Anna Romanovna Izrjadnova, 1891 – 1946, prvá (občianska) manželka Sergeja Jesenina. (Niektorí životopisci však pred ňou uvádzajú ako prvú Sergejovu manželku Nadeždu Davydovnu Voľpin, bez udania bližších dát či trvania manželského zväzku). Anna Patrila k pokrokovej moskovskej inteligencii a mala dve sestry – Serafimu a Nadeždu. Navštevovali rôzne prednášky, mítingy, zaujímali sa o moderných básnikov, mnohých citovali spamäti.
Anna pracovala ako korektorka v tlačiarni I. D. Sitina. So Sergejom Jeseninom sa zoznámila roku 1913, keď nastúpil k nim do zamestnania, spočiatku ako pracovník expedície, neskôr ako pomocník korektora. Spoločne navštevovali prednášky na Univerzite Šanjavskeho. Prístup na prednášky bol voľný. V roku 1914 (alebo 1913 – možno sa sobáš odohral na prelome rokov, a tak jedni životopisci udávajú dáta podľa starého kalendára, druhí podľa nového) uzavreli civilný sobáš (bez požehnania cirkvi, a preto sa hovorí o civilnom či občianskom sobáši a o civilnej manželke) Jesenin sa zamestnáva v tlačiarni Černyševa – Kobeľkova, kde dostáva miesto korektora. Nejaký čas bývali spoločne v prenajatom byte.
A.R. Izrjadnova sediaca dole, S.Jesenin v hornom rade druhý zľava, medzi pracovníkmi Tlačiarne I.D.Sitina v r. 1914.
21. decembra 1914 porodila Anna Jeseninovi syna Georgija, po rusky Jurija.
Anna Izrjadnova bola Sergejovi dobrou manželkou, bola mu oddaná po celý život, aj po rozpade manželstva (Toto píšu niektorí životopisci aj o ostatných jeho manželkách…). Starala sa o rodinu a nikdy mu nič nevyčítala, ani jeho „vylomeniny“. Na druhej strane Jesenin míňal peniaze na knihy a časopisy a nestaral sa, či má rodina z čoho žiť. Keď v lete 1914 odišiel Sergej na Krym zotaviť sa, Anna mala odcestovať za ním. Mala však čo robiť, aby nazbierala peniaze na jeho návrat. Vtedy jej pomohol Sergejov otec.
Po návrate z Krymu býval Jesenin u rôznych priateľov a v marci 1915 odchádza do Petrohradu hľadať svoje literárne a básnické šťastie. Sľubuje, že sa skoro vráti. Odtiaľ ho však odvedú do armády (1. svetová vojna), kde slúži ako sanitár. Po februárovej revolúcii 1917 sa však už ubližuje so Zinaidou Nikolajevnou Rajch…
Vzťah Jesenina a Izrjadnovej sa zhoršoval, až sa nakoniec rozišli. Naďalej však udržiavali priateľské vzťahy, Sergej chodieval za ňou aj za synom, recitoval mu ľudové veršíky, aj sám niečo detského vytvoril. Keď Sergejovi bývalo ťažko na duši, zakaždým prišiel k nej. Naposledy krátko pred poslednou svojou cestou do Leningradu a svojou tragickou smrťou (Vraj sa prišiel rozlúčiť pred „odchodom“ a spáliť nejaké kompromitujúce materiály)
Po Sergejovej smrti udržiavala viac než priateľsky teplé styky so Zinaidou Nikolajevnou Rajch a jej deťmi.
Anna zomrela v Moskve roku 1946. Pochovaná je na Vvedenskom cintoríne. .
Georgij / Jurij Sergejevič Jesenin (Izrjadnov), syn Anny Izrjadnovej a Sergeja Jesenina. Narodil sa v Moskve 21. decembra 1914 podľa starého kalendára. (Ten v porovnaní s dnešným bol 14 dní pozadu).
So svojou polovičnou sestrou (po otcovi) Tatianou, dcérou Zinaidy Rajch (osvojenej Mejerchoľdom) sa zoznámili náhodne pri sánkovačke (Jurij bol o 4 roky starší), kde boli v doprovode svojich pestúnok. Odvtedy sa navzájom navštevovali. Letné prázdniny trávieval aj u starých rodičov v Konstantinove.
Anna Izrjadnova so synom Georgijom / Jurijom
Jurij ukončil strednú leteckú odbornú školu (Aviatechnikum) a pracoval vo svojej odbornosti. Počas štúdia písal aj básne. V jednej z nich napísal, že revolúcia mu je cudzia, pretože vďaka nej bol ideologicky prenasledovaný jeho otec a nakoniec bol dohnaný až k smrti. Jurij neveril, že jeho otec spáchal samovraždu. Báseň po prečítaní roztrhal. Povahovo sa podobal otcovi – bol odvážny a zádrapčivý, stále povedal, čo si myslí. A to sa mu stalo osudným… Raz povedal čosi kritické o existujúcich poriadkoch (či skôr neporiadkoch…). Už na strednej škole s rovnako zmýšľajúcimi spolužiakmi sa snažili zblížiť s anarchistami. Keď sa im to nepodarilo, chceli vytvoriť vlastnú teroristickú organizáciu. Jurij sa
Jurij – Юрий Сергеевич Есенин
oboznamoval s literatúrou o teroristoch a snažil sa aj vyrobiť výbušninu, čo sa mu nepodarilo. Stále mal na očiach sociálnu nespravodlivosť. Ideovo bol proti oficiálnemu zriadeniu. Neuvedomil si však, že aj udávači majú uši a že NKVD ho sleduje. Povolali ho do armády.
Vojenskú službu vykonával na Ďalekom Východe. 4. apríla 1937 bol zatknutý ako „aktívny účastník kontrarevolučnej fašisticko – teroristickej skupiny“, na základe príkazu zástupcu národného komisára vnútorných vecí Ja. Agranova. 18. mája ho dopravili na Lubjanku (Podľa iného prameňa do Butyrskeho väzenia). Tu ho príslušníci NKVD (vtedajšia obdoba štátnej bezpečnosti) poriadne „psychicky premasírovali“ (čo patrilo k „dobrým zvykom“), takže podpísal všetky obvinenia proti svojej osobe. Žiadosť o milosť nebola vzatá do úvahy.
Zastrelený bol 13. augusta 1937.
Matke nedali vedieť o synovej smrti. Myslela si, že plní vojenské úlohy a až do konca vojny mu nosila balíčky do Butyrského väzenia.
Posmrtne rehabilitovaný roku 1956 zásluhou polovičného brata Alexandra Jesenina – Voľpina. .
Je rozhodnuté, nenávratne opustil som svoj rodný kraj / Да, теперь решено, безвозвратно…text
Lubjanka: Známe (až príliš známe) väzenie sovietskej štátnej bezpečnosti v Moskve, kde sa v oných rokoch priznal každý, ak predtým nevypustil dušu.
Mala Lubjanka a Veľká Lubjanka sú ulice v Moskve, a nachádza sa tam aj Lubjanské námestie.
.
Vvedenský cintorín (Vvedenskoe kladbišče): To Vvedenský je asi od slova VVESTI – voviesť smerom dnu, zaviesť niečo, alebo aj voviezť (na dopravnom prostriedku). Ale prídavné slovo vvedenskij by som do slovenčiny nepreložil. Moskva kedysi .
Celá debata | RSS tejto debaty