Drahoslav Mika

Nepriateľa ak nevieš zdolať,
Urob si z neho priateľa, –
Pripomnie Íobat čiesi slová…
K mladému ruky vystiera.

Nariadi vzdávať pocty všetky,
Náhľady sám si vymení,
Vyhodí z hlavy staré pletky,
S Filónoé ho ožení.

Kráľovstva pridá celú polu –
Hrdina už je jeho zať.
Lýkii budú vládnuť spolu,
Môže ho tatkom nazývať.

Roja sa ako včely v úli
Myšlienky v hlave Íobanta.
Zvedieť chce, čo to naňho kuli
Anteia s Proitom zobratá.

Vysiela tajne komisiu:
V Tirynthe nech to presnorí –
Prečo mal Bellerofont zhynúť?
Umýva ruky v lavóri…

Umýva ruky, telo, dušu, –
Novýma prezrie očima.
Cudzieho chce sa zbaviť hnusu,
Tabuľky s písmom vyníma,

Položí na stôl, zať nech báči,
Priniesol čo sem z Tirynthu.
U koho kto má na rováši?
Hľadať v čom treba pointu?

Prečo mal stať sa smrti synom?
Bohovia chránia nevinu,
V osudných chvíľach stoja pri ňom.
Čierne dni snáď sa pominú…
…………………………………………..

Preňuchá Tirynth komisia,
Naslúcha. snorí, vyzvedá,
Zmotané nite porozvíja.
Sykofant rád sa zapredá.
…………………………………………..

Priviedla Anta na svet dcéry,
Stvorenia nežné po mame.
Dávno už boli podospeli.
Mrví sa chlebík, neláme…

Ífianassa, Ífinoia,
Lýsippa. Ľudia závidia.
Krása je žriedlom nepokoja,
Snuje im pýcha osídla.

Pyšná je matka na tri kóry,
Zatienia šarmom bohyne.
Pochabosť v žene prehovorí,
Triezvy sa rozum pominie.

Olympu proti Anta stane –
Prestanú konať obety.
Cifrane zobú matke z dlane,
Chýr o nich k Bohom doletí.

Úliatba žiadna, žiadna spáľa…
Trúfalosť Dia nazlostí.
Bohyňa krásy neotáľa –
Nedôjdu Božej milosti!

ženy pred modlou boha Dionýza

K Dionýsovi žiadna úcta
Za mok, čo dušu okreje.
Vypijú, utrú mlsné ústa…
Bohom sa trio vysmeje…

Upreli krásu Afrodite,
Za víno vďaku nevzdali.
Ľapocú ústa neomyté…
Prichodí pomsta pomaly…

Odňal im Zeus myseľ zdravú,
Princeznám rozum pomútil.
Nedobrú zžína Tirynth slávu,
Cudzincom nie je po chuti.

Vyhnú sa ľudia šiaľkám zdiaľky,
Praštené každý osmeje.
Nadenú krky na hrkálky
Jašené dcéry Anteie.

Neskoro plakať nad rozliatym…
Nebolo to len o víne.
Bol by ich Osud neomlátil,
Boli by keby úctivé.

Anteia môže rvať si vlasy,
Popol si sypať na hlavu.
Nadmieru majú dievky krásy,
Rozumu štipku nemajú.

Po lesoch, horách, poliach lozia,
Pútnik tu nemá pokoja:
Zamečia ako divá koza,
Šarvátky s ľuďmi ustroja.

Šle Proitos posla pre Melampa –
Múdry muž žije v Messene.
Dôjde nech, kým ho neporantá,
Uzrie nech baby šialené!

Prevlečú dni sa v dlhé časy,
Melampús dôjde z Messény.
Svätý muž u Proita sa hlási,
Všade je veštec vážený.

Zvedel už dávno, čo sa stalo.
S kráľom sa pustí do reči.
Vie, prečo dievky porantalo,
Vie, ako ich aj vyliečiť.

Súhlasí Proitos, ba sa teší.
S babami reči múdrej niet.
(Aj by im vyťal na dereši,
musel by ho však vymyslieť!)

Nebudú nech na posmech svetu.
Melampús vniká do kúry:
Posadiť baby na diétu,
Hlúposť z hláv že im vydurí…

Zapýta Melamp od Tirynthu
Tretinu kráľstva pre seba.
(Keby mal, chytí Proitos flintu.)
Za takú menu – netreba!

Odíde Melamp, zná si cenu,
Vie, čo sa bude ďalej diať.
Krajinu kráľ má pojašenú,
Nehrá mu Osud do karát.

Šialenstvo žien sa ďalej šíri,
Spochabených je čoraz viac.
S netvorom dieťa mať si mýli,
Po nociach vyjú na Mesiac,

Dobytok kape, ovce hynú,
Dietky už nie sú v bezpečí.
Ukáže národ na príčinu,
Pýta sa, kto ich vylieči??

Vypraví Proitos honca znova,
Sľúbi nech mu tú tretinu!
Neskúpi už sa, obanoval…
Inak mu dcéry zahynú.

Smeje sa veštec popod fúzy –
Obe si cesty zaráta.
Tretiny dve mu Tirynth dlží –
Tú druhú ráči pre brata.

Súhlasí Proitos, hoci nerád.
Vlasy si šklbať nebude.
Neradno s múdrymi sa merať,
Móresy kde sú záludné.

Veštcovi zverí choré dcéry,
Vyženie nech z nich démona. .
Do lesa k svätej studni mieri,
Obetu Melamp vykoná.

Ľadová voda láme kosti.
Liečiteľ hepu po hepe
Ponára na dno bez ľútosti,
Zubami kosu naklepe.

Neradi besi sedia v chlade –
Otrepú sa a – hajde preč!
Nezostal po nich ani smradec.
Vrátil vešt devám múdru reč.

Nadobúdajú myseľ zdravú,
U Bohov prosia milosti.
Diétu menia za potravu,
Dobrane sú z nich od kosti.

antická kočka s mačiatkom

………………………………….

Melampús, čoby junák mladý
Zatúlal bol sa do lesa.
Na klbko slabých háďat hľadí,
Sirôtok plazov ujme sa.

Pestí ich, piple, pojí, kŕmi,
Vykúpe, vytrie, osuší,
Vyhrieva hady na výslní.
Melovi vlezú do uši,

Vrtia sa, krútia, uši lížu,
Vyslúži Bohov hodný dar:
V zvieracej, vtáčej, reči hmyzu
Odo dnes vyznať by sa mal.

Pribalia božstvá dobrej duši,
Mantiu dajú do vena –
Čo stáť sa má, nech povytuší,
Pozná nech veštné znamenia.

Prvým bol Melamp medzi ľuďmi,
Získal kto Bohov dôveru.
Bývava život cudný nudný –
Vodu pil vínom riedenú.

Neduhy liečil ľudské bôle,
Povzniesol víno na oltár.
(Pískať by mohol po kostole,
nejaký ak by vtedy stál.)
…………………………………….

devy sú…

Devy sú ako nikdy dosiaľ –
Úctivé, šumné, bez hany.
Pod čepiec Proitos dcéry dostal,
Po jednej bratia zobrali.

-Lýsippa padne Melampovi! –
hlásnici ľudu ohlásia.
-Ífianassu Melamp dobyl
pre brata svojho Biása!

Neušiel nik sa Ífinoii,
Držala mužov od tela.
V samote tŕpla, až to bolí,
A skoro nato zomrela.

Utratil Proitos dve tretiny
Pre krátky rozum Anteie.
Špinavá ruka ruku špiní,
K Hádovi Proit sa poberie…
…..

Neskoršie ale, o pár rokov.
Do tváre pozrie Medúzy.
Stane sa svojou vlastnou sochou,
A sochu nič už nemrzí.

Perseus mu to… Vnuk od brata…
S ´Krisiom čos´ sa nezhodli…
Pre Tirynth prvá ťažká strata.
…………………………………………
Život má pobyt prechodný…

(Kóra – gr. dievčina, dcéra,
Úliatba – tekutá obeť Bohom, 
Spáľa  – tu: spaľovaná obeť, 
Melampús – doslova: Čierna noha, veštec z Messény,

Messéna, Messénia – mesto, oblasť na JZ Peloponéze

Hepa – dievka, 
Mantia – veštenie,
Povzniesol víno na oltár – ako prvý postavil oltár Dionýsovi, bohu vína, ako prvý začal riediť víno vodou… táto tradícia sa zachováva v slovenských krčmách dodnes,
Do tváre pozrie Medúzy – kto sa pozrel Medúze do tváre, bárs aj mŕtvej, namieste skamenel,
Krisios = Akrisios, kvôli rytmu…, Akrisios bol Proitovym bratom, Perseus bol Akrisiovym vnukom)

D r a g o     IV/V2013

mesto Tirynt

1 2 .