Drahoslav Mika

Vstupujem teda do obchodíku s obuvou na rohu dvoch ulíc, presnejšie jednej ulice a druhej uličky vedúcej na trhovisko. Slušne pozdravím, občiansky preukaz nevyberám, petičnú listinu nepodpisujem, lebo tu žiadna nie je. (Najradšej sa podpisujem pod príjem peňazí. Naposledy som tak učinil roku 1989… Vlastne nie, to mi odoberali otlačky prstov omrznutých nôh.). Prejavujem záujem o cengáč na plašenie medveďov. Mladé predávačky si ma so záujmom prezerajú, šacujú. Vždy lepšie, ako by mi niekto šacoval vrecká. Vysvitá, že som v tomto miléniu prvý zákazník, ktorý nikomu nič nezakazuje, a ktorý sem prišiel nie kvôli topánkam, ale kvôli cengáču. Na medvede. Doteraz každý plašil iba škorce. Už sa tešia na tržbu. Lenže ja mačku vo vreci nekupujem. Šidlo sa z vreca vykľuje, ale mačka?

Prosím si návod na použitie. Nemajú. Ešte že sa usmievajú. Prosím si ukázať funkčnosť cengáča v praxi. Lebo teórie sme tu už mali rôzne a ani jedna sa neosvedčila. Dievčatá sú samá ochota. Akoby tu šlo o ochotnícke divadlo. Aj naďalej sa usmievajú. Jedna z nich, tá blonďavejšia, vyberá zo šuplíka a nasledovne z neveľkého puzdierka predmet začínajúci držiačikom a zakončený guličkou veľkosti ping-pongovej loptičky farby tmavšej metalízy. Snáď išlo o platinu, tá je teraz v kurze. Ruka predávačky sa dostala do polohy medzi jej tvárou a mojim ksichtom (xychtom by sa mi páčilo viac). Rukou potriasla. Nie mojou, svojou. Tou, v ktorej držala cengáč. Keby si bola včera večer hrkla pár pohárikov, ruka by sa jej triasla sama od seba aj sama k sebe a nemusela by sa unúvať. Ozval sa veľmi príjemný zvuk cengáčika. Žiadne stereo, žiadne kvadro. Krásny ľúbezný monozvuk. Karel Gott medzi cengáčmi… Alebo aspoň Kuli.

Spomienky ma ako stroj času prenášajú do môjho detstva. V oných časoch vešali čosi podobného, iba o voľačo menšieho a mosadzného na obojky bačovským psom značky pumi a puli. Ja ich nerozlišujem, obidve fajty sú pre mňa rovnaké. To sú tie malé čierne, čo obracajú ovečky na paši a naháňajú ich do košiara. Stáli asi päťdesiat halierov (nie psy, hrkálky), teda necelé tri centy a ešte vám aj vydali. Nepamätám, na čo to psom dávali, možno tiež na medvede. (Také, mosadzné…) U nás síce medvede neboli, skôr sa k nám zatúlal nejaký ten vlk s kamarátmi… Ale istota je istota a niekedy aj guľomet. Medvede nám ukazovali za tri koruny vo zverincoch cirkusu Európa (Už vtedy… Aké priliehavé…) a varieté Sputnik. Obidva boli české.

Vráťme sa do reálu. Pýtam sa, ako to mám použiť v praxi. Veľmi jednoducho…

Priviažete si ho na plecniak (ruksak, hatižak), idete po lese, keď robíte kroky alebo stojíte namieste a poskakujete s plecniakom na chrbte, vy sa natriasate, plecniak sa natriasa, natriasa sa i cengáč a – on cengá (na všeobecné prekvapenie…) A plaší medvede.
Hm… Lenže čo, ak ak sa unavím a zastanem. Cengáč okamžite zmĺkne. A nešťastie je tu. To v prípade, že pôjdem do lesa len tak, bez plecniaka. Alebo sa zastavím… Aha… To môžete cengáč držať v ruke a cengať, čo vám hrdlo ráči (Lenže to by som sa nacengal, a to ja zase nechcem.)

A čo, ak je medveď hudobne nadaný? Melódia sa mu zapáči a on ma potom nepustí z uší. Možno aj tancovať začne. Ako v cirkuse. Alebo opačný extrém – medveď si pomyslí, že sa to nejaká neposlušná ovečka zatúlala, že si len tak odskočila, taká tulajka. A tá hrkálka že visí na jej krku. Už-už sa mu začnú zbiehať slinky na lacnú korisť. Odpozoroval to od Pavlovovho psa. Baranom síce som, ale obetným… Jeden medveď nikdy nevie… a dvaja tiež. Ďalší variant – medveď môže byť hluchý. Ako poleno. Alebo patrón. S tým výrobca cengáčov neráta. Jeden môj známy medveď bol taký hluchý, že mu na nohu spadlo desaťkilové závažie, a on to vôbec nepočul. Pre hluché medvede by mali vyrábať cengáče s tlmočením do posunkovej reči. Medveď sa pozrie a posunie sa ďalej. Medveď je PUDr – posunovač u dráhy.

Ďakujem, lúčim sa, nekupujem. Dievčatá zosmutneli.

Na ulicu vychádzam pomalým krokom. V uponáhľanej dobe pomalým krokom… Len čo urobím prvý krok do ulice, začujem – zvuk cengáča! Reku, dievčatá vyšli za mnou… Keď už tá sranda musí byť… Ale nie… Aha… Cez ulicu prechádza moja známa. Helenka. Helenka idúc šmatre v kabelke ani medveď v kontajneri… Vyberá z nej – mobil. Z mobilu sa prerušovane ozýva zvuk cengáča na medvede. Nepočuť to na vlastné uši, neuverím. Náhoda je blbec, alebo poli… (Doplňte podľa vlastného uváženia.)

Dlho do noci nemôžem zaspať. Mrvím sa v posteli ako na omrvinkách zo suchého chleba… Rozmýšľam – o medveďoch, o cengáčoch… Nie je mi ľahostajné, či niekoho Maco spapká, alebo sa mu vyhne (Nemýľme si vyhne a Vyhne. Vo Vyhniach stál kedysi pivovar.) Nad ránom konečne usínam spánkom spravodlivých ako naše súdy. Teda sudy s vínom… A mám aj sen… Veštecký…

Sedím si v lese na pníčku, sedím, kochám sa kopami odpadkov (Kopa je síce 60, ale odpadkov je oveľa viac.) – plastové i sklené fľaše, plechovky od konzerv, papiere, zvyšky zeleniny, škatuľky od cigariet… (Aj krabička je čechizmus – kto by si to len pomyslel…, takto nám Česi zašpinili jazyk…) Kto si to má zo sna všetko zapamätať… Hádam keby som na Kvetnicu zašiel… Čochvíľa ma poteší veverička šištičkou či lieskovým orieškom, zajačik cez čistinku prebehne, sojka či straka preletí… Ako za feudalizmu. Len medveďa nikde. Ale čo, keby predsa len… Musím sa poistiť. Odväzujem cengáč z plecniaka, podobne ako vo filmoch odväzujú z maskáčov granáty, beriem ho do ruky a cengám, ako miništrant v kostole. Pomimo mňa sa trúsia turisti, veľa turistov, motajú sa jeden cez druhého, každý drží v ruke cengáč na plašenie medveďov a pocengáva si. Cengáče cengajú ako nacengané. Radosť počúvať.

Aj ja by som si rád zavesil cengáč na krk, aby som mal ruky voľné, ale vnútorný hlas ma varuje – na krku vraj cengáč škrtí, mohol by ma uškrtiť, bárs aj nechtiac, o to viac chtiac niekto, kto má na mňa zub múdrosti. Škrtičov chodí dnes po svete habadej, ba hádam aj dva habadeje. Keby ma uškrtil, ani si neškrtnem. V lese sa síce škrtať nesmie, najmä zápalkou v dobe sucha, ale čo, keby..? Vlk sa vraj bojí ohňa. Ako medveď cengáča. Turisti by mali chodiť po lese s fakľami (pochodňami). V jednej ruke fakľa, v druhej cengáč… Ak to niekto odhlasuje, tak jedine náš parlament. Alebo ten euro… (O diviakoch radšej ani neuvažujem.) Pre istotu si apoň ten cengáč ponechávam v ruke, cengám, ani čo by ma za to platili. (cengáč či cengateľ z povolania – taký Quasimodo…) (Q som už dávno nepoužil… Hádam od obdobia Q-horúčky.)

Zatiaľ to funguje. Blíži sa malé finále. Z ničoho nič alebo skôr z čohosi čosi žiadajú o vstup do diskusie moje laxaticky orientované črevá. Vlastne iba jedno – hrubé. Slepé do toho nevidí. Cíti sa byť preplnené ako autobus MHD o 16.00 a žiada o povolenie odľahčiť. Našťastie, cudzí turisti sa kamsi vyparili. Popárovali sa a vyparili. Snáď boli pod parou. Dosvedčiť to nemôžem. Nachádzam vhodné miestečko, peknú jamku, ako by len na mňa čakala. Priam sa žiadze vykonať to práve do nej. Pre každý prípad sa ešte raz poobzerám, vyhodnotím situáciu, prijímam opatrenia (Tak ma to na vojenčine učili. A zase Česi…)

Snímam plecniak z pliec, kladiem ho na zem vedľa jamky, jednou rukou cengám, druhou si nohavice rozopínam, cengám, sťahujem si nohavice niže kolien, cengám, čupnem, cengám, druhou rukou odháňam dotieravý hmyz (Okrem múch, tie aj tak neodletia.), cengám… Nastáva kritický okamih môjho života – Harmasan! Dvojvrstvový! Použiť… Potrebujem… A na to potrebujem obidve ruky. Potrebujem teda prerušiť cenganie. Iba na chvíľočku, ale prerušiť. Zatajím cibuľový dych a prerušujem… A tu ho máš! Medveď len na to čakal. Vyrútil sa spoza zákruty ako Fitipaldi a jedným skokom bol pri mne. Položí mi labu na plece, pozrie mi do očí a ľudským hlasom prehovorí: -Potrebujem urobiť dobrý skutok, Nastenka… Vlastne nie, -A či ty, červík zemský, nevieš, že v lese sa máš správať ticho a udržiavať lesný pokoj?! Porušil si pravidlo slušného správania sa v lese, a teraz budeš za to pykať! Studený mráz mi prebehol po chrbte a zmenil sa na horúci, aj v mojom hrubom čreve sa ešte čosi našlo… Vyskočím utekám, trielim, čo mi nohy stačia, cengám…
(Skúsili ste už niekedy utekať pred medveďom sa nohavicami stiahnutými niže kolien a ešte si pritom cengať? Skúste! Odporúčam… Od smiechu by praskol nielen Mechúrik Koščúrik, ale aj medveď s veveričkou a zajacom. Preto by mal ktosi vymyslieť cengáč digitálny (na spôsob televízie), aby cengal a plašil nezávisle od potriasania.)

Odrazu skameniem. Ktosi ma drme za plece… Pootvorím jedno oko… Je to on! Starý dobrý Maco Mlieč! Čo u mňa už roky rokúce slúži a hádam už aj presluhuje, za púhy tabak a pálenô. Na dôchodok ani nepomyslí. Rečie: -Chceli vás zobudiť, pane, ale ja som im to nedovolil. Môžete spať pokojne ďalej… A vzdialil sa. Či mi len odľahlo…

Ráno sa vraciam do obchodu s topánkami a cengáčmi. Dievčatá sa potešili, že som si to rozmyslel, a že ten cengáč predsa len kúpim. Tržba bude… Ale nie… Prerátali sa… Ja som prišiel so zlepšovacím návrhom. Čujme!

Navrhujem, aby nie turisti a hubári behali po lese s cengáčmi. Cengáče by mali nosiť na krku – medvede. Navyše by mali mať medvede oblečenú reflexnú vestu. Takto turisti medveďa zďaleka zbadajú aj v hmle a navyše ho začujú. Vestu môže mať aj reflexnú aj nepriestreľnú v jednej osobe (najlepšie tretej jednotného čísla). Lebo ani medveď nikdy nevie… A my vieme, akí sú dnes ľudia. Každú chvíľu niekto strelí capa. Raz sa však môže pomýliť, a strelí – medveďa. Keby ocengačovaný reflexný medveď náhodou zastal alebo zaspal, cengáč by sa mu mal samočinne prepnúť do programu B a cengať zo záznamu. Uhádnite, v ktorom uchu mi zvoní..? V babskom…

Dievčatá sa na mňa pozerali, ani čo by som nebol z tohto sveta. (A vari som?) Uznali, že mám pravdu. Hádam by boli uznali aj to, že mám Rudé právo. Aj keď už ani nevedia, čo to je…

Zastavil som sa u nich aj na tretí deň.

Pýtal som si cengáč na plašenie – goríl!

Ak by ste náhodou zazreli z električky medveďa himalajského v Tatrách, vedzte, že ide o optický klam a jeho podobnosť s našim medveďom je čisto náhodná. Alebo sa ten medveď zbláznil. Ani by som sa mu nečudoval.

Ale sme sa rozcengali… Ako v Bratislave na námestí… V ktorom že to bolo? A na medveďa zabúdame. Čert nespí. Veď odkedy medvede v zime nespia, akoby do nich vošiel čert. Ten Trepifajksl.

Čo poviete, pani Mullerová..?