Drahoslav Mika

Motká sa Mídás po prírode,
Odlíši krásu od gýča.
Do viníc, lesov, k vode pôjde,
Biednemu dá či požičia…

Pod horou Tmol sa tmolí zrána –
Lúdia sa tóny do uší.
Mihnúť sa zazrie boha Pána…
Čo deje sa, kráľ netuší…

Zazunia iné nôty ladné,
Čochvíľa dlaní čuť je tľap.
Poľanu na sa Mídás kradne,
Všetečný, ako vie byť chlap.

Zápolia hudci v lesa tôni,
Čia hra viacej očarí –
Lýry strún brnk či aulu stony?
Z kola sú mnohí rivali.

Apollón vdýchol dušu lýre,
Píšťala Pána veličí.
Darmo sa Mídás v tráve kryje,
Márne sa krčí v malinčí…

kráľ Mídás, Pán (Faun) a Apollón

Pred Tmolom nič sa neutají –
Pozná si horu ako dlaň.
Ševeliť lístie čuje v diali,
Otvorí náruč dokorán –

Privíta kráľa v svojej hore,
Pôjde mu práve do páru –
Finále už je na obzore –
Pozná veď Mídás kytharu –

Študoval hudbu u Orfea,
Vie, čo sa páči, a čo nie.
Pri strunách aiód smie aj spievať,
Pri aule to zas nevyznie…

Pojme ho Tmolos do poroty –
Víťaza určí Mídov hlas.
Z píšťaly boh Pán lúdi nôty,
Apollón lýrou brnká zas.

Strieborné struny zlatej lýry
Láskajú dušu, hladia cit.
V očiach sa slzy rozperlili,
Nemôže slasť sa utajiť.

Chlpáň Pán siaha po píšťale,
Tmolom sa tóny rozplynú.
Trilkuje ako vtáča malé,
Slzy sa ale nerinú.

Apollón ťahá koniec dlhší –
Víťazstvo Tmol mu pripovie.
Mídovi srdce v hrdle búši –
Z Parnasu lýre povie: -Nie!

Povolil Mídás uzdu súdu.
Lýrohra mu je po chuti.
Pláva však um mu proti prúdu,
Lakomosť hlavu pomúti:

Patrí Pán vínnej do družiny,
Dionýs mu je sťaby brat…
Nečistá myseľ lýru špiní –
Prospech by z toho mohol mať.

-Učiním Pána virtuózom –
Dionýs gesto ocení…
Apollón kväcne s dlhým nosom,
A ja sa dočkám odmeny!

V zlate sa opäť Mídás vidí.
Umienil čo, to učiní.
Majstrovi lýry vytkne chyby,
Píšťala nemá slabiny!

kráľ Mídás a Apollón

Apollón hneď sa napajedí:
-Ty že si žiakom Orfea??!!
Vyraziť mal ťa z prvej triedy!
O hlúposť tuposť zadrela!

Uloží lýru na zem nežne
Pomedzi kvetmi do trávy.
Pokarhať kráľa hneď sa vezme,
Namieste to s ním vybaví:

Prstami, struny ktoré chveli,
Polapí Mída za uši.
(Okolo všetci onemeli –
na Boha sa to nesluší…)

Mliaždi mu uši, ťahá, žmolí…
-Osol si, Mídás, a nie kráľ!
Hlúpejšie nie sú ani voly,
Zaživa z kože bych ťa dral!

Imúnny si, máš pôvod Boží…, –
Odstrčí kráľa od seba. –
V hlúposti oslej život doži,
Ak ti je taká potreba!
……………………………………..

Uložia spať sa tvory, ľudia,
Múdrejšie ráno večera.
So smiechom zavčas Mída budia,
Čeliadka si ho doberá.

Nechápe, chudák, čo sa deje…
Tvár svoju uzrie vo vode…
Zhrozí sa. V mihu odokreje –
K poddaným veď tak nepôjde…

Ostýcha kráľ sa živých tvorov,
Rumeň mu líca prepýri.
V obetu dal by tisíc volov,
Nieto však Boha od lýry…

Trčia mu z hlavy oslie uši.
Somársky nimi zastrihá.
Bôľne mu srdce v hrudi búši,
Hlupákom sám sa nazýva.

Dočká sa Mídás v svojom žiali
Pánovho iba súženia.
Píšťalou nech sa pastier chváli.
Bohovia súdy nemenia.

Učiní preňho čiapku z kože –
Ušiská nech mu zahalí.
Priveľmi si ňou nepomôže.
Privykne na stud pomaly…

-Na osoh nech ti dar môj padne! –
Naplní chlpáň poháre.
Dlia pod ňou uši nenápadne,
Nálada ako na kare…

(Tmolos / Tmol – hora v Malej Ázii a rovnomenný boh tejto hory,

Aulos – druh píšťaly

Aiódos / aiód – vyslov eód – básnik interpretujúci verše za vlastného doprovodu hudobným nástrojom, často potulný,
Pán – boh lesov, patrón pastierov, stály člen Dionýsovej družiny,

Kithara – strunový hudobný nástroj

Apollón – slnečný boh, liečiteľ aj pomstiteľ, majster múzických umení, najmä hry na lýru, veľa času trávil s Múzami na hore Parnas v J časti pevninského Grécka neďaleko Delf,
Zaživa z kože bych ťa dral –  za podobný priestupok ako Mídov zodral Apollón zaživa z kože siléna Marsyása)

D r a g o     IV/2013