Stúpil som na zebru. Nie na takú, čo behá v pyžame po Afrike, ale na priechod pre chodcov a tvory podobné. Vždy lepšie, ako vstúpiť do strany či iného politického subjektu.
Pred samým nosom (ešte dobre, že ho mám dosť dlhý) mi prudko zabrzdilo luxusné čierne auto západných parametrov s tmavými sklami na oknách. Okienko na vodičovej strane (nie politickej) sa otvorilo a z neho sa vysunula naholo vystrihaná lebka v tmavých okuliaroch.
-Filipovič! Si to naozaj ty? -zakričala hlava a ja som podľa hlasu spoznal spolužiaka zo základnej Pištu Polhoša. Naposledy sme sa videli oného novembra v osemdesiatom deviatom na námestí, keď sme svorne a vzorne štrngali kľúčmi, ja od škodovky a Polhoš od trabanta. Kričali sme spolu s ostatnými To je ono! To je ono! My nie sme ako oni! K lopate! K lopate! a podľa pokynov z tribúny sme utvárali koridor.
-Sadaj! -pokynul mi Polhoš, a ja som nasadol, hoci pôvodne som mal namierené do krčmy ovlažiť po šichte svoje hrdlo niekoľkými čapáčikmi a posilniť sa nejakou tou borovičkou.
-Si mojim hosťom, -vysvetlil mi Polhoš moje spoločenské postavenie a o chvíľu sme zakotvili v nóblesnom podniku, aký som doteraz vídaval iba v markizáckej Smotnke.
Usalašili sme sa a Polhoš objednal fľašu balantínky. Po niekoľkých zdvorilostných frázach (Čo žena? Ako deti? Kde pôsobiš?) zaviedol Polhoš reč na najdôležitejšiu tému dneška -peniaze.
-Nesťažujem sa, -vravím, -hoci dnes by som sa už mohol, ale aj tak mi to nepomôže. Prácu mám, zarobím obstojne, aj manželka je zamestnaná. Na stravu, byt, oblečenie to stačí… A niekedy niečo aj odložíme. .
-No-no-no… ušetríte! A čo s tým? Ako to zúročujete? -zaujímal sa Polhoš. Nebodaj ich do banky vkladáte, na polpercentný úrok…
-Presne tak…,-zahanbil som sa trochu.
-Počúvaj, Filipovič, ty netúžiš po vlastnom dome, chate, parádnom fáre, či aspoň zahraničnej dovolenke?
-Kto by netúžil, ale…
-Správne – Ale! Ibaže ty nevieš, ako na to. Ty žiješ ešte v starom svete. Mal by som pre teba tip…
-Nie, nie, nie! Žiadne BMG či Drukos výnos, na také ja nenaletím! Veď to poznáme…
-Kto tu hovorí o Drukose, o BMG-čku? Hral si už niekedy?
-Hral…v mladosti…na gitaru…
-Cha! Na gitaru! -pohŕdavo sa zaškľabil Polhoš. -V kasíne si už bol? Keno si tipoval? Sazku? Športku? Ruleta? Automaty?
-Nebol…netipoval…-priznal som sa ako malý žiačik a navyše s pocitom menejcennosti.
-Koľko máš pri sebe? -bol zvedavý Polhoš.
-Dvadsať litrov… Práve som vybral z banky… Na nový televízor.
-Dobre, -šiel Polhoš priamo na vec, -Ja ti dám rozpis. Tutovka! Ručí za neho jedna zahraničná firma. A ty mi vycáluješ desať…
-Korún?
-Litrov!! Za to, že ti dám rozpis. A zvyšných desať vrazíš do rozpisu. A vyhráš milión!
-Mi-li-ón? -až som zabudol zatvoriť ústa.
-Aj dva… Pri troche šťastia aj tri. Rozpis je rozpis. Ide len o to, aby vyžrebovali tvoje čísla.
-A keď nevyžrebujú?
-Je tam toho! O mesiac to skúsime znovu.
Sedem pohárikov whisky urobilo svoje. Desať litrov som odovzdal Polhošovi, zvyšných desať som vrazil do stávkovej kancelárie. Bol by v tom čert, aby som nevyhral! S takým rozpisom…až zo zahraničia…
A bol… Ten čert v tom… Nevyhral som. Šokovaný som začal vytriezvievať. Ako to vysvetlím žene, svokre, deťom..?
Odrazu mi vyššia moc osvetlila rozum. Kto má u nás najviac peňazí? Vláda! Kto povolil stávkovanie? Vláda. Teda kto je na príčine, že som prišiel o svoje peniaze? Vláda!!! Komu idú odvody z výhier? Teda vláda mi to musí vrátiť. Musí!
Sazkári, športkári, tipujúci, kartári, automatčíci, hazardéri…ruletári všetkých kasín, spojme sa! Nájdime si dobrého advokáta, najlepšie v nejakého v okuliaroch, a zažalujme vládu. Proces určite vyhráme. A aby sme sa poistili, vypíšeme petičnú akciu!
Tak nám, krupiér, pomáhaj!
(P.S. Žiadneho Polhoša ani Filipoviča nepoznám, mená som vybral z telefónneho zoznamu, lebo sa mi páčili. Aj aakákoľvek iná podoba so skutočnosťou je čisto aj špinavo náhodná)
D r a g o 2003
Vynikajúci fejtón. Moja bránica ...
Celá debata | RSS tejto debaty