Nectia si ľudia slávnych Bohov,
Dávno už sa ich neboja.
K ohňu im Titán dopomohol.
Nedôjde Zeus pokoja.
Olympu vládne tvrdou rukou,
S človekom rady nedá si…
Myseľ mu Osud náhle vnukol –
Pritiahol Boh ju za vlasy:
Vyhubí toto hadie plemä –
Prílivom vôd svet zaplaví,
Človeka zmetie zvrchu Zeme!
Nestrpí jeho zábavy.
Zvie Prométheus, čo sa stane,
Themis mu dala veštný dar.
Úmysly tuší Dia plané…
Človek by Bohov báť sa mal…(?)
Zabrániť skaze nemá sily
(Tak je to dané v Osude).
Zhynúť má Deukal, syn mu milý…
Nečinne hľadieť nebude!
Zobudí Pyrrhu, Deukalióna,
Riekne, čo vravieť nemal by.
Zeus ak nemá všetkých doma,
Nepríde Titán do hanby!
Plavidlo stlčú, archu chabú,
Pre dvoch by bola akurát.
Nemienia ak si lízať labu,
Pitivo, jedzu náčim vziať.
Rozlejú z riek sa korýt vody,
Valí sa more na strety,
Diona pršmo z mračien škodí,
Stúpa im živel na päty.
Vzdúva sa voda deväť nocí,
K vrcholom stúpa deväť dní.
Poseidón drží oprat v moci,
Zhynulo živé v povodni.
Usadne archa na Parnase.
Jediný živý ľudský pár
Ohrejú lúče slnka jasné,
K nebesiam uprú svoju tvár.
Modlia sa svorne ku Diovi,
Ďakujú, že sú pri žití.
Najvyšší slová vrúcne loví,
Nad ľuďmi ľútosť pocíti.
Na celom svete zbožní dvaja…
(Hriešnikov radšej neráta).
Do mora späť sa vody valia,
Prebúdza Zem sa odkliata.
Sľúbi im Zeus, že im splní
Všetko, čo si len budú priať.
Dokáže Boh byť láskyplný,
Do neho nádej musia vliať.
Vyriekne Pyrrha: -Bože milý,
Nie sme nech sami na Zemi.
V rodine radi by sme žili,
Požehnaj ľuďom v snažení.
-Úprimne myslí táto žena.
Skúsim to s ľuďmi ešte raz.
Múdrosťou snáď ma nezatienia,
V úcte nech nosia Boží hlas.
Zbierajte kosti matky – Zeme,
Cez seba hádžte za chrbát,
Skrsne nech život, v nich čo drieme,
Stane nech, ako má sa stať!
Lúčia sa s Diom dobrí ľudia,
Ňúrajú, hľadzú koštiale,
Po pláni lozia, snoria, blúdia…
Veľké nie ani na malé –
Nenaďabia na žiadne kosti
(Keby tak jednu z barana,
Najedli by sa dosýtosti,
Hlodali by ju do rána…)
Nemá Zem kosti ani črevá…
Čože to Zeus od nich chce..?
Strúhali keby ľudí z dreva,
Skôr by to dalo ovocie.
Na čelo ťukne Pyrrha muža:
-Skaly sú kosti od zeme!
Okolo je ich, že až hrúza,
A my sa po nich moceme.
Chrbáty ohnú, metnú skaly,
Obzrieť sa nesmú za seba.
Obom sa v tvorbe ľudí darí,
Pozerať ani netreba…
Dopadne skala od Deukala,
Z kameňa muž sa vypletie.
Pri zrode ženy Pyrrha stála.
Nové je ľudstvo na svete.
Touto potopou som sa zaoberal aj v blogu Attika pred Antikou, časť Deukalión a Pyrrha,
Themis, Themida – Prométheova matka, bohyňa zákonného poriadku,
Diona – bohyňa dažďa,
Poseidón – boh mora,
Parnas – pohorie na J pevninského Grécka neďaleko Delf, sídlo Múz,
D r a g o 1302/28022013
ako vzdy Mika....;-)* ...
Nádherne napísané. Veľká výstraha... ...
Celá debata | RSS tejto debaty