Orestés (7 – 8) - Drahoslav Mika - Blog

Orestés (7 – 8)

27. júna 2012 16:44, Prečítané 5 560x, Drahoslav Mika, - ŠUM EGEJSKÉHO MORA (II)

(7)
Spomenie kňažka na svoj domov,
Na detstvo, rodné Mykény,
Na otca, voňal ktorý lovom,
A bol tam kráľom váženým,

Na matku, sestru aj na brata…
Osemnásť rokov prešlo už.
Agamemnón sa v Sparte svatal,
Z brata by bol dnes statný muž…

Spomenie tetu na Helenu…
Do Tróje ušla s Paridom…
Meneláos tak stratil ženu,
V Hellade celej nastal zhon.

Dovedna vojsko dali králi,
Lodí sťa na oblohe hviezd…
Boli by hneď aj vyplávali,
Otec jej mal ich k Tróji viesť…

Do plachiet vietor nedostanú,
Dlhé dni kotvia v Aulide.
Skolil kráľ šípom laňku malú –
Ani mu na um nepríde,

Laň že tá patrí Artemide,
Mal že by priniesť obetu…
Bez vetra vojsko neodíde
A dlho bude čakať tu.

Kalchás sa, veštec, s bohmi radí:
-Prečo to? V čom je príčina?
Má sa snáď kto vzdať svojej vlády..?
………………………………………………………
Artemis teraz spomína,

Ako jej Agamemnón sľúbil
Najkrajší púčik z úrody.
Chvastať sa zvykne medzi ľuďmi,
Jej ku oltáru nechodí –

Ífigenia je tým plodom,
Najkrajším púčkom v rodine.
So sebou kráľ sa nepohodol –
Bohyňa si ju privinie!
…………………………………………..
Oznámi Kalchás vojsku teda,
Čo žiada božstvo v obetu.
Spočiatku kráľ si dcéru nedá,
Ostatní však sa zapletú –

Vojsko chce s Trójou skrížiť meče,
Memeláos je bez ženy.
Kde Áres je, tam krv nech tečie,
Názor nech vodca vymení!

Vodcovi proti stojí sila.
Posiela poslov pre dcéru –
„Vydať vraj chce ju za Achilla“,
Aj matku s ňou nech zoberú…

Uveria obe, šťastie že sa,
Ako sa vraví – unaví.
Dievčinky srdce v hrudi plesá,
Švitorí hláskom spevavým –

Najväčší medzi Myrmidonmi,
Najkrajší medzi chrabrými,
Zriekol rád by sa každej vojny,
Nebil tých, čo sú bez viny.

V Aulide ´stane náhla zmena –
Dcéru kráľ dáva bohyni.
Kamenný oltár nezastená,
Kalchás keď obrad povinný

Konať sa berie. Nôž si chystá.
Dievčinka plače, plače mať.
Rozdelí vojsko panna čistá –
Prečo jej život musia vziať..?

Pobadá ale dieťa milé –
Armáda na dva tábory
Delí že sa od tejto chvíle.
Pred Osudom sa pokorí…

Oddá sa do rúk Kalchásovi,
Koná nech to, čo konať má.
Achájci vyplávu nech k Tróji,
Hellada nech je slobodná.

Na oltár vlasti líha sama,
Vojakov zrak sa odvráti.
Nebeská nad ňou panoráma,
(Myrtilom rod ich prekliaty…)

Obetník nôž už v ruke drží –
Iné je bodnúť barana…
Klytaimnéstra si utrie slzy,
Rukou už kňaz sa zaháňa –

Kúsok, a nôž sa dotkne tela,
Peplos jej z hrude odhŕňa…
Vtom čoby z neba jasná strela –
Nie na pannu, lež na sŕňa

Pozerá Kalchás na oltári.
Princezná v oblak halí sa.
To Artemidu súcit skváril,
To ona devu unáša…

V Tauride sa z nej kňažka stáva,
Obetná kňažka bohyne,
Kde podľa tamojšieho práva
Cudzinec každý zahynie.

Odyseus s Achillom nesú Ifigéniu k obete, vpravo je veštec Kalchás s dýkou, vľavo so zahalenou hlavou stojí Agamemnón. Na nebesiach je už pripravená Artemis aby zamenila dievča za laň. Freska pochádza z Pompejí. zdroj

………………………………………………
Teraz tu stoja zoč – voči
Bratova sestra – sestrin brat…
Cudzinec do Tauridy vkročil –
Ona mu život musí vziať…
………………………………………………
Padajú si aj do náručia,
Tam, kde ich nikto nevidí.
Zákony nech ich nerozlúčia, –
Rozhodne kňažka Tauridy.

(8)
V obetu že by jeden stačil, –
Natára zajtra kráľovi.
Pyladés, čoby priateľ mladší,
Na oltár ísť je hotový –

Položiť život za Oresta,
Šľachetnosť krášli jeho svet.
Artemis ich však nevytrestá,
Nedá ich sviecam dohorieť.

Na ruky kňažka chlapcom putá
Nasadí. Nech to vyzerá…
V habite čiernom sestra smutná
Odvádza brata, priateľa

Orestés a Pyladés pred obetným oltárom
ilustrácia: P. P. Lastmann zdroj

V sprievode vojska na breh mora,
Vykoná kde sa „očista“.
(Nesmie byť obeť božia chorá.)
Vojakov meče zaiskria.

„Očista“ sa však koná tajne –
Vojaci musia z brehu preč.
Ífigenia loď tu najme,
Veslári veslia ostopäť…

Bohyne idol nezabudnú,
Veď nemu kvôli prišli sem.
Za nimi Thóov oddiel ku dnu
Potopiť loď by s nimi chcel.

Zasiahne ale Múdrosť zhora –
Athéna mierni Thoanta –
Obeť sa ľudská nevykoná,
Ífigeniu nech odpantá…
…………………………………………
Nestačí vody, málo jedla…
Domov púť ešte ďaleká.
Ostrova loď ich pláva vedľa,
Na brehu zazrú človeka.

Zakotvia pri ňom, pomoc prosia…
Chrýseovna im pomôže…
Tróju keď obliehali hostia,
S Agamemnónom na lóže

Líhavala si kňaza dcéra.
Pravdaže – chcel to takto kráľ…
Keď v stane jeho oťažela,
Chrys, jej syn, sa im bratom stal.

Príbuzní od nich jedla, vody
Dostanú, majú toho dosť.
Tak to už v svete našom chodí –
Dneska si cudzí, zajtra hosť hosť…
……………………………………………..
Odvezú idol do Brauróny,
Tam s kňažkou bude vo chráme.
Rodné ju puto s bratom spojí,
Večnou však pannou zostane.

(Aulida – prístavné mesto v Boiótii – na juhovýchode
pevninského Grécka,
Artemis – bohyňa lovu a Mesiaca,
Kalchás – veštec pri Achájskom vojsku,

Arés – boh vojny zdroj
Myrmidoni – národ vzniknuvší z mravcov, podrobnejšie
bude v diele Aiakos, Peplos – vrchný odev podobný rímskej tunike,

Athéna – bohyňa Múdrosti, vojny, remesiel… zdroj
Chrýseovna – dcéra Chrýsea, Apollónovho kňaza z mesta Chrýsa
v Mýzii – východný Balkán,
Brauróna – mesto na pobreží východnej Attiky v Grécku)