Jeseninovská sága 3 – sestry a bratia

Сергей Александрович Есенин    
 
sestry Sergeja Jesenina, jeho brat po matke, neter a synovec

         Sergej bol najstarším spomedzi súrodencov. Po ňom bol prvým prírastkom do rodiny jeho nevlastný brat, či skôr polobrat po matke (Nemám rád to slovo – nevlastný – v príbuzenských vzťahoch…)

Razguľajev A. I.

Razguľajev A. I.

          Alexander Ivanovič Razguľajev. Narodil sa roku 1902 a žil do roku 1960 (alebo 1961).  Životopisci Jesenina sa Razguľajeva veľmi nedotýkajú, spomínajú ho hádam iba „kvôli štatistike“. Všetci sa však zhodujú v tom, že ich vzájomný vzťah so Sergejom bol teplý a bratský. (Teplý = srdečný, nie ako ho chápeme dnes). Vraj pri jednom z prvých stretnutí bratov pri rieke Oke Alexander zaspieval Sergejovi smutnú ľudovú pieseň. Sergejovi sa objavili v očiach slzy. -Čo by si odo mňa chcel? -opýtal sa Sergej. -Podaruj mi svoju fotografiu, -poprosil Alexander. 

          Ale predsa len… nakoniec som objavil spomienku na Jeseninovcov a iných príbuzných napísané Natáliou Nasedkinovou, básnikovou neterou, dcérou jeho sestry Jekateriny…. V dobe, keď otec Sergeja a jeho matka žili päť rokov oddelene (Otec v Moskve a Tatiana Fjodorovna v Konstantinove, teda keď jej manžel neposielal žiadne peniaze), zarábala matka, ako sa dalo, aby uživila Sergeja, a vlastne preto aj žil päť detských rokov u jej rodičov, Titovovcov. Pracovala aj v istej bohatej rodine v Rjazani, a tam sa stalo, že otehotnela. Nikomu nič nevravela… A zamestnala sa v pôrodnici… Tam aj porodila a po pôrode zostala pracovať naďalej. Dedina nevedela nič, aj keď sa všeličo šepkalo. V tom čase porodila v tej istej pôrodnici aj Jekaterina Petrovna Razguľajeva. Tej dieťa pri pôrode zomrelo. Nebola vydatá (pre telesnú vadu – chrámala), ale dieťa veľmi chcela. Tatiana ju nechala pridájať  svoje dieťa a nakoniec sa v tichosti dohodli, že dieťa si zoberie ona. Pravdepodobne o tom spísali aj dohodu. Tatiana že jej bude finančne pomáhať, čo aj robila. Adresu Razguľajevovcov si zašila do záhybu sukne. Manžel (otec Sergeja) sa z Moskvy vrátil, s manželkou sa udobrili… Až po viacerých rokoch čosi robil a náhodou našiel v manželkinej sukni zašitú adresu jej syna. Zle – nedobre, ale čo už? Alexander Ivanovič Razguľajev  sa s príbuznými svojej skutočnej matky zoznámil, keď mal už 15 rokov. Aj to spočiatku iba s rodinou Titovových. Razguľajev žil chudobne. Keď sa chystal ženiť, požiadal Sergeja Jesenina o finančnú výpomoc a o kravu. Sergej však už mal „na krku“ asi všetky štyri deti z troch manželstiev (či bratovi niečo poslal, som sa nedočítal, iba matke napísal list, v ktorom ju informoval o spomínanom.) Práve podľa Natálie Nasedkinej sa aj Sergej aj jeho sestra Alexandra k Razguľajevovi chovali chladne. V Konstantinove sa potom objavil v roku 1956. Prišiel za svojou vlastnou matkou a žiadal ju, aby mu zmenila priezvisko na Jesenin. Matka bola doslova pár dní pred smrťou. Odmietla to urobiť, lebo on nemal s Jeseninovcami vlastne žiadne spoločné gény. Iba s Titovcami, teda z jej strany. Napriek tomu šiel na úrad a domáhal sa zmeny priezviska. Či mu vyhoveli, nevie ani autorka spomienok. 

         Väčšina autorov sa prikláňa k odmietavému postoju Sergeja k svojmu polobratovi, vraj nechcel, aby sa rodina s ním stýkala. Príbuzní po matke, Titovovci, sa k nemu hlásili. Matka mu pomáhala, ako mohla. A vraj Rzguľajevová – pestúnka, s chlapcom chodievala do Konstantinova viacej razy, ibaže sa ubytovávala u cudzích ľudí, a tam sa s ním stretávala vlastná matka. V dvadsiatich rokoch sa osamostatnil a od svojej pestúnky či náhradnej matky odišiel. 

          Vzdelanie si Razguľajev dovoliť nemohol. Bol rád, že sa oženil s chudobným dedinským dievčaťom priezviskom Denisova. Žili jednoducho, v láske a porozumení. Narodili sa im štyri deti: Mária (1927), Ľudmila (1929), Sergej (1933) a Igor (1940). Igor sa ako osemročný utopil. Ostatné deti dosiahli vysokoškolské vzdelanie. Alexander Razguľajev pracoval na železnici. Spočiatku ako výhybkár, potom ako sprievodca vlakov, väčšinou v strednej Ázii. S niektorými príbuznými Jeseninovcami sa stretával, a cez vojnu im dokonca pomáhal. 
 
         Prejdem teraz k dvom sestrám Jesenina, staršej Jekaterine a mladšej Alexandre. 
 
         väčšie foto                    
     Sergej Jesenin so sestrami      Jekaterina a Alexandra
         Kaťou a Šurou                               v dospelosti
 

Sergej a Kaťa v r.1925

           Jekaterina Alexandrovna Jesenina, (Kaťa), po manželovi aj Nasedkina , 1905 – 1977. Jej krstným otcom sa stal desaťročný brat Sergej. 

           Do roku 1921 žila v rodnej obci Konstantinovo, potom ju Sergej „zlanáril“ do Moskvy.  V rokoch 1923 – 1925 pomáhala bratovi v jeho literárnej a vydavateľskej činnosti. V Moskve začala chodiť na súkromné gymnázium. Keď po štyroch rokoch gymnázium zatvorili, vrátila sa domov a učila sa v miestnej škole. Tu hrávala v ochotníckom divadle a iných amatérskych súboroch. Počas gymnaziálneho štúdia napísala veršovanú rozprávku o Kaščejovi nesmrteľnom.  

          V Moskve bývali spolu so Sergejom u Galiny Benislavskej (o nej píšem v samostatnej časti) a Sergej ju často vystríhal pred nástrahami veľkomesta. Nepáčilo sa mu, keď v 14 rokoch začala fajčiť. Kde mohla, tam brata oberala o peniaze, a vraj tak robila aj básnikova matka. To bolo príčinou, prečo ju Sergej nútil konečne vydať sa, aby bola na krku manželovi, a nie jemu. Nevedno či vážne alebo žartom ju Sergej varoval, aby nebola pred Benislavskou príliš otvorená (Benislavská pracovala vtedy v čeke – mimoriadnej komisii pre boj s trestnou činnosťou). Na druhej strane ho Kaťa neraz ťahala domov z večierkov spojených s pijatikou a aj v milícii vypovedala v jeho prospech). Spolu bývali aj u Sofie Tolstej, Sergejovej poslednej manželky. Práve Kaťa ho nezadlho pred jeho smrťou nahovorila, aby sa šiel liečiť na psychiatrickú kliniku, pretože „chorých nesúdia“. V roku 1928 sa s manželom natrvalo usadili v Moskve.

          Sergej jej venoval poviedky Starý mládenec a Priateľko ( Бобыль,  Дружок ). Jej je adresovaná aj báseň List sestre ( Письмо сестре ). 
 
          Manželom Jekateriny sa stal ruský roľnícky básnik pôvodom z južného Uralu Vasilij Fjodorovič Nasedkin (1.1.1895 – 15.3.1938, zastrelený). Ako som spomínal, sestre poradil Sergej,  aby sa vydala práve za neho. Boli s Nasedkinomj priateľmi. Svadba sa konala 19. decembra 1925. krátko pred Jeseninovou smrťou. Sergej sa vtedy nachádzal na klinike. (Nasedkin zabezpečoval prevoz truhly s telesnými pozostatkami Jesenina z Petrohradu do Moskvy). Narodili sa im syn Andrej Vasilievič Nasedkin (asi 1927) a dcéra Natália Vasiljevna Nasedkina, neskôr Jesenina (1933).  

Akú asi budúcnosť, svojej sestre Jekaterine, Sergej vyveštil?

          Keď bol Vasilij (ako zákony kázali nám…) roku 1937  zatknutý, Jekaterine sa podarilo zachrániť pred žandármi rodinný archív. Neskôr ho dala do opatery dcére Natálii.  Jekaterinu zatkli v októbri 1938. Odsedela si v Butyrskom väzení necelé dva mesiace, ale pre silnú astmu jej väzenie vymenili za vyhnanstvo. Mala ísť do Karagandy (v Kazachstane), ale práve kvôli astme ju poslali do rodného rjazanského kraja. Na päť rokov (1938 – 1943). Cez vojnu často darovala krv, dali sa jej za to najesť a aj deťom občas niečim prilepšila. Potom začala strácať zrak, a tak jej odbery krvi zakázali. Vo vyhnanstve písala krátke poviedky, kde sa vyznáva zo svojej lásky k prírode.  

          Napísala spomienky na Jesenina a iných príbuzných. Keďže nemala písací stroj, požiadala svoju sestru Alexandru (Šuru),  aby jej to prepísala. Tá jej viac písomnosť nevrátila, ale ktosi jej ich pomohol prepracovať, a vydala ich pod svojim menom alebo ako spoluautor onoho pomocníka (To tvrdí jej dcéra Natália) . 

          Iný variant hovorí, že rukopis jej spomienok na Jesenina bol zhabaný spolu s materiálmi jej manžela Nasedkina. Písala Berijovi žiadosť o vrátenie rukopisu, avšak bezvýsledne. Mimochodom – o smrti manžela Nasedkina sa dozvedela až po 15 rokoch.    

          Jekaterina pracovala ako redaktorka, potom kontrolórka Parku kultúry v Chimkách. Spolu so synom Andrejom lepili propagačné plagáty od Moskvy po Klin. (asi 60 km od Moskvy). Od svojich 42 rokov bola ťažko invalidná. Fyzicky pracovať nemohla, nedokázala ani zakúriť v piecke. S potravinami jej aj jej deťom pomáhala tiež Sofia Tolstaja. Podporu dostala až oveľa neskôr. V septembri 1956 ju rehabilitovali. Snažila sa aj o rehabilitáciu manžela. Zomrela na infarkt ako 71-ročná.

Наталья Васильевна Есенина (Наседкина), дочь Екатерины


          Niekoľko slov k tejto Natálii Vasilievne Jeseninovej / Nasedkinovej (1933 – 2006),  teda k neteri Sergeja Jesenina a jej bratovi Andrejovi. (Podľa spomienok Natálie som čiastočne upravoval informácie o celej rodine, aj keď som to bral s istou „rodinnou rezervou“). Keď ich matku zatkli, teta Šura, teda vlastná sestra, odmietla deti zobrať k sebe. Babičku označili úrady za starú, a tak deti putovali do detských domovov v meste Penza. Našťastie nie nadlho. Po prepustení z väzenia si ich matka mohla zobrať. Žili spolu s ňou v rjazanskom vyhnanstve. (Podľa iného životopisu do konca vojny bývala Natália u babičky v Konstantinove… Takže si môžeme vybrať…)  Občas im vtedy vypomáhala materiálne posledná manželka Jesenina –  Sofia Jesenina (Tolstaja). 

          Orgány sa ani nenamáhali uviesť, podľa akého paragrafu Jekaterinu odsúdili. Aj po uplynutí piatich rokov im spočiatku nepovolili presťahovať sa do Moskvy. Berija si to neželal. Bývať im dovolili minimálne 30 km od Moskvy. Keď bolo vyhnanstvo zrušené, mala Natália 12 rokov. Predĺžilo sa teda o dva roky. Nejaký čas po skončení vojny sa za nich prihováral spisovateľ Alexander Alexandrovič Fadejev. 
 

mama a neter Jesenina / Возле окна – Наталия Васильевна Есенина (Наседкина), дочь Екатерины Александровны, в окне – Татьяна Федоровна Есенина, мать Поэта (1865-1955), Константиново

         Natália sa učila dobre, strednú školu skončila so striebornou medailou. Roku 1951 sa snažila dostať sa na moskovskú univerzitu. Keď sa prijímacia komisia dozvedela, že jej otec Vasilij Nasedkin, je oný „nepriateľ ľudu“, nemala žiadnu šancu. Keď jej to oznámili, odpadla na stanici metra. Bola zúfalá a jej matka tiež. Potom im priateľka z literárnych kruhov poradila, aby skúsili zmeniť Natálii priezvisko z Nasedkina na Jesenina (veď jej matka Jekaterina si toto priezvisko ponechala). Urobili tak. Na nasledujúci rok sa dostala na Timirjazevskú akadémiu. Komisia jej dala iba jednu otázku – v akom príbuzenskom vzťahu je so Sergejom Jeseninom… 

          Roku 1958 štúdium úspešne ukončila. Vyštudovala tu agrochémiu a pôdoznalectvo. Pracovala ako chemička. Zúčastnila sa geologickej expedície do Zabajkalia. Potom asi 30 rokov pracovala vo vedecko-výskumnom ústave. Získala hodnosť kandidáta chemických vied, veterán práce,… Bola vydatá za Vasilija Ivanoviča Mjasnikova, deti asi nemali. V posledných rokoch bola invalidná. Zomrela roku 2006.   

          Na rozdiel od ostatných životopiscov, Natália sa veľmi kriticky vyjadruje nielen o maminej sestre Alexandre, ale aj o Zinaide Nikolajevne Rajch. O tom však pri konkrétnych osobách. 
 
          Jej brat Andrej Vasiljevič Nasedkin (1927 – 1964) je teda básnikovým synovcom. Do uväznenia otca sa učil v hudobnej škole hre na violončelo. Po otcovom zatknutí smel navštevovať iba základnú školu. Podarilo sa mu ukončiť Biologickú fakultu Moskovskej štátnej univerzity. Dostať sa na vysokú mu pomohla Sofia Tolstaja. Pracoval vo výskume a dosiahol hodnosť kandidáta vied. Zomrel na infarkt ako 37-ročný. Vraj sa zo všetkých príbuzných najviac podobal na Jesenina – strýka, a pózoval sochárom namiesto neho. 

          Ženatý bol dva razy. Prvou manželkou mu bola Klaudia Michajlovna Stepanovskaja (nar. 1927), druhou Rimma Nikolajevna Ščedrina. 

          Andrej má z prvého manželstva dcéru, Jelenu Andrejevnu Nasedkinu, vyštudovala chémiu a pracovala ako reštavrátorka v Tretiakovskej galérii. 
 
          Sergej, najmä ak bol mierne pod parou, neznášal kritiku svojej tvorby. Raz mu sestra Jekaterina vyčítala, že v jednej svojej básni si dovoľuje tykať Alexandrovi Sergejevičovi Puškinovi… Urazil sa. Zbierku básní, ktorá mala vyjsť s venovaním Sestre Jekaterine vydal s venovaním Sestre Šure.  
 
           Alexandra Alexandrovna Jesenina, (Šura)  neskôr po manželovi Iľjina,  1911 – 1981, mladšia sestra Sergeja a Jekateriny. Detstvo strávila v Konstantinove. Rada spievala ľudové piesne a neskôr sa Sergej snažil naučiť ju hrať na harmonike. Niektoré jej charakterové črty som spomenul vyššie, v príspevku venovanom jej sestre. (Okrem spomienok Natálie – pozri vyššie –  som nenarazil na nejaké jej negatívne črty. Skôr ju chvália ako činorodú). 

          Podobne ako jej sestra Jekaterina, aj ona odchádza z Konstantinova do Moskvy, aby sa mohla ďalej učiť. (Natália tvrdí, že teta Šura na učenie hlavu nemala a skončila sedem tried. Vraj ani nikde trvalejšie nepracovala.)

          Vydala sa skoro. Bola dobrou gazdinou a o domácnosť sa príkladne starala. S Petrom Ivanovičom Iľjinom mali tri deti – Alexandra, Tatianu a Svetlanu. Žili v harmonickom manželstve. Šura často odmietala stýkať sa s ostatnými príbuznými, odmietala pomôcť sestre, dokonca aj vlastného otca raz nepustila prenocovať, keď pricestoval do Moskvy. (Tak píše Natália…). Vraj takú povahu mal aj jej manžel Iľjin. Matka však posledné roky života žila u nich. 

          Vojnové roky strávila Alexandra s deťmi v sibírskom meste Tomsk, v roku 1946 dostala byt v Moskve. 

          Alexandra mala zásluhy o zriadenie básnikovho múzea v Konstantinove. Tiež o vydanie niektorých diel o ňom. 

Zomrela Alexandra roku 1981 po dlhotrvajúcej chorobe. 
 
Pohľad na živú Alexandru: Spomienky na Jesenina. (v ruštine)  http://video.mail.ru/inbox/baykal/6397/6398.html 
 
          Alexandra spomína príbeh, keď sa raz s bratom šli previezť na drožke po Moskve a všimli si, že každú chvíľu zbadajú nejakú mačku. Urobili si z toho zábavu a začali mačky rátať… Pod vplyvom toho skromného zážitku Sergej napísal dve básne venované sestre Alexandre: Nikdy som nevidel také pekné… ( Я красивых таких не видал…) a Ech, ako veľa na svete je mačiek… ( Эх, как много на свете кошек …)
 
Ах, как много на свете кошек,
Нам с тобой их не счесть никогда,
Сердцу снится душистый горошек,
И звенит голубая звезда. 
 
Наяву ли, в бреду иль спросонок, 
Только помню с далёкого дня –
На лежанке мурлыкал котенок,
Безразлично смотря на меня.
 
Я ещё тогда был ребёнок,
Но под бвбкину песню вскок
Он бросался как юный тигрёнок,
На оброненный ею клубок.
 
Всё прошло. Потерял я бабку,
А ещё через несколько лет
Из кота того сделали шапку,
А её износил наш дед
 
(13. XII. 1925. )
 
Voľný preklad:

Ej, jak veľa na svete je mačiek / Porátať sa vôbec nedajú / Spomínam si na voňavý hrášok / Na zvoniacu hviezdu modravú. // Či je to fakt, abo sa mi sníva / Spomienky mi ulietajú vdiaľ / Na prípecku malé mača zíva  / Na mňa bez záujmu pozerá // Bol som vtedy ešte dieťa malé / Babka spieva a ja tancujem / Ono vrhá sa na klbko nití / ktoré babke vypadlo na zem // Preč je všetko. Aj babky už nieto / No a potom o ďalších pár liet / Z kocúra vám urobili čiapku / Aj tú dávno donosil náš ded.  
 
            Krátko o deťoch Alexandry Alexandrovny a Petra Iľjina (z pohľadu Natálie Nasedkinej) 
 
            Alexander Petrovič Iľjin (1930 – 1977), po skončení základnej vojenskej služby absolvoval Školu pracujúcej mládeže. Stal sa sústružníkom Zomrel vo veku 47 rokov, vraj v spojitosti s alkoholom… 

           Tatiana Petrovna Iľjina (1933 – 1992), po manželovi mala priezvisko Flor, skončila polygrafický inštitút, pracovala ako redaktorka. Zomrela ako 59-ročná po ťažkej chorobe. 

          Svetlana Petrovna Iľjina (1939 – 2006), po manželovi Mitrofanova, podobne ako brat, skončila Školu pracujúcej mládeže, neskôr sa dostala aj na pedagogický inštitút. Bola v ťažkom stupni invalidity. Spolupracovala s Múzeom Sergeja Jesenina v Moskve, každé leto chodievala do Konstantinova, rodnej dediny Sergeja Jesenina a jeho súrodencov, teda aj svojej matky.  
 
          Po Alexandrovi Petrovičovi Iľjinovi zostal syn Sergej Alexandrovič Iľjin. Pracuje v oblasti kinematografie a má dvoch synov.
 
          Ivan Alexandrovič Iľjin, jeho druhý syn, je lekárom a s manželkou Svetlanou majú dve dcéry a syna.
 
          Sergej Jesenin, Kaťa a Šura mali aj iných vlastných súrodencov, ale tí zomreli buď pri pôrode alebo do dvoch rokov: Pjotr, Oľga – 1898 – 1900, Anna – 1901 – 1901, Alexej – 1914 – 1916 (Alexej spadol zo schodiska, udrel si hlavu o kameň tak nešťastne, že v dôsledku toho zomrel.) 
.

rodičia Sergeja Jesenina a sestra Šura / Александр Никитич Есенин, Татьяна Фёдоровна, дочь Александра

 

básnik Vasilij Fjororovič Nasedkin (manžel Jekateriny), Jekaterina, Alexandra (sediaca), A. M. Sacharov, Sergej Jesenin a Sofia Tolstaja, r. 1925

 

Nasedkin a Jekaterina

 
……………………………………………………………….

Наседкин

 

 

Nasedkin:  Vasilij Fjodorovič Nasedkin, 1.1.1895 – 15. 3. 1938, ruský roľnícky básnik pôvodom z južného Uralu, v rokoch 1918 – 1922 slúžil v radoch Červenej armády, v rokoch 1923 – 1928 člen literárneho združenia Pereval / Priesmyk. Roku 1937 zatknutý, 15. 3. 1938 zastrelený. Posmrtne rehabilitovaný. (Н. В. Есенина (Наседкина). Мой отец)
 
Iľjin:  Pjotr Ivanovič Iľjin, 1906 – 1989, pôvodom z Ťumene, prisťahoval sa do Moskvy a tu nezakončil vysokú školu. Stal sa novinárom v oblasti strojárenstva. Oženil sa napriek vôli svojich rodičov s Jeseninovou mladšou sestrou Alexandrou. Chcel sa vyhnúť vojenskej službe, a tak mu Nasedkin vybavil u Vorošilova „biely lístok“ – modrú knižku.Z hebrejčiny preložil jednu divadelnú hru. 
 
Vorošilov: Kliment Jefremovič Vorošilov, 1881 – 1964, sovietsky politický činiteľ, maršal ZSSR 
 
          Drago   XI / 2011
.
zdroj  1 2 3 4 5 6 7 8 9 10

Proti srsti 15

20.11.2024

Premeňme modrú planétu na múdru! . Bože, odpusť im, lebo nevedia, čo ničia. .

Proti srsti 14

18.11.2024

Pravda aj uši kole. A ešte ako! . Už nás neopíjajú rožkom, už nás opíjajú strúhankou. .

Dunčo sa Cíti

16.11.2024

Zmyslel si Dunčo, že je ťava (…potom že zviera nemyslí…) Vraj jeho krv je iná šťava Hoc nie je narkozávislý .

Sýria Izrael Damask

Pri izraelskom údere na sýrsku Palmýru zahynulo vyše 70 proiránskych bojovníkov

21.11.2024 13:01

Uviedlo to Sýrske pozorovateľské centrum pre ľudské práva.

eskort, polícia, Marian Výborný

Taliansko vydalo na Slovensko muža odsúdeného za vraždu expriateľky

21.11.2024 12:37

Marian Výborný z Revúcej ihneď putoval za mreže.

srbsko, novi sad

V súvislosti s tragédiou na železničnej stanici v Srbsku zadržali 11 osôb

21.11.2024 11:57

Zrútením prístrešku na železničnej stanici v Novom Sade, ku ktorému došlo 1. novembra, si vyžiadalo 15 životov.

Drahoslav Mika

fejtóny, aforizmy, básničky

Štatistiky blogu

Počet článkov: 2,345
Celková čítanosť: 5993546x
Priemerná čítanosť článkov: 2556x

Autor blogu

Archív