k srdcu…ischemickému. A ešte k riti…zlatožilovej. Ak už raz mám byť úprimný – sme jedno telo. A jedna duša (Anjelíčku, môj strážničku…). Spoločný krvný obeh. S imunitným systémom. Spoločné srdce. Čoby dvojčatá. Siamské. Ako mačky… Žijeme v symbióze. V dialektickej jednote aj Coop Jednote – ako by povedali vodcovia proletariátu. Dodávame si navzájom silu – ja kreslu, kreslo mne. Ja – to je kreslo a kreslo – to som Ja! Zapustili sme korene. Ej, veru zapustili… Nás nevykorenia. Ešte ho hádam očalúnim. Zvýšilo mi trochu kože z hrocha… A nedám si ho, a nedám! Nedotýkajte sa môjho kresla! Lebo ak… Zišlo by sa mi ešte jedno. Taká kreslová rezerva. Na náhradné diely. S kreslom to, veru, vedieť náčim. Nie každému je zhora dané. (Komu nie je zhora dané, ten si kúpi v obchode. Vo výpredaji.) Mne však hej! Mne dané je. Možno by som vás sem aj pozval. Na taký deň otvorených kresiel. Alebo radšej nie. Pre každý prípad. To nie je kreslo pre hosťa. Ešte by sa vám zapáčilo. Kreslá sa páčia. A sadnúť by sa vám zachcelo. Do neho, do môjho kresla! A vyskúšať si ho. Len tak, či vám padne… A potom v ňom, Bože nedopusť!, zostať. A zaboriť sa. A zadrapiť. Nie, nie, nie a ešte sedem razy nie! Ruky preč od môjho kresla! !!!

(Marínu Pišlovú prosím o prepáčenie, že som si dovolil porušiť listové tajomstvo a citovať pár slov určených iba jej.)

D r a g o       1992
 
 

http://flog.pravda.sk/dream-factory.flog?foto=398776