Drahoslav Mika

(7)
Mainady

Orfeus smúti rok už štvrtý,
Vracia sa do hôr, do lesov.
Eurydiké je v ríši smrti
A sem on smútok doniesol.

Keď zahrá, plače všetko vôkol –
Zvieratá, stromy, motýle…
Padajú listy do potokov,
Lýru keď k srdcu privinie.

Na ženy ani nepomyslí –
A mnohé sa mu núkali –
Aj princezné sa k nemu tisli,
Nejeden kráľ sa napálil.

Vídajú ho aj pod skalami
Thráckych hôr zvaných Rhodopi.
Niekedy odtiaľ otca zdraví
A spevom snehy roztopí.

zúfalý Orfeus
(ilustrácia: M. Švabinský) zdroj

Chodieva v sebe zadumaný,
Na ľudí vôbec nehľadí.
Takto ho nájdu na rúbani
Dionysove Mainady.

Volajú hneď ho medzi seba,
Čoskoro začnú orgie,
Do siedmeho ho tiahnu neba,
On vzpiera sa a nepije.

Nuž cítia sa byť urazené
A nedotknutím dotknuté.
Zohýbajú sa pre kamene
A berú si ich zo súte.

Zahádzať idú nášho pevca –
Kamene letia ovzduším.
Až k pevcovi však nedoletia –
Let pieseň jeho preruší.

Dopadnú na zem ako slivy,
Nahnité ako jablká.
Zdal by sa byť svet spravodlivý,
Keď prst na strunu zabrnká.

Vrhá sa naňho Mainád tlupa
Rozvášnená až do varu.
Opitých Mainád tlupa hlúpa
Vytrhne z rúk mu kitharu,

Vrhnú sa naňho, rvú mu telo,
Drásajú pevca na kusy
(Len keby to tak nebolelo…)
Niekoľko rúk ho hrdúsi,

Mainády zdroj

Odtrhnú od tela mu hlavu,
Z úst jeho spev aj ďalej znie –
Hlavu, čo nehľadala slávu
Mainady besné po víne.

Dionýs sám sa nad tým zhrozí,
Mainady si však nezhubí –
Tam, čo sa pasú divé kozy
Popremieňa ich na duby.

Spievajúc hlava v Hebre pláva
Vedľa nej lýra sama hrá…
Žije čo, všetko oplakáva
Bájneho pevca Orfea.

(8)
Návrat do Zasvetia

Spenená nesie Hebru voda
Hlavu aj lýru do mora.
Jedna vlna ich druhej podá,
Vzpína sa more dohora.

Vlnia sa vlny z noci do dňa
A potom zo dňa do noci.
Dlhá je hlavy cesta vodná –
Až v jedno ráno za rosy

Na brehu Lesbu Nymfy lesné
Objavia hlavu bez tela –
Posledné čujú tóny piesne –
Poslednej piesne Orfea…

Nymfy a hlava Orfea
(ilustrácia: J. W. Waterhouse) zdroj

Odnesú hlavu do jaskyne,
Kde leží dávna Antissa,
Ukladajú ju, nech spočinie…
A hlava v veštnú mení sa –

Stáva sa teda orákulom.
Osudy mnohých ožijú.
A na tom mieste, na ponúrom
Zatemní delfskú Pýthiu.

Apollón tomu koniec robí,
Odnímuc hlave slávnej hlas.
Tieň Orfeov už po záhrobí
Za svojou Láskou ide zas.

Rozdrásaného kúsky tela
V Thrákii Múzy poberú.
Pospomínajú na Orfea
A druhého dňa k večeru

Pod Olympom ho pochovajú,
Mestečka konča Libetry.
A lýru jeho zlatohravú
Na nebo Zeus umiestní.

Tieň Eurydikin stretáva sa
Nakoniec s tieňom Orfea.
Čaká ich Elýsia krása –
Ta Hádov súd ich posiela.

Orfeus a Eurydika konečne spolu zdroj

(Dionýsos – boh vína,
Mainády – členky jeho sprievodu
a orgiastických osláv,
Pýthia delfská – veštkyňa. V Delfách
na juhu pevninského Grécka
bola najslávnejšia veštiareň staroveku,
Antissa – mestečko na ostrove Lesbos,
Orfeovu lýru umiestnil Zeus na oblohe
ako súhvezdie Lýra.

Existuje viacero variant ukončenia osudov
Orfea i Mainád, ako nakoniec v takmer každom mýte.
Vznikol tiež kult Orfea a filozoficko-náboženské
hnutie Orfizmus spojené s mystériami)

D r a g o 11/14042012

obrazy na tému Orfea a Eurydiky http://video.mail.ru/mail/lyubov-smirnova-2010/2526/3667.html