Drahoslav Mika

(6)
Mesiace sa už pomíňali…
Nevie nik… Žiaden nepočul…
Synkovia zabudli ju malí,
Dojke sa tiahnu k vrkoču…

Athamás ďalej nevydrží…
Dokedy má byť bez ženy?
Možno ho jeho skutok mrzí,
Rozhodne sa však ožení.

A tak si hľadá… Potom nájde
Svojmu ku boku Themistó.
Obetu koná k novej svadbe
(…len či to Ínó naisto..?)

Manželka nová skladá veniec,
Prispieva kráľu do mlyna –
Narodil sa im Orchomenés
A po ňom dcérka Sfingia.

Themistó sa jak Ínó činí…
Tu Learcha, tu Melika
Vyzauškuje bez príčiny.
Na dobré nech si nezvyká…

Paláca duch zas veci hrozné –
Uškrtiť ich, či udusiť..? –
Krvavý plán jej v hlave dozrie –
Átropos nech im strihne niť…

Pozve si k sebe slúžku tajne,
Pestúnku starú od detí.
Káže jej zájsť do detskej spálne,
Sfúknuť, nech sa tam nesvieti,

Learcha spolu s Melikertom
Bielou nech plachtou nakryje,
Čiernu dá nech jej vlastným deťom,
Krajším jak poľné ľalie.

Vypĺňa slúžka panej vôľu –
Plachty jej podá Themistó.
Od Ínó synom… tú jak smolu…
(poplietla snáď sa načisto..?)

Themistinym zas bielu… (Bože..!…)
Pani to chcela naopak…
(Zoderie vernú slúžku z kože..! –
V tých plachtách bol jej tajný znak..)

Themistó vyčká, dom kým pospí,
Žiadne nech oko… žiaden vzruch…
Má v sebe zlosti dosýtosti,
Mesačný za mrak skryl sa kruh.

Ako tieň tíško k deťom vlezie,
Z postelí oboch ľahký dych.
Pohladí plachtu čiernu nežne
(biela je farbou nevinných…)

Potichu teda… Jedno chlapä…
Po ňom aj druhé… udusí…
Dve mŕtve tielka na kanape…
Let sovy len jej do uší…

Jak by nič – ráno domom lozí,
Za deťmi ide dobrá mať…
Zhrozí sa kráľka vlastnej hrôzy,
Z hlavy si začne vlasy rvať.

Pod plachtou bielou svojich badá –
Synka a dcérky mŕtvoly.
Musela v tom byť dáka zrada.
Taká sa bolesť nehojí…

Pohľadá špagát – obesí sa,
Skôr než to spraví kráľov kat.
Thanatos teraz iba plesá,
Hriešnu si dušu môže vziať.

Slúžka tá (zatiaľ medzi nami –
Deťom bola aj pri hrobe –
V onú noc zmizla pred svitaním) –
Ínó je – v inej podobe…

(7)
Athamás čosi šípi, tuší,
Ktosi mu čosi pošepol…
Ínó ak žije, ísť k nej musí –
Stretnúť sa… Veď jej mužom bol…

Dozvie sa, že je na Parnase,
Vyberie hneď sa priamo ta –
Prosí ju, vráti nech sa zase,
Ubíja že ho samota.

Jemu je ženou, matkou synom,
Rodina nech je pospolu.
Odišla prečo? Čiou vinou?
Na Parnas prečo – na horu..?

Povie mu Ínó, že nie sama –
Od Dia že má poslanie –
O Dionýsa sa tu stará,
Spev Múz mu do kolísky znie.

Ona ho kojí mliekom svojím,
Makrida nosí zdravý med…
Čo, ak to Zeus nedovolí..?
Neradno s najvyšším sa prieť…

Athamás sľúbi pri Diovi,
O dieťa že sa postará –
Semelé nestihla ho poviť,
Sirotou pol´ je od mala.

V Orchomene vždy bude šťastný,
Bude mať matku, otca tiež.
Diovi tvár sa zaraz jasní
(Semelé spálil – jeho blesk…)

Súhlasí, aby syn sa jeho
S Athamovými deťmi hral.
Túlajú nech sa morským brehom,
Tešia nech sa v nich kráľka – kráľ…

(Átropos – sudička prestrihujúca niť života, zdroj 1 2
Thanatos – boh smrti,

Parnas – pohorie na J pevninského Grécka, sídlo Múz, zdroj 1 2
Dionýsos – tu budúci boh vína, syn Semelé a Dia – pozri blog Semelé. 
Makrida – dcéra Autonoé a Aristaia, boha včiel, Autonoé je sestrou Ínó aj Semelé),

D r a g o     22/27062012