Vrátil som sa do vybavovacej búdky na štátnej hranici bez ostnatého drôtu a usadil som sa na rozheganú stoličku. (Keď spomínam stoličku, nemyslím tým zub.)
Aha! Na zatvorenej učebnici anglického jazyka sedí včela. Okrúhla, vypasená. Pohol som knihou. Chcel som včelu odplašiť, vyhodiť von cez otvorené zasúvacie okienko, kade vám do búdky podávajú cestujúci cestovné pasy. Vonku je noc. Dve hodiny po polnoci. Poprcháva. Včela nedbá na moje snaženie. Odmieta odísť do mokrej, studenej tmy. Vzlietla a protivným hmyzím bzukotom začala poletovať a udierať svojím telíčkom o rozsvietenú trubicu neónovej lampy nad stolíkom. Nalietava ako helikoptéra v horskom teréne, ktorá sa snaží nájsť vhodné miesto na pristátie. Jej bzukot pôsobí hrozivo, varujúco, odporne.
Lampa svieti, je teplá, ohrieva včelu, možno ju aj páli, a preto včela nepristáva, krúži pod lampou v nepravidelných osmičkách. … Konečne sa unaví, sadne na biely list písanky, stíchne. Sedí, nehýbe sa. Vyčkáva. Možno premýšľa (inštinktuje) a kuje ďalšie plány do budúcich sekúnd. Hádam ani sama nechápe, čo robí teraz, v neskorú nočnú, či skôr skorú rannú dobu začiatkom októbra v búdke pasovej kontroly v Belianskych Tatrách. Prečo nespí spolu s ostatnými v úli, ale poletuje, buntoší, naháňa človeku prirodzený strach z uštipnutia či bodnutia. Namiesto aby sa na to vybodla, nabáda človeka k bdelosti a opatrnosti.
Nerád by som okúsil chuť jej žihadla. Keby ešte tak do ruky, do nohy, nepoviem… Vraj je to dobré na reumu. Ale keď si predstavím to protivné pichnutie niekam do tváre… Viem o čom hovorím, mám skúsenosti z detstva. Ksicht vám opuchne a silno pripomínate príslušníka mongoloidnej rasy. Bŕŕŕ! Pomáha ocot a kyslé mlieko. Bol by to veru nepríjemný zásah do mojej telesnej a hádam aj psychickej integrity. Rozhodujem sa včelu nedráždiť, neprovokovať, neposkytnúť jej zámienku na vyvolanie konfliktu medzi človekom a ríšou hmyzu, bárs aj užitočného.
Včielka akoby chápala môj úmysel, snaží sa čím menej pohybovať. Sedí na písanke, preberá predným párom nožičiek, trie si ich navzájom o seba, chvíľami nimi prejde po svojej včelej tvári. Možno sa umýva. Alebo si pretiera nevyspaté oči. Okále v porovnaní s telom z hľadiska človeka. Odrazu sa zaprie do svojich šiestich včelích nožičiek a pravidelne kýve zadočkom. Tam kdesi má umiestnené žihadlo, zbraň, ktorú sme použiť iba jedinýkrát v živote. Po bodnutí žihadlom včela odchádza do večných lovísk. Možno včely takto dýchajú. Tu a tam dych zadrží, na okamih ustrnie, potom sa pootočí smerom ku mne. Začína jej byť chladno. Nečudo, veď aj mne. Vzlietne k lampe, zohreje sa, a opäť pristane na bielej písanke. Dýcha a ustrnie, a opäť chvíľočku dýcha a zase ustrnie.
Vonku sa rozpršalo. Studený tatranský dážď. O chvíľu leje, klasik by povedal – ako z krhly. Ja poviem – ako z fľaše do pohára. Včela vzlietne k lampe, bzučí, udiera celým telom o neónovú trubicu. Bzukot je odporný, hrozivý.
-Len poď, skús sa ma dotknúť, skús mi ublížiť! Taký veľký, a malej včielky sa bojí… Zbabelec!
Takto si prekladám do ľudskej reči zmysel včelieho bzučania. Včela krúži, poletuje medzi lampou a mojou tvárou a ja sa snažím dýchať čo najnenápadnejšie, ba hádam chvíľami aj zastavujem dych. Ako u lekára: -Dýchať – nedýchať…
Konečne sa včela unaví, pristane na stolíku a zalezie pod nadvihnutý obal otvorenej brožúry Fragmentu K/4. Rád by som prevrátil list, aby som mohol pokračovať v začatom čítaní. Nechcem však včelu zbytočne provokovať, nechcem vydráždiť jej prirodzené hmyzie pudy. Som rád, že mám od nej aspoň na chvíľku pokoj. Že neútočí, nebzučí, nepoletuje mi popred nos. Ako dlho vydrží zostať takto v úkryte? …
No, dlho to nevydržala. Vychádza opäť na svetlo ľudské, opatrne vykukne spod Fragmentu K/4. Zdá sa, že hodnotí situáciu, že si vytyčuje svoju hmyziu stratégiu a taktiku, prijme rozhodnutie a bude a bude pokračovať vo svojej činnosti či nečinnosti. Váha. Vzlietnuť? Nevzlietnuť? Zaliezť späť pod Fragment K/4? Strnulo sedíme oproti sebe. Maličká včielka a ja. Homo sapiens sapiens. Vraj. Kto z koho? Mohol by som jednoducho použiť násilie. Stočiť noviny a milú včelu pričapiť. Zbavil by som sa jej navždy a bol by pokoj. Ale prečo? Veď mi nič neurobila. Dokonca sa mi zdá, že sa chce so mnou skamarátiť. Možno v minulom živote tiež bola nejakým homom. Aj medík mám rád.
Odrazu mi je toho drobnučkého stvorenia ľúto. Zvykol som si na ňu. Hádam by mi aj chýbala. Zdá sa, že aj ona si už na mňa zvyklla. Keby sa tak dala skrotiť včela, mohol by som s ňou chodievať na prechádzky namiesto psa. Pri venčení by som nemusel ani vrecúška používať. Veď aj v nej pulzuje život. A vôbec nie dlhý. Zato činorodý. Ako dobre, že práca nepoľudštila včely. Alebo mravce. Veď by sa Zem preľudnila (prevčelila, premravčila). To by bolo!
Pohol som hlavou. Svojou. Včela zareagovala – pohla nožičkami. Pootočila sa. Vrátil som hlavu do pôvodnej polohy. Aj včela sa pootočila späť. Tak čo, rozhodne sa konečne, alebo nie? Vyletí, alebo bude šibalsky vykukať spod Fragmentu K/4? Včela akoby čítala moje myšlienky. Vyliezla spod brožúry, popošla pár centimetrov, zastala, otočila sa, vyliezla na brožúru. Chvíľočku po nej lezie, papier je teplý., lampa ho zohriala. Na sekundu včela vzlietne, zabzučí, pristane. Protivne kýve tým svojim zadočkom. Chvíľku odpočíva a zase kýve. A odpočíva a kýve, a odpočíva a kýve. …Provokuje? Skúša moju trpezlivosť?
Raz neviem, ako na ňu. Nie som včelár. Aj keď som sa občas včelárom prizeral, aj voľačo sa od nich podozvedal. Vraj ten „seremed“ lieta celé dlhé kilometre od úľa, lieta z kvietka na kvietok, opeľuje rastlinky, peľ nosí do úľa, tu sa spracováva na med, vosk, propolis, … kráľovná, trúd… (ten si tiež v živote užije iba raz). Kráľovnú kŕmia robotnice – proletárky bez nároku na mzdu. . A keď si vykŕmia dve kráľovné, jedna z nich aj s polovicou roja vyletí do nového domova. Keď pristane roj na strome, treba ho striasť do plachty a preniesť ho do nového úľa. Inakšie by zdivočeli a ušli niekam do lesa… Kráľovné sa aj značkujú. Farbou, a nie vypaľovaním značky ako dobytok. Najkrajšia včelia princezná je včielka Maja.
A tá moja, potvora jedna, sedí, umýva si zadnými nožičkami zadoček, krídelká umýva zvrchu i v podpazuší, trie ich zadnými nožičkami, potom trie nožičky o seba navzájom, a zase trie postupne všetky časti svojho telíčka. Žeby sa takto zohrievala? Rozprúdzovala v sebe krv? Pozná táto včielka pud sebazáchovy? Veď keby ma uštipla len tak z pasie, prišla by o svoje žihadlo. A včela bez žihadla hynie. Meg halt. Vie ona o tom? Psy sa bránia útokom., Včela uštipnutím, pichnutím. Vlastne ona nebráni seba. Bráni tie ostatné. Sama z toho nemá nič. Jednoducho sa obetuje. Má iba dobrý pocit z pomsty za strach o seba, o svoj roj. Včela je hrdinka. . Včely dlho nežijú. Niektoré iba niekoľko týždňov. Ak opúšťajú svet prirodzenou smrťou. Takže dni včely sú aj tak spočítané. … Do dažďa nevyletí, ani do tmy nie. Jesť tu nemá čo, a ako tvor kolektívny sa tu určite cíti osamelo.
Zhasil som lampu nad učebnicou. Zažal som na strope. Včela v okamžiku vyletela hore. Krúži okolo stropnej lampy. Sadá na strop, vlieza do medzery medzi stropom a lampou. Tam je teplo. Ako v perinke. Sedí, mlčí. V tmavom okne vidím jej obraz ako v zrkadle. Chvíľkami vylezie zo svojho úkrytu (možno sa prehriala), pár sekúnd si polieta (aby nevyšla z cviku), pobzučí. Je nejaká nervózna. Akoby mala nedobrú predtuchu. Zalieza medzi lampu a strop. …
Ja musím ísť. Povinnosti volajú.
Vraciam sa ráno, za ranného svetla. Včelu nachádzam na stole. Zavraždenú! Novinami! Poľskými. Noviny nesú hrdý názov „Polityka“
Zbohom, priateľka! Jej nehybné a nemé mŕtve tielko venujem rieke Biela voda / Bialka. Možno ju odnesie až do Baltického mora.
Ešte si stihnem uvedomiť, že včely – robotnice majú veľa spoločného s mníškami v kláštore.
D r a g o 1991, október
Malá, bezbranná včielka. Zablúdila... ...
Celá debata | RSS tejto debaty