Drahoslav Mika

Héraklés mu je pra-pra-pra-pra…
Kandaul vládne Lýdii.
Ďalej sa rozum nedopátral,
Spomienky ale ožili.

Pažiti po sa husi pasú,
Ovečky, kravky v podhorí.
Prírody vníma pastier hlasu,
Nad hlavou vtáča švitorí.

Tučnejú stáda Kandaulove.
Pastierska chasa ujúka,
Posiela kráľ keď pre hotové –
Sype sa bakšiš z klobúka.

Pásava Gýgés ovčiu čriedu,
Baranom rohy zatáča.
Pri vatre dlhé reči vedú,
Smejú sa dieram z koláča.

Trúsia sa ovce po pastvine,
Tá vyskočí, tá zamečí.
Zelina planá nevyhynie,
Tá dobrá rany vylieči.

Čierňava stala nad krajinou,
Mrákava pláva po nebi,
Ohnivým bleskom Zeus švihol,
Diónu leja velebí.

Zrazí sa stádo do kolieska –
Dovnútra hlava, navon chvost.
Leje sa, duní, blýska, trieska…
Bolo by búrky už aj dosť…

Schová sa Gýgés lesa skraja,
Ochranu hľadá v podvetví.
Konečne živel dovystrája,
Hélios nebo osvetlí.

Ďakuje pastier, ctí si Bohov,
Živý že je a netknutý.
Ovečky zohnať by už mohol,
Vývraty ležia na prti.

Preskočí koreň, mláku, jamu…
Marí sa mu, že zablúdil.
„Pán snáď ma vodí…“ – zdumá sa mu.
Nepríde pomoc od ľudí.

Šmykne sa, šustne do rokliny,
Statný dub pnie sa k nebesiam.
Rukami šmátra v hrudách hliny,
Na duchu nijak neklesá.

Pod dubom otvor čierny badá
(Nebodaj chodník do Hádu..?!)
Preplazí dnu sa čoby háďa –
Rozlúsknuť rád by záhadu.

Rovné na nohy stať si skúša.
Pobadá, že je v jaskyni –
Pavučín spleť a chamraď mušia…
Ufúľa sa aj ušpiní…

Uprostred spely – Bisťu dade! –
Bronzová konská ozruta!
Zmeravie na ňu pri pohľade,
Otvor ho zboku upúta.

Prestrčí ruku – Môjtybože! –
Nahmatá muža stuhlý hnát.
Mŕtvemu nič už nepomôže.
Aj by sa mohol ďalej brať…

Na ruke ale prsteň chlapa…
(Načo je zlato tomu tam..?)
Trasľavou rukou po ňom lapá –
Potiahne, mykne… – Už ho mám!

Zo zlata… Bisťu! Kameň – žúžoľ,
V čierňave oko vyryté.
Nikto by takým nepohrdol…
Stačilo prachnieť v úkryte.

Nastokne na prst klenot cenný.
V nediaľke črieda zabľačí.
Na salaš by sa k noci zviedli,
Neráčia trčať v bodľačí.

Ovečky pôjdu, baran vpredu,
Za nimi Gýgés pomaly,
Korienky žujúc proti smädu.
K ohrade už sa dostali…

Začuje slová kamarátov:
-Ovce má Gýgés cvičené.
Trafili samé. Krk dám na to,
On že si drieme na sene!

Udivia Gýga čudné slová:
-Slepí sú, a či bez očí?
Smejú sa, aj ma ohovoria…
Dávno som ku nim prikročil…

Už-už a Gýgés prehovorí…
Voľačo mu však nesedí…
Nahmatá v dlani krúžok, ktorý
Zádrapkou snáď je besedy..(?)

Pomaly prsteň v prstoch točí –
Drahokam zvonku vystaví…
-Čože to vidia moje oči?!
Blázon som, a či nezdravý?! –

Vykríkne pastier vedľa neho:
-Z Uránu, a či od Háda?!
Príchod tvoj nik z nás nepostrehol!
Myšlienky Gýgés poskladá:

„Do dlane ak mi hľadí kameň,
Nijaký tvor ma nezočí.
Navonok ak ho ale dáme,
Idú si oči vyočiť…“

Neriekne, čo to, odkiaľ, ako…
Tajomstvo nechá pre seba.
Nie sú to kúzla pre divákov.
Nestrkaj nos, kam netreba!

(Existuje viacero variantov podania Gýgovho príbehu. 
Kandaulos – posledný kráľ Lýdie z rodu Héraklovcov. 

Lýdia – oblasť aj silný štátny útvar na Z Malej Ázie

Gýgés podľa inej verzie je synom vojaka a vyrastal pri kráľovskom dvore, 
Dióna – bohyňa dažďa, 
Hélios – boh Slnka, 
Hádés – Zásvetie, 
Urános – nebo, obloha, 
Spela = jaskyňa)

D r a g o     V/2013