Pásava Ákis ovčie stáda,
Trávička kde sa zelená –
Šťavnatá chutná pažiť mladá,
Vodička tečie pramenná.
Synom je Pána pastier rúči,
Simanthis, Nymfa, mu je mať.
Ovečka mečí, kravka bučí,
V samote nemá s kým sa smiať.
Nesmúti Ákis, len si píska,
Trstiny rastie všade dosť.
Trúsia sa ovce cez strniská,
Nedojí baran pre svoj chvost.
Nad hlavou práve slnko tróni.
Hélios lúčov neľúti.
Jaskynke v chladnej stromov v tôni
Pohovieť dá sa dochuti.
Zhŕkne sa stádo na siestu.
Dolieha z mora šum a šplech.
Zlaté sa kvietky v tráve lesknú,
Pod nebom zdriemnuť nie je hriech.
Zloží sa pastier pred jaskyňu
Do lona Matky – Prírody.
Obláčky nad ním biele plynú,
Mámia ho zaliezť do vody,
Vychutnať v páli vlnu chladnú,
Pot a prach spláchnuť do mora.
Siestu ovce hravo zvládnu,
Navečer mliečko nadoja…
Ponára Ákis do vĺn telo,
Užíva pocit blažený.
Správa sa more ošumelo,
O vlnu vlna zapení…
Popení prvá, druhá, tretia…
Zmeravie Ákis v údive:
Hojdajú vlny morské dieťa…
Smejú sa čajky smejivé…
Schladená krv sa rozohrieva –
Omámi krása pastiera.
Nérea dcéra Galateia
K chlapcovi dlane vystiera.
Z tváre sa úsmev Nymfe lúdi,
Netají vnady bohyne.
Erótov šíp v nich lásku budí,
Telo sa k telu privinie…
K telu sa telo, k duši duša,
Chytá sa chitón peplosu.
Srdiečka jedným rytmom búšia,
Stúpajú nôžku na bosú.
Pospolu dôjdu pred jaskyňu,
Mladosti láska počarí.
A keď sa všetky slová minú,
Rozprávať budú očami.
Napasie kým sa trávie stádo,
Vlnia sa v mori, besedia…
Vzdúva sa vlna, padá nadol…
Netušia obra spovedľa…
Pricupcú ovce na breh mora
Nazajtra, potom deň čo deň.
Nežné sa duše láske koria.
Polyfém sliedi ani tieň.
Túlia sa k sebe pri jaskyni,
Spočinie v dlani druhá dlaň.
V krovinách Kyklop slzí, sliní,
Otvára oko dokorán.
Nemôže za to, že je taký –
Pohrala s ním sa Príroda.
Dosiahne hlavou po oblaky,
Nymfy sa k nemu nehodia…
Ľutuje aj sa, aj sa zlostí.
Ľúbenci naňho nevidia.
Dolámať obom túži kosti!
Objíma Galka Ákida…
Žiarlivosť dôjde do bezumia
(Obri ho veľa nemajú.)
Vykríkne v ľaku deva šumná,
Chopí sa Kyklop za skalu – 
Balvanom do nich z celej sily!
Dievčina uhne, šuhaj nie…
Zatrasie zem sa, vietor kvíli –
Pod skalou Ákis zahynie.
Uprosí Galka otca svojho,
Morského vládcu Nérea,
Spojiť ich navždy keby mohol…
Spod tela krv sa vylieva…
Mení sa červeň v vodu číru,
Potôčik vteká do mora.
Naladí vodná víla lýru,
Slzičky vodu osolia…
………………………………………………………………………….
(Chitón – prevážne mužský odev v starom Grécku,
Peplos – prevážne ženský, v niektorých obdobiach aj mužský odev)
D r a g o 03/07062013
Celá debata | RSS tejto debaty