Drahoslav Mika

Zavládla nuda vo Vesmíre:
Tie isté tváre tisíc liet…
Bohyne k Bohom nie sú milé,
Sebou sa medzi smú len zrieť.

Neteší pohľad na netvory,
Obrovia neidú do módy.
Potecha žiadna, až to bolí,
Z kopýtka Pán si vyhodí.

Na Radu zvolá Zeus Bohov:
-Každý nech troškou do mlyna –
Lieta nech vtáctvo pod oblohou,
Zverinou les nech oplýva,

V čírej nech vode ryba pláva,
Had nech sa plazí po tráve,
Na lúke nech sa pasie krava,
Motýle šantia ihravé…

Na Zemi už sa všetko rúša,
Oku aj uchu lahodí,
Spočinie v každom tele duša,
Bohovia dôjdu pohody.

Prométheovi čosi chýba,
Čosi mu neide dokopy –
Bol by tu vták, bola by ryba…
Odrazu Titán pochopí:

-Máme, čo lieta aj čo pláva,
Všakové tvory s chvostami.
Do Zeme semä Gaia vsiala –
Život sa v pôde utajil!

Fókidskú rosí vodou pôdu,
Zamiesi hmotu rukami.
Pozornosť uprie na Prírodu:
Podobné Božím postavy

Vychodia z prstov Prométhea:
Hlava, hruď, údov po páre…
Athéna vdýchne život telám,
Zeus sa do nich nestarie.

Antropmi nazve Titán chasu –
Smrteľný živých Bohov vzhľad.
Nebudú tu len pre okrasu,
S Bohmi sa budú prekárať.

Motá sa piate cez deviate –
Zvieratá, ľudia, netvory…
Neuplakané, neusmiate…
Najvyšší bratom hovorí:

-Smiešne je všetko, čo sa hýbe,
Nik nie je dobrý ani zlý.
Nevyhli sme sa v Tvorbe chybe,
Nebadám v tvoroch rozdiely…

Vy, vzišli čo ste od Íapéta,
Prométheus a Epimeth,
Odlíšte tvory tohto sveta,
Myslite nie vzad, ale vpred!

Epimétheus prosí brata,
Prenechá nech mu všetku zver,
Sám nech si ľudí, čo sa klátia…
Na tých on ešte nevyzrel…

Súhlasí Prometh, hoci nerád.
Prichodí Múdrosť s chybami.
Požehnať náčim každú čeľaď,
Po svojom nech sa prejaví.

Prichodia šelmy pre tesáky,
Dravcom dá ostré pazúry,
Odeje perím letné vtáky,
Ku matkám drobizg pritúli,

Ohreje nech sa v teplej koži.
Bezbranným nohy ako šíp,
Uniknú zlému nech, ak hrozí,
Smú nech si život uchrániť.

Oblaží ďalších ostrým okom,
Počuje iný trávu rásť,
Zavetrí zviera v bytí sokov,
Každého blaží vlastný hlas.

Rýchly je jeden, druhý silný,
Drobný ten, a ten ozruta,
Len Boh by mal byť neomylný…
Epimétheus dohúta…

Rozdal, čo bolo naporúdzi,
Ďalej sa Titán nemučí.
Vyvstal však človek sťaby cudzí
V Prométheovom područí.

Podelil všetko bez ostatku
Epimétheus, jeho brat.
Doprial mu Údel myseľ krátku.
Človeku čo má teraz dať?

Slabý je, nahý, bez ochrany,
Slepý aj hluchý, pomalý…
Rozumu nemá za mak ani…
Do vienka čo mu nabalí..?

Myšlienku čoby z božskej hlavy
Génia iskra osvieti.
Povolá naspäť všetkých malých,
Vyzýva tvorstvo k obeti.

Prispeje každý, čím kto môže,
Po troške hodí do klina,
Na telo zopár chlpov z kože,
Zrakom nech Všemír pojíma,

Rýchlosti málo, za mak sily,
Poskromne… veľmi… Rozumu…
Človeka celkom ozverili,
Nebude to snáď na ujmu.

Athéna pridá múdre semä
V nádeji, že raz vyklíči
Talent, čo v ľuďoch večne drieme,
Sám seba aby nezničil.

Fókida – oblasť na J pevninského Grécka, nad Korintským zálivom, hlina tam mala farbu do červena,
Pán – boh lesov, Prírody, ochranca pastierov, zobrazovaný s kopýtkami aj rožkami,
Athéna – bohyňa Múdrosti a iných vecí,

Gaia – bohyňa Zeme, Zem,
Antropos, gr. – človek,
Íapétos – Titán, otec Prométhea a Epiméthea,
Epimétheus – doslova: Pozadu mysliaci, najprv urobí, potom myslí, 
Všemír – Svet ako celok, Vesmír,

D r a g o      1302/28022013
…