Drahoslav Mika

Rozzúri deľba vola Dia.
Rozkope kosti – ďas ich ber!
Titán je preňho podlá zmija,
Neuzavrie s ním nikdy zmier!

-Na hlavy ľudí hriech nech padne!
Mäsivo nech si požerú!
Moje kým žezlo svetu vládne,
Neohrejú si večeru!!!

Beriem im oheň za potupu –
Prestanú variť, hriať sa, piecť…
Zmrznú nech pre tú pletku hlúpu –
Vykoná trest sa ešte dnes!

Pochopí Prometh, čo sa stalo,
Diovu prudkú povahu…
K výhynu ľudí stačí málo –
Jeho je dôvtip na ťahu.

Na Olymp pôjde nenápadne,
Navštíviť Bohov akože…
Z kozuba svätú iskru kradne,
Ešte raz ľuďom pomôže.

Ukryje uhlík do trstiny –
Pobadá to len Athéna.
Nemá z nich nikto pocit viny,
Na dobro hriech sa premieňa.


Zeus, jeho „obľúbenec“ Ganimédes, + Prométheus

Naráno Zeus vzhliadne nadol –
Z údolia k horám stúpa dym…
Kozub im teda nevychladol…
Íapétov syn hrá v dráme prím.

-Čertovský chlapík! Niet mu rady…
Zakaždým ľudí prebudí.
Vezmem ho teda do parády,
Z hlavy mu ľudí vypudím!
……………………………………………

Pozýva Zeus Krata, Biu,
Prísluhy svoje – Silu, Moc.
Pred nimi čestní vždy sa kryjú.
Nakriatne Boh ich na podlosť.

O zradnom pláne hneď im trúbi,
Vyloží karty pred nimi –
Uvrhnúť majú do záhuby
Themidy syna bez viny.

Zmocnia sa pľuhy Prométhea,
Na kraj ho sveta zanesú.
Pod nimi zem sa rozochvieva,
Nad nimi hrôza z útesu.

Pripadne vyhni Héfaista
V nečestnom spore misia.
Krvou sa špiní ruka čistá –
Priateľa k skale pribíja.

Musí, bo tak mu zákon káže,
Diove plniť príkazy.
V reťaziach bude na Kaukaze.
Do hrude klin mu zarazí.

Teší sa Zeus svojmu dielu:
-Potrpí nech si na skale.
Zapredá skoro v ľudí vieru –
Ľudia sú tvory nestále.

V lete mu telo slnko škvarí,
V zime ho drví drsný mráz,
Zatienia chmáry občas skaly,
Reťaze rinčia zas a zas…

-Naveky nech je prikovaný! –
Vyriekne Zeus prísahu.
Nikto ho z Bohov neochráni,
Najvyšší ak je na ťahu.

Spútaný, nie však porazený…
Nezúfa, milosť nepýta.
Nemieni martýr vieru meniť,
V chrabrom je srdci ukrytá.

Má ešte Nádej od Pandory.
Veštný dar zdedil po mame.
Zeus je svojou mocou chorý.
Aj on však dni má zrátané.

Vie, kedy Zeus z trónu padne,
Vie, ako tomu unikne.
Ocitnúť Boh sa môže na dne! –
Olympom sa to rozkríkne.

Zdesí sa Zeus, veď má uši.
Na Kaukaz syna vypraví.
Vyzvedieť, zná čo Titán, musí,
Sľúbiť mu môže úľavy…

Prikvitne Hermés nečakane,
Vyloví pozdrav od Dia.
Radí mu dať sa na pokánie,
Titána rožkom opíja…

Vyzvedá, čo to s Otcom…Kedy..?
Ozaj či padne opona?
Zbaviť ho sľúbi múk aj biedy,
S Najvyšším ak sa pokoná.

Pošle ho Titán kadeľahšie.
Počin svoj zradiť nemieni.
V Človeku seba dávno našiel,
Preto je Diom nechcený.

Nebude meniť tela bôle,
Nebude slúžiť podlej lži.
Prikutý hlavu drží hore.
Ďalej sa Hermés nezdrží…

Diovi povie, nič že nevie –
Titánov duch sa nelomí.
Povolia Bohu nervy pevné,
Zvoláva búrky – pohromy,

Namieri blesky k martýrovi,
Rozčakne skalu na dvoje –
Tartaros bralo hravo stroví,
Vo večnej tme si pohovie.

Netúži striasť sa Prométhea –
Zlomiť chce iba jeho vzdor.
Priepasť sa za ním uzavrela.
On zostal takým, akým bol.

Íapétos – Titán, otec Prométhea,
Kratos a Bia – Sila a Moc, personifikované ako božstvá, sprevádzali Dia pri jeho rozhodovaní,
Themis, Themida – Prométheova matka, bohyňa zákonného poriadku, 
Héfaistos – syn Dia a Héry, boh ohňa, remeselník – kováč,
Pandora – manželka Prométheom stvoreného človeka – Deukalióna, bližšie pozri tento blog, časť Pandora,
Hermés – Diov syn, boh pocestných, sprievodca duší zomrelých do Zásvetia, boh podvodníkov, obchodníkov…
Tartaros – najhroznejšia časť Zásvetia vo večnej tme,

D r a g o     1302/28022013