Drahoslav Mika

Apollón možno len tak z nudy,
V ružových lúčoch večera
Eróta, čo v nás Lásku budí
Si doberá a doberá…

Erós to ale berie vážne
A chce ukázať, čo je zač.
Šíp zlatý jeho Lásku zažne,
Šíp olovený – naopak.

Zasiahne srdce Apollóna,
Zasiahne srdce Dafnine –
Apollón Láskou zaplápolá
A v Dafné Láska uhynie.

Boh svetla zaraz stráca hlavu,
Nič vôkol seba nevníma –
V srdci má nymfu kučeravú…
Tú ale viaže nevina…

Okúsiť nemá mužské pery,
Objatia ani pohľady,
Olovom do jej srdca mieril
Erós – a tak to zariadil…

Neobmäkčia ju nežné slová,
Ani hra božská na lýre.
Kam môže, tam sa pred ním schová
V Artemidinej družine.

Hoc mu je sestrou Artemida,
Svoju nymfu mu nezverí,
A tak sa sám a smutný vydá
Chodníčkoch lesných po zveri.

Vždy, keď sa Dafné od nýmf vzdiali,
Najkrajší boh sa objaví.
Tvár jeho lúčmi slnka žiari,
Z nich zase Lásky prejavy.

Nesmie byť božským, jasom deva,
Nesmie byť k Láske zvedená.
Erotov šíp im smutne spieva –
Dafné má srdce z kameňa.

Apollón nebadane pri nej
Široko náruč otvorí…
Už-už a k sebe si ju vinie…
Vtom Dafné otca osloví-

Prosí ho a s ním všetkých bohov
Tam pri Ladone – prameni…
Nepomôcť otec jak by mohol..? –
Dafné – na strom sa premení.

Jej telo – popraskaná kôra,
Z prstov nôh rastú korene,
Rúčky jej vetvám dali pôvab
A vlásky listom šumenie…

Boh stíska drsnú kôru dreva,
List vavrínový bozkáva.
Možno sa na Eróta hnevá,
Keď Láska je tak boľavá.

Zaligocú sa v očiach slzy –
Veď Dafné žijúc – nežije.
Osud jej Apollóna mrzí…
Z lístia si venček uvije…

zdroj

(Dafné – vavrín, bobkový list,
Nymfy – antická obdoba slovanských víl,
Apollón a Artemis sú dvojičky, deti Dia a Létó,
Apollón vavrínový venček nosil potom stále na hlave)

D r a g o 28/30032012,