Drahoslav Mika

Až sa raz,
Alebo pre istotu dva razy
Prebudím,
Možno to bude už zajtra na úsvite,
Otvorím oči
A začnem snívať

Vysnívam si jedno drobné zrnko
Života.
Potom budem v snení pokračovať,
Aby som to mal modré na modrom.
Sen si uložím
Do pamäti
A nechám si ho vyložiť
Cigánke s peknými očami.
Sám si vyložím nohy na stôl.

Cigánka sa zamyslí,
Siahne do kvietkovanej blúzky
A vyberie odtiaľ lupu.
Pozriem sa na sen cez lupu
A sen sa prebudí.

Pozrie sa na mňa zdola
Ako na zjavenie.
Sny vedia žmúrkať,
Veď na to majú kurie oko.

Sen žmurkne, usmeje sa
Na Cigánku
A nechá si vyložiť mňa.
S nohami na stole.
Cigánka ma vyloží do výlohy.

Stôl má štyri nohy, a predsa
Sa potkne o potkana.

Cigánka položí sen, opatrne,
Aby sa nerozplynul,
Do orechovej škrupinky.

Sny vedia všetko,
Veď preto sa z nich veští.
Sen vie splniť každú túžbu,
Dokonca aj moju.

Sen mi porodí –
Teba!

(Sny sú obojpohlavné
ako Hermafrodit.)

To z toho zrnka
Života…

Vystúpiš ako Afrodita
Z peny vo vani
A v ruke budeš držať bublifuk.
Rozbublaný bublifuk vybublí bublaninu.

Aj indigový kôň sa premení na bublinu.
My do nej vstúpime spolu
A prenesieme sa až na kraj sveta.
Tam, kde ani toho plota niet, ani veľkej vody…
Na samý – samučičký kraj…

Tam,
Kde je oné obrovské – NIČ.
NIČ má farbu svetlomodrú.
Takú, ako modrý pondelok.
Tmavomodrú by indigový kôň nejedol.
Indigový kôň je vyberavý…

Takto nejako vyzerá Božstvo…

Aj by som tam skočil rybičku a zaplával si,
Ale do Ničoho sa skočiť nedá.
A tak sa chytáme za ruky (Za obidve),
Aby sme precítili harmóniu sfér.

Ruky sú veľmi chytľavé.
Ruky nie sú pes, ktorému musíme
Po lopate a niekdy aj po bagri
Povedať: -Chyť ho, chyť!

Krása harmónie sfér spočíva –
V Tichu.
Biela farba je zmesou všetkých ostatných.
Ticho je zmesou všetkých zvukov.

Biele Ticho…
Nie je NIČ, je iba – JEDNO.
V tom JEDNOM je – Všetko
Všetko splýva v Jednom – BOHU
Alebo ak chcete – PRÍRODE.

Z harmónie sfér
Sa nám ozvú naši dvojníci.
Naši Paralelovia.
Lebo aj oni snívajú
A práve si vysnívali nás.

Aj oni majú lupu a bublinu,
Aj u nich veštia Cigánky.
A možno je tam aj indigový kôň.
Pretože traktory v básni pôsobia
Smiešnym dojmom.
To preto, že sú ťažké
A nedokážu lietať.

Indigový kôň má štyri nohy,
A – nepotkne sa.
Lebo indigový kôň lietať vie.
Naučil sa to od Pegasa.
Ako jesenný list z Jablone Poznania.
Preto je indigový kôň taký prelietavý.

Premenený na bublinu je ľahulinký,
Je nadľahčovaný silou
Tej nekonečnej harmónie sfér.

Aj z plodov Jablone Poznania
Sa dá urobiť čučo.
Potom je v čuči Poznanie na Nepoznanie.
Nepoznávame ani sami seba.

Aha…
Ešte stále sa držíme za ruky… (Za obidve –
Kruh má byť uzavretý)
Je to rukolapný dôkaz toho, že sme…

Sme na kraji sveta
Obaja
Na kraji
Obaja
S Bohom utajeným v oblohe.

Kto chce,
Môže snívať ďalej…

D r a g o 09/10032012

http://flog.pravda.sk/peter-lapsansky.flog?foto=96391