Drahoslav Mika

Lykáón v meste Lykosúry
Kráľuje už dobrých pár liet.
Hostiny dáva, stavia múry…
Kráľovi niet čo závidieť –

Iba ak dcéru – nežné žieňa,
Priam božsky krásnu Kallistó.
Jej tvár je stále rozžiarená,
Jej úsmev nikdy nevyschol.

Orákulom má predurčené
Zachovať prísľub čistoty –
Zvedieť len, čo sú láskotiene
A noci pannoclivoty.

Putuje teda cnostná deva,
Podlieha vôli osudu.
Hora jej hrá a tráva spieva,
Chvíľami vetry zahudú…

Konečne zbadá krištáľové
Jak oko božie jazierko –
Artemida si v tieni hovie,
Potôčik tečie cícerkom.

Žblnkocú vlnky žblnky-žblnky
Žblnkajúc nymfám po tele .
S očami ako zrelé trnky
Kallistó k nim sa poberie.

Očakáva ju Artemida –
Bohyne vedia toho dosť.
K objatiu úsmev vrelý pridá,
pripijú večnú na mladosť…

Kallistó sa jej družkou stáva.
V hlbokolesnej zeleni
Pod lunou budú spolu spávať,
Kde potok žblnko-pramení…

Sprevádza panna svoju pani
Pri kúpaní aj pri love.
Noc odplazí sa na svitaní,
Budia sa zore ružové…

V idylke žijú žienky lesné,
Ustieľajú si na ružiach,
Po love spievavajú piesne,
Po mužoch vôbec netúžia.

O Kallistó chýr ale letí,
Snáď Aiolos ho roznáša,
Že tam pod horou na úpätí
Medzi pannami najkrajšia

Deva s bohyňou potĺka sa
I s družinou jej na love.
Hneď nevidí sa taká krása
A ústa má vraj medové…

Za splnoplnej noci jasnej
Zeus pod lunou zlatistou
Počkal, až Héra jeho zasne,
A pobral sa za Kallistó.

Vraj sa tak ľahko neuvidí…
Pre Dia to však neplatí –
Vezmúc podobu Artemidy
Ocitá sa s ňou v objatí.

Zdieľali lôžko lásky v tráve,
Noc skrývala ich v závoji.
Mlčali o tom nymfy hravé –
Nefúkaj, čo ťa nebolí…

Deň sparný… Devy ponorené
V priezračnej vode jazera.
Kallistó sadá na kamene…
Artemis si ju obzerá…

Badá bruško už zaoblené…
Na nič sa družky nepýta.
Zo svojho kruhu preč ju ženie.
Láska je na kríž pribitá.

Sama sa túla húštím lesa,
Tŕnie jej nohy doráňa.
Zeus si hovie na nebesiach,
Kallistó čaká bociana.

Vystelie lôžko suchým lístím,
Koruny stromy naklonia.
Keď si je bocian dobou istý,
Vloží jej dieťa do lona.

Arkás – to bude meno jeho –
Matka je hrdá na syna –
Zahŕňa si ho nežnou nehou
A s láskou pri ňom usína…

Héra však nie je zábudlivá
A mstí Diove zálety.
Dozvie sa, že má opäť syna,
A tak si na to posvieti…

Využijúc moc svojich čarov
Aj osudových znamení,
Kallistó s krásou nevídanou
Na medvedicu premení…

(Kallistó – znamená najkrajšia
Aiolos – boh vetrov)

D r a g o 23/25032012

zdroj obr. 1 2 3 .