Drahoslav Mika

V aitolskom meste Kalydone
Althaia syna povila.
Meleagrom sa dieťa zovie,
Hrdý je otec na syna –

Oineus na tróne tu sedí,
Krajine vládne akurát,
Púšťa sa s ľuďmi do besedy,
Úrodu z polí chodí brať.

Kolíše matka nocou dieťa,
Poleno horí v kozube.
Moira, čo žitia nite splieta,
Vyriekne slová osudné:

-Poleno až, plameň čo hĺce,
Celkom keď do tla vyhorí,
Dobije syna tvojho srdce
A duša pôjde k Hádovi.

Althaia kaďu vody vleje,
Plamene v peci uhasí,
Poleno schová obhorené,
Verí, že večné na časy.

Obilné lány zrnovlnné…
Vydali stromy, boh čo dal,
Vinice tiež sú révy plné…
Oineus kráča pred oltár –

Vďaku vzdať ide svojim bohom,
Boli čo k nemu neskúpi.
Kamenný oltár pod oblohou –
Kráľ s plodmi zeme pristúpi,

Položí v obeť zo všetkého,
Prvé čo vzišlo na poli.
Zrniečka sype s úctou, nehou,
K Olympanom sa pomodlí.

Olivy kladie, leje víno –
Uliatba patrí k obradu –
Bohovia stáli by vždy pri ňom,
Bohom sa medze nekladú.

Ani sám nevie, ako áno,
Ani sám nevie, ako nie –
Obišiel Artemidu stranou,
Zabudol na jej dobrodie.

A to sa bohom robiť nemá.
A ešte menej bohyni.
Artemida je nasrdená
A pomstu svoju učiní:

Artemis (Diana) bohyňa lovu zdroj

Diviaka zošle Kalydonu –
Ozrutu, akej neznal svet!
Boja sa ľudia vyliezť z domu,
Ostrým klom jeho páru niet.

Čo strom, to pod ním koreň ryje,
Úrodné polia rozdupe,
Človek sa pred ním neukryje
V paláci ani v chalupe.

Vinice ničí, lesy, sady,
Všetko, čo človek obrobí.
Meleagros, syn Oinov mladý
Po krk má už tej poroby.

Dlho už žijú ľudia kraja
V strachu o svoje životy.
Dosť sa už vepor navystrájal
A pred ničím sa nekrotí.

Šle Meleagros poslov všade –
Chlapov zve súcich na love,
Roztrúsení sú po Hellade
Aj na nejednom ostrove.

Teší sa najmä na priateľov –
Tých z lode Argo, z Kolchidy.
Tí stále stáli spolu smelo,
Konečne zas ich uvidí…

Nedlho Meleagros čaká…
Polapia luky, kopije…
Skoro boj začne o diviaka.
Oineus stoly nakryje

A víta hosťa po hosťovi –
Čo chlap, to známy hrdina –
A takým chlapom dobre troví,
Vínopitie sa začína.

Théseus zvládol Minotaura,
Iáson im velil nad loďou,
Telamón osud s Trójou spája,
Iólaos draka prebodol…

Meleagros už potľapkáva
Polydeuka aj Kastora.
Chýr o nich letí, veľká sláva,
Dosiaľ ich nikto nezdolal.

Nabralo sa tu bojovníkov
Dvadsať snáď, možno päťdesiat.
V jedle podajú dobrý výkon,
Nikomu z nich sa nechce spať

A neľutujú… Objaví sa
Atalanta jak na koni –
Krásavka z arkadského lesa,
Slušný chlap sa jej ukloní.

Tetivu luku zvláda hravo,.
Strely jej letia do cieľa.
Správa sa k chlapom uhýbavo,
Meleagros sa usmieva –

Učarili mu oči čierne
Aj na jej krásu pripíja.
Ak zaľúbil sa, tak len mierne,
Pretože svoju ženu má.

Hodujú lovci prvý, druhý…
Napokon celých deväť dní.
Pod očami už majú kruhy,
Desiaty deň je rozhodný.

Calydonian boar hunt. Meleager & Atalanta,
alabaster ash urn from Volterra (Etruscan) zdroj

(Aitolia – oblasť na juhu pevninského Grécka zdroj
Moira – sudička,
Kalydón – mesto na juhozápade pevninského Grécka,
Hádes – boh Zasvetia aj Zasvetie samo,
Argo – Iásonova loď plaviaca sa za zlatým rúnom,
Iáson – princ v Iolku,
Kolchida – mesto v dnešnom Gruzínsku, kde sa
nachádzalo zlaté rúno,
Minotauros – ľudská obluda s býčou hlavou,
Polydeukés a Kastor – nerozluční bratia, Blíženci,
Atalanta z Arkádie – mala podobný osud ako jej menovkyňa
z Boiótie, v bájach často splývajú do jednej postavy)

D r a g o 17/19042012