Drahoslav Mika

Stratil som prácu. Neviem kedy a neviem kde. Jednoducho – stratila sa. Niet jej. Možno ušla sama, možno ju nejaké straky ukradli. Alebo sa vyparila. Len tak, do éteru. Zmizla. Ako gáfor. Ako by ju niekto vyzmizikoval. A taká dobrá práca to bola. Dvoma slovami – matka pokroku (Alebo pokriku?) Hádam by som ju už aj za macochu pojal. Lenže po práci ani chýru ani slychu. Možno po nej dám vyhlásiť pátranie. A ak ju nájdu, môžu si ju nechať. Ja mám svoju hrdosť. Nezahodím sa len tak s nejakou prácou. Nevídali – práca! Mne vlastne ani práca nechýba. Chýbajú mi peniaze.

Bez práce nie sú peniaze. A s prácou – ešte menej. Ale čo už, keď u nás vládne taký zlozvyk – mať prácu. Je to horšie ako vírus. Kde sa to len v našich ľuďoch nabralo? Pracovať za každú cenu. Stoj čo stoj, lež čo lež. A seď čo seď. Vraj – bez práce nie sú koláče. Jasné – bez práce sú ľudia. A ja som svoju stratil. Mal som si dávať väčší pozor. Ale ja som na ňu dával pohov. Aj to je taký zlozvyk, súčasť folklóru. 

Žeby som ju bol zabudol v autobuse? Nie, autobusom som necestoval, autobus je drahý. Možno keď som bol na pive, zavesil som ju spolu s čiapkou…Čiapku som pri odchode zobral, a práca zostala na háku… Možno tam ešte stále visí. Ako Jánošík…Alebo ako kus salámy, alebo ako… no… Alebo žeby mi ju boli čmajzli Rómovia..? A odniesli ju do zberných surovín..? Ktosi múdry povedal: -Kto nepracuje, nech neje. Naozaj múdry človek. Odkedy nepracujem – nejem. Iba pijem. A fajčím. Okrem toho sa tvárim, že hľadám prácu. Ale načo? Práca ešte z nikoho neurobila milionára… A načo by mi boli zdevalvované milióny. 

Hľadanie práce je stratou času. Aj čas sú peniaze. Keď hľadám prácu, strácam čas, a teda peniaze. Zašiel som aj do strát a nálezov. Či ju, reku, niekto nenašiel a neodovzdal, nejaký poctivý (vy)nálezca. A tam mi povedali, že poctiví nálezcovia buď vymreli, alebo sa z nich stali…(no, veď viete, kto je nepoctivý…). Taká je doba. Hektická. S prácou sa stratila aj pracovná doba. Veď načo by bola pracovná doba bez práce? 

Ktosi mi poradil zájsť na úrad práce. Šiel som. A tam som s potešením zistil, že práca sa úradu práce zďaleka vyhýba. Raz sa vyhla z okna a vypadla. Pri náraze sa rozbila. 

Ktosi iný múdry, alebo ešte múdrejší, zistil, že práca sa dá aj nahradiť. Pečiatkou. Na potvrdení. Môže byť aj bez štátneho znaku. Tá pečiatka.

A tak som sa vybral za nádejným chlebodarcom. Toto vymyslel ktosi hlúpy. Žiadny chlebodarca vám chlieb nedaruje. A ani prácu. Pýtam si deda potvrdenie o tom, že prácu nemá. Že ju nenašiel. Ani sa u neho neprihlásila na trvalý pobyt. Chlebodarca ma posiela na úrad práce, aby mi vydali potvrdenie, že on mi má vydať potvrdenie o tom, že prácu nemá. A tak som na úrade práce. Asi sa im nepozdávam. Posielajú ma za chlebodarcom. Mám od neho priniesť pre úrad potvrdenie, že potrebuje od úradu práce potvrdenie o tom, že že mi môže vydať potvrdenie o tom, že prácu nemá. Ale ani chlabodarcovi sa nepáčim. Posiela ma späť na úrad práce, aby som mu doniesol potvrdenie o tom že … A tak pendlujem celých štrnásť dní od šavla do pavla, až predo mnou i úrad práce i chlabodarca uzamknú brány a vyberú si celozávodnú dovolenku, ktorú využijú na putovanie Po stopách pracovnej slávy. 

Prácu som nenašiel. Ani mi ju nedali. Vraj už dávno prestala vychádzať. Som slobodný človek. Vlastne – prečo človek? Človeka stvorila práca. Peniaze ho spotvorili. Nie, nechcem byť ďalej človekom. Zhodím zo seba všetky handry, vyleziem na strom a splyniem s opi(l)cami. Len ešte predtým musím napísať dielo  Podiel bláznov na poopičení človeka. 

(Prehlasujem, že akákoľvek podobnosť so skutočnosťou je čisto národná)

D r a g o      19022003