Drahoslav Mika

Volopas svieti na nebesiach,
Synovia prú sa na Zemi.
Vykážu Pandióna z mesta,
V Athénach viac je nechcený,

Metia synov čo sa týka.
Otca chcú vidieť na tróne.
Vyženú tahet svojho strýka,
Nech im tu oči nekole.

Pandión ujde do Megary.
Pylas sa hosťu poteší,
Alebo sa tak aspoň tvárí…
Aj dcérin vzťah hneď porieši –

Vydáva ju za Pandióna.
Pylé je šťastím celá preč.
Na päty však sa lepí smola –
Aj Pylas musí z domu preč –

Zabil si strýka, teraz pyká –
Vyhnanstva do sa poberá.
Označili ho za vinníka,
Pozerajú jak na zvera…

Dobre je, že si vydal Pylé –
Pandia na trón posadí.
Či mu to je, či nie je milé,
S Megarou nech si poradí.

Aigeus, Nissos, Lykos, Pallas…
Čo rok, to dieťa veselé.
Po boku vždy mu Pylé stála,
Rozostieľala postele…

A keď sa z chlapcov stanú chlapi,
Nabudnú silu kýženú,
Zbraň svoju každý do rúk zdrapí –
Metia z Athén vyženú.
……………………………………………….

Athénsky trón je pre Pandia.
Obľahnú mesto barbari –
Smrť nabodnutá na kopijách.
Odraziť ich sa nedarí.

Pandión posla do Thrákie
(O pomoc prosí) vysiela.
Tereus – kráľ ho ihneď prijme.
Dorazí s vojskom do cieľa.

Arés je otcom Tereovi,
Vo vojnách by sa vyznať mal.
Obidve vojská v jedno spojí,
Barbarov berú na paškál –

Bijú ich, mlátia, hlušia, ženú –
Zostal po nich len mastný fľak.
Obetu pália pre Athénu.
Nemusí mať viac mesto strach.

Pandión dumá, zvnútra mokne,
Za pomoc akú odmenu..?
Ponúka dcéru staršiu, Prokné
Kráľovi Thrákov za ženu.

Tľapnú si. Hneď aj slávia svadbu.
Zaraz sú jedna rodina.
Treba ak, v boji spolu padnú –
Od vína – každý hrdina…

Filomélé je takmer dieťa,
Mladúčka sestra Proknina.
Očká jej ku nej láskou svietia.
Nik si ju, malú, nevšíma…

Odplávu mladí do Thrákie.
Itysa Boh im požehná.
Rokov päť Tyché s nimi žije,
Sudba je ale premenná…

Vyrastá Itys. Melie, melie
Detvorským svojim jazykom.
Na tetu sa, na Filomélé,
Na dedka pýtať privykol.

Vypraví Prokné muža z domu
Do Athén svoju pre sestru.
Dovezie nech ju, budú spolu…
Šťastím sa očká zalesknú,

Dozvedá keď sa Filomélé,
Poplaví že sa po mori.
Dospela v dievča švárne, smelé,
Mlieko – krv, jak sa hovorí…

Pojedia králi, víno pijú,
Pandión zaťa v úcte má.
Tereus očkom na švagrinú…
Čím všetkým Boh jej požehnal…

Zaberú veslá. Loď sa pohne.
Do plachiet Notos zaveje.
Tereus v duši dusí ohne…
Zasŕšia iskry nádeje…

Pristanú len čo v kraji Thrákov,
Do lesa vtiahne dievčinu.
Odmieta ctiť si mrav aj zákon,
Vinnou chce spraviť nevinnú.

Nepoddá sa mu Filomélé,
Odstrčí ho aj poškriabe.
Vyrástla v dievča silné, smelé,
Ubrániť sa mu dokáže.

Kolibu nájde opustenú,
Bývajú v akých pastieri.
Zatvorí do nej mladú ženu.
Prihrozí. Domov zamieri.

Oznámi Prokné, že jej sestra
Po ceste náhle skonala…
Choroba že jej život zmietla…
Kliatba snáď dáka odmala…
…………………………………………

A sám sa vracia do koliby.
Po dobrom, ani násilne…
Dievčaťu sa už celkom zbridil.
Počuje iba: -Nie! Nie! Nie!

Dodáva Fila, aký že je,
Po vetroch svetu oznámi!
Na lásku nech sa nenadeje,
S oplanmi svet sa nebaví!

Naľaká kráľ sa takej hrozby –
Po nebi – vetry, po zemi..?
Hriechy by mohol voziť vozmi…
Vytiahne dýku… Nelení… –

Vyreže jazyk Filomélé…
-Teraz nech k vetrom prevraví!
Teraz nech hubou svojou melie!
Dosť bolo s drzou zábavy!

Odíde. Krosná v kúte chyže
Skiaľsi sa zrazu nabrali.
Rúčky má zdravé, jemné,svižné,
Pamätá tkanie z Megary…

Šatôčku vytká. Do nej vnesie,
Žije že, že je zavretá
V nejakej chyži… Nevie presne…
Kráľa tu stále odmieta…

Prechodí akás´ dobrá duša…
Okienkom šatku vyhodí…
Prokna zvie, akého má muža,
Zvie všetky jeho podvody.
………………………………………….

Slávi sa v lese sviatok vína,
Dionýs zve na majáles.
Veselý sprievod palác míňa,
Skýta sa šanca práve dnes.

S úsmevom Prokné pripája sa…
Mainídy, nymfy, satyri…
Tancuje, spieva, pije, jasá…
Odlúči sa však po chvíli.

Chalúpku nájde, Filomélé…
Poplačú sestry v objatí…
Tajne sa domov… Do postele…
Tereus draho zaplatí!!!

Zabijú syna. Miláčika.
Jedináčika Itysa.
Rozštvrtia, dajú do kotlíka,
Uvaria. Nesú na misách

Sluhovia pokrm Tereovi.
Chutí mu. Pýta ešte raz…
Olíže prsty po synovi…
Po chrbte vtom mu prejde mráz –

Vo dverách vidí Filomélé,
Po boku Prokné s úsmevom.
Povie mu žena, čo to žerie…
Tereus siaha za mečom…

Zasiahnu Zhora… Človek mieni…
Dudok sa stáva z Terea.
Na chochol prilbu Zeus mení.
Na prsiach škvrna červená

Zmenila Prokné na slávika.
Nôtiť si môže nocami.
Filomélé si zase zvyká
Žiť medzi lastovicami.
……………………………………..

Doletí zvesť ku Pandiovi.
Umiera, chudák, od žiaľu.
Athénam kráľ by mal vzísť nový –
Na Erechthea rátajú…

(Pandión – jeden z troch synov Erechthonia, Erechthonios – kráľ v Attike, pozri predchádzajúci blog,
Vozataj – Boótos – Zeus po smrti premenil Erechthonia na súhvezdie Volopas alebo Vozataj,
Metión – syn Erechtheiona, Pandionov brat, Pandiona vyhnali synovia Metiona, 
Megara – mesto aj oblasť medzi Korintským a Sarónskym zálivom, 
Pylas – kráľ v Megare,
Thrákia – staroveký štátny útvar, čiastočne prekrýval územie dnešného Bulharska, 
Arés – boh vojny,

Tyché – bohyňa šťastia, Šťastena, v Ríme Fortúna z
Notos – Boh južného vetra, južný vietor,
Erechtheus – pravdepodobne syn Pandiona. Niektorí autori ho mylne zamieňajú alebo stotožňujú s Erechthoniom)

D r a g o     11/12082012