Drahoslav Mika

Сергей Александрович Есенин   
 
Galina Benislavskaja 

          Po Isadore Duncan sa ešte dve ženy snažili zachrániť „hynúceho“ poeta Jesenina. Jedna sa stala jeho zákonitou manželkou, bola to vnučka velikána ruskej aj svetovej literatúry Lva Nikolajeviča Tolstého – Sofia Andrejevna Tolstaja. Druhá ho milovala ako len človek milovať môže. Volala sa Galina Arturovna Benislavskaja.

Galina prišla na svet z náhodného zväzku mladého francúzskeho študenta Artura Kariera a dievčaťa – Gruzínky roku 1897. Artur sa čoskoro „vyparil“ a matka Galiny po pôrode psychicky onemocnela. Dieťa si adoptovali jej teta s manželom, lekári. Podľa nich dostala priezvisko. Tak prežila Galina detstvo v lotyšskom meste Rezekne v bohatej rodine. Študovala v Peterburgu a dievčenské Preobraženské gymnázium skončila roku 1917 so zlatou medajlou. V máji 1917 ju boľševici – bratia Kozlovskí prehovoria, aby vstúpila do strany. V tom istom roku odchádza do Charkova, kde začína študovať na univerzite prírodné vedy. Tu ju zatkli bieli. Benislavskij, jej otec, sa za ňu zaručil a vymohol jej prepustenie. Slúžil totiž ako lekár v štábe generála Denikina. Denikin jej vystavil potvrdenie, že milosrdná sestra, aby sa dostala cez líniu frontu. Tu ju zatkli pre zmenu červení a upodozrievali ju zo špionáže. Teraz sa za ňu zaručil Miečislav Kozlovskij, ktorý ju nahovoril na vstup do strany. V Moskve potom pracovala na ekonomickom oddelení čeky, a v rokoch 1922 – 1925 v novinách Bednota – Chudoba ako novinárka a redaktorka.

Galina Benislavskaja

          Jesenina videla prvýkrát 19. septembra (alebo 4. novembra) 1920 v Polytechnickom múzeu, kde recitoval. On mal 24 rokov, ona o dva menej. Galina sa zaľúbila a ani ona jemu nebola ľahostajná. Zblížili sa najmä po rozvode Jesenina so Zinaidou Rajch (5. októbra 1921). … 3. októbra 1921 si ho však z istej oslavy odvádza domov Isadora Duncan… Sergej k Benislavskej neprišiel… Keď odišiel s Isadorou do zahraničia, Galina duševne veľmi trpela. Ochorela na neurasténiu a liečila sa. Sergej sa vrátil zo zahraničia po poldruha roku, prichádza k Benislavskej a začiatkom roka 1923 sa k nej nasťahuje. Isadora už zostala na Západe. Galina sa mu stala priateľkou aj pomocníčkou, svoj život venovala jemu, spolupodieľala sa s ním na ťarche života, ktorý viedol, pomáhala mu v jeho práci. V dobe jeho odchodov z Moskvy sa starala o jeho literárne diela. 

          Zatiaľ čo ona ho milovala z celého srdca, on ju vnímal ako milú a nežnú priateľku, aj keď ich priateľstvo bolo omnoho väčšie a lepšie ako básnikov vzťah k ženám ako takým. O tom aj on sám písal v listoch. 

          Jesenin nesmel piť. Po prvom poháriku bol „hotový“.  V takých prípadoch sa prestával kontrolovať, býval bujarý, vystrájal, niekedy bol aj agresívny, neskrotný, schopný sa aj pobiť. Veľmi často sa však našli „kamaráti“  z umeleckých kruhov, ktorí si doma Galinu vôbec nevšímali a Sergeja odvádzali so sebou na ďalšiu pijatiku. Keď mu bolo zle, dovolával sa jej, Galiny. Ona ho zvykla hľadať po Leningrade, keď ho našla, upokojovala ho a odvádzala domov. Nič mu nevyčítala. Snažila sa izolovať ho od kamarátov z mokrej štvrte, ale väčšinou neúspešne. Vytrpela si pri ňom viac než dosť.

          Sergej odišiel na Kaukaz, aby sa dal trochu dohromady. Keď sa vrátil, oženil sa – so Sofiou Andrejevnou Tolstou. Pre Galinu to musel byť ďalší úder… Potrebovala trochu ľudského tepla. Len tak bez lásky sa začala kamarátiť so synom Lva Trockého.
.

Galina Benislavskaja / Галина Артуровна Бениславская

          V dobe Jeseninovej smrti sa liečila zase z neurasténie na klinike v Tverskej gubernii. Na jeho pohreb sa nedostala.  Život pre ňu stratil akýkoľvek zmysel. V roku 1926 napísala ešte spomienky na Jesenina. Necelý rok po jeho smrti prichádza Galina na jeho hrob. Vo veku 29 rokov, 3. decembra 1926, sa nad jeho hrobom zastrelila. Ranená stonala na snehu, previezli ju do nemocnice, avšak zachrániť sa ju už nepodarilo.  Pochovaná je v Moskve na Vagaňkovskom cintoríne, iba kúsok od Jesenina. 
 
Filmoví Benislavskaja a Jesenin 




О Матерь Божья /  O Matka Božia 


Вот оно – глупое счастье  / To je to hlúpe šťastie 


…………………………………………………………………………..

Лев Давидович Троцкий

.
.
.
.
Trockij:  Lev Davidovič Trockij (pôvodne Bronštejn), 1879 Ukrajina – 1940 Mexiko. Ruský a sovietsky revolucionár a politik. Nezdieľal všetky názory Lenina a tobôž nie Stalina. Zavraždený v emigrácii istým Španielom, agentom NKVD.
 
 
          D r a g o     XI/2011