Chabí sú, vetchí, jeho ľudia, V Olympu očiach úbohí. U mnohých súcit iba budia. Postaviť jak ich na nohy?

Zavládla nuda vo Vesmíre: Tie isté tváre tisíc liet… Bohyne k Bohom nie sú milé, Sebou sa medzi smú len zrieť.

Ponajprv myslí, potom koná – Thémide po je múdry syn. Poriadky ctí si zo zákona, Najvyššiemu sa neprosí.

Vyliahol svet sa z vajca sťaby Z Chaosu, zmätku bez tvaru. Urános z rán sa nevystrábil (Titáni došli Tartaru):

Hranica už je zapálená, Plamene lížu Hérakla. Zatína zuby, nezastená. Náhle zem zvlhla, nasiakla –

S podliakom vojska mraky čierne. Démofoón strojí obranu. Veštcov sa pýta na znamenie – Zvíťazia, či sa poddajú?

Podobá sa sám na seba ako vajce kindervajcu. Najradšej sa kamarátim sám so sebou. Peniaze si vždy požičiam a občas aj vrátim. Hlasuje sa rukou, nie hlavou!

Kráľovské mesto nemá kráľa, Nový sa ešte nejaví. S odchodom Hyllos neotáľa – Z Eurysthea má obavy.

Unavený anjel čuší v Duši Šumia kvapky slnečného dňa Moje kruhy v obilí mi ruší Melódia Duši lahodná

Zahojí Chronos všetky rany, Scelia sa jazvy na duši. Iola a Hyll sú zosvataní, Makaria ich neruší.