Drahoslav Mika

Spiežovce úzko súvisia so spievaním. Boli vypestované v dobe, keď ešte psy neboli priateľmi človeka. Najťažšie to mali prvotnopospolní bačovia. Pozor, bačovia nie sú Baťovia. Najmä starší, ktorých trápila reuma či dna a navyše boli týraní (jeden bača zo štyroch) manželkami – bačovkami v dobe po večernom dojení oviec až do dojenia ranného. O vemenách sa bačom už aj snívalo. Takto utýraný bača potom nevládal behať za svojimi ovečkami (Aj tu si nemýľme ovečky v košiari a ovečky v kostole.) Tuším na Poľane vznikla vtedy bačovská hymna so slovami:
-Ja som bača veľmi starý, nedožijem do jari... (presnejšie – do volieb).

V každom bačovi drieme aj kus filozofa. A ten sa občas prebudí. Nuž hútal aj náš prvotnopospolný bača, hútal, pásol a zase hútal… až vyhútal, a celý šťastný že vyhútal, si pritom spieval (odtiaľ teda predpona spie-) na fujare tú svoju hymničku. Psy sa lovili ťažko, ešte ich bolo cítiť vlkmi, nuž náš bača vyhútal, že si uloví – ježa. Aj ho ulovil, skrotil a naučil spievať a zavracať ovce. (Ešte šťastie, že nevyhútal hutu.) Jež zavracal, až sa mu z kečky parilo (Ježe sa pária veľmi opatrne, aby sa nepopichali navzájom.) Nedávno v telkáči ovce zavracal zajac. Takto týrať zvieratá…

Ocitáme sa teda pri druhej časti zloženiny Spie – (j)ež…(V plnom znení bez titulkov – spievajúci jež.). No a prípona sa už pripojila sama – k spievajúcemu ježovi sa pridali podojené ovce a spiež-ovce boli na svete. Stačilo podať žiadosť o zaregistrovanie na Úrad pre bačovské vynálezy. A pre istotu ešte jednu na lumpáreň…

Pozor si musíme dávať najmä na rolničku, vlastnú sestru spiežovca (Ako Apollón a Artemida). Rolníčka, ako už jen názov nacengáva, bola určená roľníčkam na roli, ktoré sa dokázali vžiť do roly žnice. Rolníčka – roľníčka… Jeden
“ ˇ “ (mäkčeň, a ešte k tomu so širokým „ä“, akoby úzke nestačilo) a aký to rozdiel (bez menšenca a menšiteľa).
Roľníčka, teda osoba ženského pohlavia pracujúca na roli, mohla byť súkromná alebo družstevná, nie však pri Hornáde. Roľníčky sú beťárky. Spočiatku, zarána, keď sa za rosy najlepšie kosí, ony zbierajú kokosy a spievajú si pritom trávnice a slamnice. Tak ako v Lúčnici alebo v SĽUKu. Kokosov je dosť, rastú aj na snehu. Americkom…

Spievajú dovtedy, kým nezachrípnu (Choroba z povolania). Aby reč (rozumej spev) a robota nestála (o statí inokedy), zavesil roľník roľníčke na krk rolničku. Pýtate sa prečo? Kým rolnička rolnila (Vydávala zvuk podobný rolovaniu lietadla na plochej dráhe.), roľnik mal istotu, že roľníčka pracuje a niekdy až maká. To bola poistka Dôvery proti ulievaniu sa. Len čo roľníčka prestala pracovať, rolnička prestala rolniť. To sa poznamenalo do análov, a roľníčka prichádzala o prémie alebo o pracovné jednotky, aj keď mala v podprsenke štvorky. Najmä ak prešla roľníčka od ulievania sa k ulievaniu si.

Pri ulievaní si nie je ani tak dôležitá rolnička ako štrngáč. Vynašli ho vrabce, aby sa mohli navzájom prekárať a prekrikovať, a to najmä vrabce ráčkujúce. Keď sa zahĺbite do melódie štrngáča, zreteľne budete počuť:
-A tie vrabce z toho tŕnia štrng – brnk do druhého tŕnia... (A sme pri trnkobraní… Ale to je v kompetencii Moravákov, nebudeme sa miešať do ich vnútorných záležitostí. Na to majú ministerstvo vnútra.) Tomu na roli nedokáže odolať ani jeden roľník, ani jedna roľníčka. Pripájajú sa k vrabcom a veselo si štrngajú a brnkajú na ľudovú nôtu. Ľudo o tom niekedy ani nevie.

Štrkáč je veľmi podobný štrngáču, iba že sa používa na štrkovej pláži a je to had. Na Slovensku existujú dva druhy hadov. Jedni hádanky dávajú, druhí hádanky hádajú. Ako Sfinga. (Sfinga žila aj v Holešove a volala sa Sfinx. Asi to bol samec.) A preto sú Slováci národom rozhádaným ako holuby. Manželka hada je hádka. Nie hadica, ako by si niektorí mohli myslieť. Hadica je jej sestra. (Nesnese se se sestrou…) Človek je tvor spoločenský, lebo sa neustále potrebuje s niekym hádať. Nespoločenskí ľudia sú tí, ktorí sa nehádajú.

Vo finálnej (nie finančnej, finančná je iba tieseň) časti sa pokúsim vysvetliť, čo ma primälo zaoberať sa problematikou medveďov a cengáčov v našej vlasti v jednej a tej istej rozprave. Niekedy sa používa archaický výraz – milovaná vlasť.
Ja našu vlasť nemilujem, milujú ju iní, a už by si mohli aj odpočinúť. Ja ju mám jednoducho – rád. Takú, aká je. A mal by som ju rád, aj keby bola lepšia. Vlasť vlastne za nič nemôže. Ani za vlastencov. Teda za góly do vlastnej bránky. V takom prípade je lepšie zluftovať.

Stojím si teda takto na ľavé poludnie na rohu zasneženej ulice, ktorá v podstate nedokáže nič okrem naháňania bosoriek, sledujem krásu rozsvietených pouličných lámp lahodne zapadajúcich do slnečnosnežnej atmosféry malomesta. Uvažujem nad tým, že teraz je už všetko nad slnko jasnejšie a navyše náš ľudoprázdny Brodvej sa pekne doteplúčka vykuruje, na svoje a niekedy aj na cudzie si tu prichádzajú bezďáci aj cudzinci.
Len ma prekvapuje, že Brodvej nepostavili niekde pri brode. Ako Česi. Oni majú Český brod, Moraváci Moravský… Zatiaľ čo my sa musíme brodiť v kadejakej špine… Názov Brodvej však môže súvisieť aj s prikrmovaním žeriavov priamo na námestí nemeckými turistami stvrdnutým chlebom a soľou, a teda správne by pomenovanie malo znieť Brot – wej. Spomínané žeriavy sú veľké vtáky, nie stroje. Aj vtákov u nás máme dosť. Aj veľkých…
Všetci moji známi v rámci zdravotnej prechádzky už stihli skontrolovať vo vitríne kvetinárstva stav parte. Tí, ktorí sa tam neobjavili, sa kamsi poschovávali, a ja sa nemám komu prihovoriť. Ani mne sa nemá kto. Nuž zamávam aspoň do skrytej kamery na rohu dvoch ulíc. Nech aj baťováci (papučiari) vidia, že na nich niekto myslí. Nebyť ich, už by som sa vôbec necítil na sídlisku a v dobe nočnej bezpečne.
V takejto zmelancholenej nálade sa otáčam chrbtom k ulici a tvárou v tvár k výlohe neveľkého obchodíka s obuvou. Ako Ivan k chalúpke strýčka Toma… Alebo baby Jagy..? Baby sa rady jagajú. V Mrázikovi to bolo, len neviem, či aj v tohoročnom… Zimné topánky zlacneli o neuveriteľných sedem percent (A že vraj kríza…), jar cengá na dvere a niekedy aj na trire…
Osem euro… Púhych osem euro…Konvertibilých (zatiaľ)… Ako za totality… Vlastným očiam neverím… Osem euro… Ale… do… (Už ani sám neviem do čoho… Stále sa mi to pletie… ) … Veď to nie sú topánky… Topánky sú o trošku väčšie… Najmenej o tri čísla… Čo to je?
Čítam:

Až mi mráz prebehol po chrbte. (Nie Jano Mráz – ten behá za babami.) Pozerám sa do ulice, aj za rohom som pre každý prípad vyhodnotil situáciu. Nič. Nikde žiadny medveď. Ej, či som si len vydýchol. Ani dobrý, ani zlý. Iba udupaný sneh po včerajšom gorilení.

Nuž hej, voľakedy som na Javorine zažil návštevu medvedej rodinky priamo na hraničnom priechode. Matka s troma roztomilými medvieďatkami. (Matka až takým roztomilým dojmom nepôsobila.) Ich otec asi tiež pásava kone na betóne – Kadzi chodzi, dzeci robi! A vykašle sa na ne. Matka nech sa stará! Od ktorého tvora to len mohol odkukať? Žeby od kukučky? Priestor colniska bol v okamihu ľudoprázdny a dvere budovy by boli pozamýkané aj na sedem západov, keby sa to dalo. Ako sezam, zatvor psa! Napriek hroziacemu nebezpečenstvu túto rodinnú idylku jeden poľský priateľ vyfotografoval. Pózovali mu ako na súťaži Miss hore bez. Pravda… Až o chvíľu… Spoza kovového plota…
Iný môj priateľ, Vladimír, ktorý sa necháva oslovovať Ivan, sa pred pár rokmi dostal do úzkych a zároveň do širokých medvedích pazúrov doslova a dopísmena. Nepoľoval na medvede. Bol na hubách…. Mal z medvedieho pekla šťastie. Dostali ho z toho. (Vtedy ešte lekári neštrajkovali.)

(S tou Javorinou aj s Ivanom je krutá realita. Ako aj príbeh s cengáčom, ktorý si budete môcť dočítať nabudúce. Ostatné tvrdenia v tomto pojednaní berte s určitou či neurčitou rezervou. Len nekradnite rezervy z áut. Medvede to nerobia…)