Drahoslav Mika

 
Nezábudky pre Josipa

Uvidel som nezábudky

čupieť tíško pod kríčkom –

modré očká naplnené

Pánbožkovým nebíčkom. 

Nezábudky, nezábudky

vnesú teplo do duše,

napijú sa rannej rosy

spŕchnutej až z Venuše.

Zabudnuté nezábudky

roztrúsené po stráni

chichocú sa v slnka lúčoch,

zasypú ma bozkami.

Zabudnúť na nezábudky

duša moja nedá mi –

zasnívane blúdim detstva

plným kvetov lúkami. 

D r a g o      25092006

 

http://flog.pravda.sk/xzoleex.flog?foto=384048 
 
 
 
Slunečňiki

Josip, ten poet sivofúzy,

čo rád sa váľa po tráve

a noc čo noc ho kopú Múzy,

vždy lieči srdcia boľavé.

Sedemkrát Miluj a raz zase

Nezábudkami zaprší –

Život objíma v celej kráse

V doline i na návrší.

Miluje hviezdnej noci Ticho –

veď Orión mu učaril –

ženského tela vôňu vdýchol –

v posteli jazdí Safari

Dve farby nosí v srdca sieni –

bielu a žltozlatistú.

Biela je farba pivnej peny,

Tú žltú máva neistú.

Raz je to farba pod tou penou –

Dvanástka vždy mu učarí – 

Jesenin s dušou nachmelenou

Nemusí čakať do jari…

Inokedy to farba Slnka

Aj suchomorských slnečníc.

Na lúke včielka Maja brnká…

Svet nekonečných koľajníc…

So Slnkom svetu býva milo,

kým Faeton koč neriadi.

Do slnečníc sa prevtelilo

Konča Jošiho záhrady.

Tam, kde sme všetci svoji – naši,

Tam na nás hľadia zvysoka

Pri borovičke, pri guľaši…

Lúč z nebeského obloka.

A píšu verše do bloka…

(Josipovi ku krstu poetickej 

zbierky Slnečnice)

D r a g o   13092007
 

http://flog.pravda.sk/laurinka.flog?foto=238714