Drahoslav Mika

Zamyslí sa tu národ prostý,
Zamyslí šľachta, dumá kráľ,
Komu sú kvôli v nemilosti,
Thanata kto sem privolal?

Oidipús dá sa do pátrania,
Vrahovi prísť chce na stopu.
Dôkazov nieto. Svedkov zháňa…
Na dvere k nemu neklopú…

Rokov veď prešlo dvadsať hádam,
Hradbou pod čo je Láiov hrob…
Spomienky loví, nitky spriada,
Nedáva to hop ani trop!

Z ľudí tiež nik si nespomína,
Mnohí sú už aj u Háda…
Vyslovia meno Teiresia –
Na veštca každý Théban dá.

Pozvú ho teda na Agoru –
Slepého z pomsty Hérinej.
Odpovie on nech ľudu, dvoru,
Žije či vrah, či nežije..?

Žije ak, kde sa teda skrýva?!
Pravdu nech Thébam osvieti.
Nech mu je Sudba spravodlivá!
Agora čaká v napätí…

Teiresij chladný ako skala –
Nevraví… Mlčí ako tieň.
Prosba ni hrozba nezabrala,
Nevyjde z úst mu žiadne z mien.

Čím viac sa starý veštec zdráha,
Oidipús tým viac nalieha.
Národ smie poznať meno vraha –
Kosila dosť smrť po Thébach…

Teiresias, Oidipús, Iokasta, Antigona a Isméne
(Syrakúzy, 4. str. p.n.l.) zdroj

-Tak teda dobre, -veštec povie,
(V duši sa jeho vedie boj…) –
nezmýšľal ľud by plano o mne…
Vrahom tým – Ty si!!!, kráľu môj!

Agora zmĺkne v hrobiom tichu…
-Korunu vládcu Thébam vráť!
Prekonaj v sebe hrdosť, pýchu –
Iokasté je ti – vlastná mať!!!

S matkou si líhal, deti plodil…
Vôľa to bola Osudu…
Nevedomky si mestu škodil…
Viac ťa tu trpieť nebudú!

Vinou nie tvojou sa to dialo –
Prekliaty váš je celý rod!
Osudu sa to zdá byť málo –
Vydáš sa skoro na pochod!

Neverí Oidip ušiam vlastným…
Kreón snáď starca naviedol…
S Iokasté… Matkou… Noci slasti…
Deťom veď tak by bratom bol…

Počúva národ… Príbeh ďalej
Konečne nech sa rozmotá.
Oidipús je už duše malej…
Vyhľadať kážu otroka…

Iokasté prizná, syna že sa
Po strašnej veštbe zbavili…
Prebili nohy… Vprostred lesa…
Otrok ho… zverom… Nemilý

Láiovi osud veštba riekla –
Rukou mal zomrieť od syna –
Pelops rod celý jeho preklial…
Vina je čia? Čia nevina?

Prichodí otrok, v lese čo ho –
Pod Kithairónom v húštine
Pohodiť šelmám ľutým mohol…
Kráľa či príkaz splnil? -Nie!

Venoval chlapca pastierovi,
Nemá veď srdce z kameňa.
Batolik začal život nový –
Upratal dieťa do tieňa…

On je aj svedkom vraždy Láia,
To on bol šľahol Oidipa,
Uhol keď bričke cesty skraja –
Láios bol onen veľký pán!

Zašumí národ na Agore…
Človek si uši vyuší…
Kúdolí prach sa na obzore,
Koní dup šumot naruší.

Korinthu od sa posol prihnal!
-Polybos zomrel!!!…Od seba! …
Príbuznosť rodov nie je vidná…
Dôkazov viacej netreba…

Navyše posol tým je chlapom,
Oidipa čo… Od pastiera…
Kráľovi záležalo na tom,
A tak sa pastier nevzpieral.

Oidipa určil v chvíli smrti,
Korintský prevzal aby trón.
Meropé žiaľ už hrdlo škrtí.
Aj ľud si chce byť naistom.

Polybos teda otcom nie je –
Všetko je jasné ako fac..!
Iokasté zavrie spálne dvere –
Vymení hanbu – za povraz!

Oidipús ženu – matku hľadá
Paláci po i po dvore…
Zapraští v spálni stropná hrada…
Osirel… A aj ovdovel…

Erínye už… Jak hus klasu…
Drása sa duša od bôle.
Z Iokasty peplu sponu krásnu
Vezme… Oči si vykole…

Nevidí nech viac slnka lúče,
Nebeské hviezdy, lunný svit,
Krásou sa dcéry svoje skvúce,
Tvár vlastnú v hanbe bude kryť.

Nevidí viac nech krásne Théby,
Junákov mladých svojich rásť.
Oidipa nik už nevelebí –
Théby už nie sú jeho vlasť!

(Teiresias – thébsky veštec, bližšie pozri blog Agaué, 
Pelopovo prekliatie – pozri blogy Chrýsippos, Láios,
Erínye – bohyne pomsty, odplaty,
Peplos – voľný odev – v Ríme tunika,
Thanatos – boh smrti,)

D r a g o     06/13072012