Drahoslav Mika

(1)
Zrodenie

Oiagros v Thrákii kde tečie
Platanov v prítmí, v tieni skál,
Padali hviezdy z Cesty Mliečnej
A vánok vlahý v lístí vial,

Kalliopé keď v zore rána
Priviedla na svet Orfea.
Poetmi Múza maľovaná
S úsmevom otca zastrela:

Apollón stal s ňou v noci lunnej,
Oiagros nôžky omýval
A v trblietavo zlatej vlne
Pegasa zviedla kobyla.

Múzy mu sladko zaspievali,
Uvítali ho do sveta,
Bol aby šťastný chlapček malý,
Klóthó nech niť mu rozplieta,

A na jej každom, na uzlíku
Lásky nech pieseň rodí sa.
Dieťa nech peje miesto kriku,
Poteší nech aj nebesá.

Apollón do kolísky kladie
Najzlatšie struny na lýre.
Nech pri ňom stoja Múzy mladé
A hrá nech piesne ľúbivé.

Učí ho Lynos, jak sa brnká,
Čo je na lýre prstoklad.
Spevavé Múzy v lúčoch slnka
Piesňou ho ukladajú spať.

(2)
Zaľúbenie. Smrť.

A neskôr sám sa s lýrou túla,
Bohom hrá, ľuďom, prírode
Aj Lune nebom čo sa gúľa,
Šantivým nymfám vo vode…

Lýrou je srdce Orfeove,
Dušou hlas jeho spevavý.
Čo zlatá struna nevypovie,
To slovo v piesni vyjaví.

Započúva sa Eurydika,
Zahľadí sa mu do očí,
V ľúbostných tónoch Láska vzniká,
Z Lásky sa hlava zatočí…

Springtime zdroj

Blažene Erós usmieva sa,
Šíp jeho nikdy neminul.
Čím Lásky viac, tým väčšia krása
Sadá pevcovi na lýru.

Eurydiké sa stáva ženou,
Orfeus je už manželom.
Lásky niet väčšej v svete celom.
Klóthó len vrtí vretenom…

Kúpu sa v lúčoch lúčne kvety
Uprostred rajskej nálady.
Eurydiké k nim bosá letí –
Ten ovonia, ten pohladí…

Orfeus práve pri moruši
Oslávi hymnom Apolla –
Vyušiť idú svoje uši
Zvery, spev čo ich privolá.

Zatiaľ čo v lese jeho láska
ku kvietočku sa nakloní…
Začuje raždie suché praskať,
Bežať sa pustí k potôni –

Veď môžu byť to Satyrovia,
Alebo aj boh lesa Pán..!!!
Kam sa len deva, kam sa schová?
Strašne je v lese, ak si sám.

Už iba kúštik a je vonku,
Nôžkami rýchlo preberá…
Vtom stúpi na nejakú stonku…
Vykríkne meno Orfea…

Orfeus hodí všetko na zem,
Uteká, odkiaľ začul krik.
Hneď na čistinke skraja zazrel
Zvalenú devu na chodník.

Ešte raz skríkne mladé žieňa,
Ešte raz tíško zastená…
Orfeus kľaká na kolená
A uzrie, čo to znamená –

Kol´ nôžky sa jej zmija vije,
Už sa aj plazí do trávy…
Tanathos krídlom slnko kryje,
Orfeus kľačí meravý…

Rinú sa slzy tvárou jeho –
Tanathos dušu unáša…
Objíma telo láskou, nehou
Len zopár dní od sobáša…

(3)
Do Zasvetia.

Orfeus lýru neodložil –
Piesne však dušu drásajú.
Veľký bôľ nesú struny do žíl
Aj na lýru aj kitharu…

Odchádza pevec preč od ľudí,
Túla sa lesmi Thrákie,
Bez duše chodí, nespí, blúdi…
Veď Eurydiké nežije…

Nakoniec vzýva všetkých bohov
Na Olympe aj v Zasvetí –
Tieň jeho s tieňom jej by mohol
Zísť sa, kde slnko nesvieti.

Nevypočul nik prosby jeho –
Inakšie má to v Osude…
Vydá sa teda k Stygy brehom
A nech čo má byť, to bude…

Na druhom brehu – už za hmlami –
Tam je už ríša Hádova.
Sadne si, čaká zadumaný ,
Lýra mu v ruke zastoná…

Hlboké čierne Stygy vody…
Mrazivé ticho… Vodokvap…
Živý by sa v nich sotva brodil –
Tu duše mŕtvych majú strach.

Orfeus čaká mĺkvy, tichý
Zomrelých medzi dušami.
Počuje plač, kvílenie, vzdychy…
Len by sa Cháron objavil…

Vystúpi kto na onom brehu,
Na tento už sa nevráti.
Kerberos je tam stále v strehu –
Trojhlavý strážca chlpatý.

Čľapocú veslá, čln pripláva,
Viaže ho Cháron ku kolu.
Do člna tiene povoláva,
Preráta každú mŕtvolu.

Orfeus nohu na čln kladie –
Bol by už ale navyše.
Čo jak sa tvári nenápadne,
Pod živým čln sa zakníše.

Prevraví teda k Cháronovi:
-Pojmi ma, starče, k Hádovi.
Viem, že sa nemá to, čo robím –
V vodách Stygy sa neloví…

-Ja vozím mŕtvych, chlapče zlatý,
Až umrieš, prídem pre teba.
Nateraz s Hádom šarapaty
Kvôli tebe mi netreba.

Orfeus lapí zlatú lýru,
O svojej veľkej Láske hrá,
Zaspieva smutnú melódiu
Pre chladné srdce Chárona.

A vody Styxu naraz stali –
On nôti, rieka počúva…
Prievozník slzu pustí starý,
Usadí chlapca do člna.

Cháron zdroj

(Oiagros – boh rovnomennej rieky v Thrákii,
Kalliopé – Múza epického básnictva,
Apollón – boh svetla, umenia, liečenia atď.,
Pegas – okrídlený kôň, symbol básnictva,
Klóthó – jedna z Moir – sudičiek,
Lynos – syn Apollóna a Múzy Uranie,
Satyr – netvor s konským telom a ľudským
hrudníkom a hlavou,
Tanathos – boh smrti,
Styga, Styx – rieka tečúca do Zasvetia,
Cháron – prievozník duší mŕtvych cez rieku Styx,
Hádes – boh Zasvetia (onoho sveta), ríše mŕtvych,
Kerberos – trojhlavý pes, strážca Zasvetia)

D r a g o 11/14042012