Drahoslav Mika

Čo všetko sa v novej Európe,
Čo všetko sa v nej len nepočne…
Sedím ráno, píšem… Ktosi klope –
Mucha – vyfintená sviatočne.

Prisadne si ten Boží tvor hmyzí,
Preloží krídelko cez nôžku,
Úsmev čo by vystrihnutý z krízy,
Navoňavkovanú pokožku…

Oči mušie plné nostalgie,
Aj vreckovku žmolí prstami,
Nalepené nechty neukryje…
Nadýchne sa… Smutne oznámi,

Že stačilo zatiaľ muchoslávy,
Stačí, že je muchoprincezná,
Slovensko sa na slovmuche baví –
Slovensko svoj muší talent má!

Ďakuje mi, až ma do sĺz dojme…
Mne ustrnie kdesi v hrdle hlas.
Ľutuje ma múša nepokojné,
Sľúbi, že sa vráti v zime zas.

Pretože je mucha – otužilá…
O tie letné nikdy núdze niet.
Jej koluje modravá krv v žilách.
Budem musieť teda osamieť…

Padáme si rúče do náruče,
Slzy roniac… Kto nám uverí,
Od mušieho srdca že mám kľúče..?
S nami plačú všetci blogeri…

D r a g o 01032012