Drahoslav Mika

Láska tlie, horí, hreje, páli,
Láska je trest od Eróta.
Láska je obeť na oltári. 
Narazí čln a stroskotá. 

Klýtia, dcéra Ókeana, 
Ľúbezná nymfa od vody, 
Prichodí na breh včasne zrána, 
Kvôli nej Slnko vychodí…

Hélios ale netuší

Tonie jej pohľad v modrej báni –
Hélios v zlatom kočiari
Nový deň zažne na svitaní, 
Zlatým ho lúčom ožiari. 

Zaľúbená sa zapozerá, 
Nespustí oči z Hélia.
Rozbresku od až do večera,
Na prsty lúče navíja.

Láska tlie, horí, hreje, páli
Zaľúbenú až po uši:
Okamih keby… čo len malý…
Hélios ale netuší, 

Po ňom že panna krásna hynie. 
Nepije, neje dievčina. 
Uviazla bárka na plytčine. 
Hélios – inú objíma!

Zľúbila sa mu Leukothea, 
Dcérenka kráľa Orchama. 
Erótov šíp si nevyberá, 
Nejednu lásku dochrámal.

Tajne sa zídu raz aj druhý…
Milencov nymfa odhalí. 
Plače. Má pod očami kruhy, 
Kriví sa úsmev na tvári. 

Láska je slepá. Vidí deva.
Zrkadlo pomsty rozsvieti. 
Očami pred sa deve stmieva – 
Klýtia púšťa klebety…

Doletia chýry k Orchamovi. 
Prísny kráľ striehne k večeru. 
S Héliom dcéru svoju zloví, 
Peliešok keď si ustelú.

Princezná nie je bez poškvrny!
Ovládne Áté Orchama. 
Zapadlo Slnko, tíchnu vlny, 
Ďaleko ešte do rána…

privolá stráže, Leukotheu…

Privolá stráže. Leukotheu
Zaživa pieskom zahrabú.
……………………………….
Vychodí Slnko bez úsmevu, 
Hélia lúče oziabu,

Uzrie keď ráno, čo sa zmlelo. 
Odhrnie piesok, zastene.
Vyberie princky mŕtve telo, 
Pobozká pery studené.

Boh svoju Lásku neopúšťa.
Na piesok sadne, na biely.
Pošepnú čosi jeho ústa.
Od tela duch sa oddelí. 

Vystúpi k nebu mámna vôňa.
Thymián Bohom ublaží.
Dryády v stromoch slzy ronia.
…………………………………….
Hélios v zlatom zápraží

Zanevrie zradnú na Klýtiu. 
Tonie jej ľúbosť v súžobe. 
Z duše hriech slzy neomyjú
Leukotheinom na hrobe. 

Mení jej nôžky na korene, 
Mutujú rúčky na listy. 
Zdrapľavie telo, ozelenie, 
Na hlave venček zlatistý. 

Semienko čo, to túžba panny. 
Márne sú ale nádeje. 
Neláska krásku milovaný, 
Z oblohy len sa usmeje. 

otáča hlávku Slnečnica – Klýtia

Otáča hlávku Slnečnica
K východu, juhu, západu.
Nastaví Slnku na bozk líca…
Zobe ju vtáča od hladu… 

Láska tlie, chladí, mrazí, vädne. 
Klýtia v mylnom objatí
Našpúli ústa bozkosmädné. 
Jeseň jej telo odšatí…

(Hélios – boh Slnka, Slnko, 
Leukothea – doslova Biela bohyňa,
Dryády – stromové nymfy, duše stromov
Orchamos – perzský kráľ,
Áté – bohyňa šaľby a nenávisti)

D r a g o       26/29052013