Сергей Александрович Есенин 
Petrohrad – sídlo ruskej Múzy, ruský Parnas – vojna
Sankt-Peterburg – Petrograd (Piter) – Leningrad…Benátky severu…
Mesto založené roku 1703 cárom Petrom I. v bažinách, ležiace na 101 ostrovoch, popretkávané riekou Nevou, menšími riečkami Mojkou a Fontánkou a mnohými kanálmi, poprepájané vyše 600 mostami… Do roku 1920 hlavné mesto Ruska.
Sem prichádza v marci 1915 s Moskvou nespokojný Sergej Jesenin hľadať svoje básnické šťastie… Dlho túžil zoznámiť sa s mestom, v ktorom pôsobili rôzne skupiny básnikov ruskej moderny respektíve dekadencie. Chcel sa stretnúť najmä s básnikom Alexandrom Alexandrovičom Blokom (1880 – 1920), ktorého tvorbu poznal a vysoko si ho vážil. (Do konca života ho považoval za svojho učiteľa.)
Necháva teda Surikovský krúžok, necháva manželku Annu Izrjadnovu so synom Georgijom / Jurijom, ktorý sa narodil len v decembri 1914…
Bez nejakého odporúčacieho listu, bez zabezpečenia strechy nad hlavou, a ako správny bohém bez finančného zabezpečenia, nasadne na vlak a ide… Celé bohatstvo, s ktorým sa vydal na cestu, predstavovali jeho verše.
Treba povedať, že Petrohrad v tom čase žije imperialistickou vojnou, ktorá sa práve rozhárala. Proti nej tu už stihli vystúpiť vlastenecky zmýšľajúci básnici – akmeisti, skupina vedená Nikolajom Gumilevom (1886 – 1921, obvinený zo sprisahania a zastrelený), pravdaže aj Blok, aj Majakovskij a niektorí ďalší. Akmeisti (od gréckeho slova akmé – vrchol) odmietali v poézii symboly a zbytočné obrazy a jej zmysel videli v zobrazovaní reálneho sveta a vecí.
Na Nikolajevskej stanici vystúpil z vlaku. Kam ísť? Oslovil prvého náhodného chodca: -Kde tu býva Blok? -A to je kto? -znela odpoveď. Rovnako pochodil aj u druhého, aj tretieho okoloidúceho… Nuž sa pustil po Nevskom prospekte (hlavná tepna mesta) a blízko Aničkovho mosta (na každom jeho rohu je socha vzpierajúceho sa koňa a krotiaceho ho mládenca) zbadal knižný obchodík. -Tu by to mohli vedieť! -potešil sa. A vedeli. Blok bol ich klientom.
Pri prvej návšteve Blokovho bytu sa nestretli, zanechal teda odkaz. Pri druhej návšteve (asi na druhý deň, 11. marca) Blok pôsobil unaveným dojmom, upadal do akejsi nostalgie. Jesenin mal zase trému. Videl prvýkrát živého „veľkého“ básnika. Ukázal mu svoje básne. Výhodou bolo, že Blok sa o ruskú dedinu zaujímal. Blok bol Jeseninovou tvorbou milo prekvapený a hneď na prvýkrát vybral z jeho básní 6, že ich „posunie“ ďalej do tlače. Sergej bol šťastný. Blok, v tom čase už skúsený básnik, učí Jesenina lyrickosti verša. Vysvetľuje mu, že lyrická báseň by nemala mať viac ako 20 riadkov, lebo potom jej lyrickosť zaniká.
плачет где-то иволга / kdesi plače vlha
Blok mu napísal odporúčací list pre básnika – vydavateľa Sergeja Mitrofanoviča Gorodeckého (1884 – 1967) a literáta M.P.Muraševa. Posiela ho k nim ako talentovaného roľníckeho básnika – samorodka. Gorodeckij protežoval roľníckych básnikov (N. Kľujev, S. Klyčkov, A. Širjajevec). S oboma si hneď padli do oka. Prijali ho priateľsky a pomáhali mu po každej stránke. Aj materiálne, aj s ubytovaním, ale hlavne presadiť sa vo vydávaní diel. Hneď sa spriatelili a toto priateľstvo im zostalo natrvalo. Gorodeckij ho zoznamuje s literárnymi kruhmi Petrohradu, s ďalšími básnikmi. Murašev v spomienkach hovorí, že Jesenin niekedy dokázal tvoriť báseň v hlave expromtom, a hneď ju aj recitovať. Inokedy však písal, prečiarkoval, menil, opäť písal a prečiarkoval… až kým báseň dostala konečnú podobu. V prvých rokoch pobytu vo veľkomestách sa rád obliekal „po dedinsky“. Obúval si válenky (filcové čižmy bez koženej podošvy), lapte (z lyka pletené bačkory), vyšívanú roľnícku košeľu… Majakovskij sa ho pýtal, či to má byť reklama…
Сергей Есенин с Н. А. Клюевым. Осень 1916
Konečne mu uverejnia protivojnovú poému Galki (Kavky), ktorú v Moskve predtým stiahla cenzúra. Čoskoro redakcie samé oslovujú Jesenina, aby im posielal ďalšie básne, pýtajú aj prózu, priam sa pretekajú v získavaní jeho diel. Začiatkom roka 1916 vychádza jeho zbierka Radunica. Kniha ide „na dračku“ a čoskoro vychádzajú ešte dve jej vydania. V týchto veršoch sa vyznáva hlavne z lásky k rodnému kraju. („Radunica“ patrí k pravoslávnym obradom. Je to modlenie sa za mŕtveho na hrobe v týždni po Veľkej noci.) Sergej je poctený, natešený aj povzbudený do ďalšej tvorby. Neľutuje, že prišiel z Moskvy do Petrohradu.
K roku 1915 sa viaže ešte jedna, smutnejšia, udalosť. Požiar vojny (prvej svetovej) sa už rozhorel naplno. V lete dostáva doma povolávací rozkaz. Ide na odvod do Rjazane. Tam dostáva odklad. Do jesene. Potom je povolaný a odvedený v Petrohrade. Stáva sa sanitárom, „lapiduchom“, v Carskom Sele neďaleko Petrohradu (Dnes nádherné historické predmestie nesie názov Puškin. Puškin – básnik tu kedysi študoval na lýceu), sprevádza vlaky s ranenými, jeho sestra Jekaterina píše, že jeho úlohou bolo zapisovať mená ranených a mŕtvych. Párkrát dostal aj „opušťák“, teda krátku dovolenku, ktoré trávil v rodnom Konstantinove. Raz to vraj bolo po operácii slepého čreva.
Jeho nadriadený plukovník ho priviedol aj do cárskej rodiny, kde recitoval svoje básne. Princezné sa živému básnikovi potešili. Roku 1916 dostal údajne aj objednávku napísať oslavnú báseň na cára Nikolaja II. (1868 – 1918, zastrelený), avšak buď to odmietol alebo revolučné udalosti naberali na obrátkoch, a tak k napísaniu básne nedošlo.
.
Jesenin a básnici Pribludnij, Šmereľson, Erlich, Riččiotti, Polockij, (Petrohrad apríl 1924) / Иван Приблудный, Сергей Есенин, Г. Шмерельсон, Вольф Израилевич Эрлих, В. Риччиотти, Семен Анатольевич Полоцкий
.
V dňoch februárovej revolúcie 1917 mal Jesenin sprevádzať vojenský vlak do Mogiľova. Bojovú úlohu nesplnil. Odišiel z Kornilovovej armády „bez rozlúčky“, teda dezertoval. Podľa vyjadrenia jeho sestry Jekateriny sa vtedy celé leto nachádzal v Konstantinove… Iné materiály tvrdia, že v dňoch februárovej revolúcie primkol k strane eserov, ani nie tak veľmi ako jej člen, ale ako básnik. Je to možné, pretože eseri sa opierali o roľníctvo. (Aj jeho manželka Izrjadnova pracovala v eserských novinách). Po rozštiepení strany eserov sa pridal k jej ľavému krídlu.
Neskôr mal podanú aj žiadosť o prijatie do strany boľševikov. Veril, že mu pomôžu vydať ktorési z jeho diel. Keďže sa tak nestalo, nechal žiadosť žiadosťou a viac sa o to nezaujímal.
V listoch písaných priateľom sa Jesenin niekedy podpisoval ako – Mandolína.
List žene / Письмо к женщине – v podaní Sergeja Bezrukova
Zase tu pijú, bijú sa a plačú…Снова пьют здесь, дерутся и плачут…/ Novikov
Tak spievaj, spievaj , na prekliatej gitare / Пой же, пой, на проклятой гитаре
fontány v Petrodvorci (Petergof), pri Petrohrade (Sankt-Peterburg)
.
D r a g o XII/2011
Celá debata | RSS tejto debaty