Drahoslav Mika

 
Kráľovná zimy zarána
Obetovala barana
Prestrela na zem 
Biele rúno
Sfarbila nebo
na ponúro
Do perín bielych uložila –
Slnko   –
Až mu krv stuhla v žilách…
A s ním aj Lunu bledolícu
Tehotnú – s bruškom – na lavicu. 
 
Ponadýchla sa zhlboka 
Nazrela mi do obloka
Poroniac prsty do mrazu
Maľuje zimnú oázu
Na okná dýcha,
Nechtom škriabe…
 
Plavím sa bielom
Na korábe –
V snehovobielej košeli
Veslujú bieli anjeli.
Chobotnice aj medúzy
Ľadový motúz pod fúzy
Ťahajú,
 
Kladú do kytice
Ľadienky – kvety sneholíce,
Sasanky biele, korály
Zvisajú priamo z povaly. 
 
Zlietli sa na snem rajskí vtáci
Ľadovobieli ohniváci
Aj bielokrídle motýle.
 
Belostné víly spanilé
Girlandami sa ovešali –
Striebristobiele rubáše
Ani Fujavec nekmáše. 
 
Ježko so svojim priateľom
pichajú dnes len nabielo. 
 
Bielokňažník po bielokňažne
Už od bieleho rána túži.
Náruč má plnú bielych ruží –
Veď myslí to s ňou snehovážne. 
 
Nevesta vločia v tejto mrzni
Zľadovatelé roní slzy.
V zľadovatelom veselí
Labutiam krídla zbeleli. 
 
Bodľačie rastie v každom kúte
V záveji panny nedotknuté –
S ľadovou hviezdou na čele
Vyťahujú ma z postele. 
 
 
D r a g o     07022012