Drahoslav Mika

Dnes sa mi oči neodkryli 

do znenia zvonov z veže kostola.

Zbytok sna vo mne plápolá…

Ešte okamih zlepené

spočinú v hlave

plnej štebotavých veršíkov

Sen pomaličky unikol

za horizonty spánku

spievajúc uspávanku 

roztopašnému vánku.

V rannej rose

cupitajú mojou dušou myšlienôčky bosé.

Dávno odzneli konvalinky hviezdičiek,

v ktorých spočinul melón Luny 

plný jadierok

Jedno jadierko… Jeden rok…

Čas neprestajne šumí……

Nežné lúče cez štrbinku jari

ako maličké mravce 

lezú po paplóne

plnom rannej vône. 

Do očí kradnú sa po posteľnom lone. 

Dopíjam posledné kvapky noci 

v znamení Barančeka. 

Psík z dvora naňho šteká …

Baránok Boží – ten, ktorý sníma hriechy sveta ,

svoje rúno mi do žíl vplieta 

pod krídla biele olovených Tatier – 

biele, jak deva nevinná

keď Ducha Pána prijíma

na hore Olivovej –

Na rany balzam olivový…

Mladosť, čo sa už neobnoví,

vietor rozvieva po krajine

Kameň rozhodnúť má o vine –

V kalichu krvi kúsok Chleba ,

pilulka horkne na jazyku –

pár kvapiek vody z prameňa  –

studňa Života kamenná –

pár kvapiek na jazyku stená,

stena preľstenia pred nami

zahluší zvoníc tam-tamy.

A tak to ide od mladi….

Požehnaný, kto nezradí

v kútiku nočnej záhrady.

Na krížnych cestách v duši kríž,

ktorým si roky zaplníš.

Rozjímať môžeš – 

Láska živá… 

Tanier prikrytý rybku skrýva.

Naprieky môjmu preludu

Zvony dnes zvoniť nebudú.

(Venujem svojej manželke Tamare,

ktorej tu niet.)

D r a g o   

Na Veľký piatok,

100409, PP, doma
 
 

Drevená zvonica v Malých Ozorovciach z roku 1619 (viď bývalý náš desaťhaliernik)