Drahoslav Mika

V pohode lapí prvú lýru, 
Rozochvie struny prstami, 
Preletí nápev cez dolinu, 
Ľúby tón dušu omámi. 

Prisadne Apoll ku Hermovi, 
Po bratsky brata objíme.
Slzičku šťastia oko loví, 
Pohladí nástroj na kline. 

-Nechal by som ti svoje kravy
Za lýru z brone karety…
-Po tvojom nech je! -Hermés vraví, –
Svetom nech nápev poletí. 

-Palicu dám ti pre pastiera, 
Hodiť sa môže pri paši.
Jeden si iba, kráv je veľa, 
Občas sa črieda rozplaší…

Radu ti dávam bez obolu – 
Na Parnas vlúď sa ku Thriám.
Kňažky tri, sestry, veštia spolu, 
Učiť ťa môžu mantiám. 

-Odteraz žiadne sváry, zvady!
-Naveky dobrí! – Na vody! 
Apollón oddnes struny ladí, 
Božiemu uchu lahodí. 

Spoznáva Hermés, kto sú Múzy, 
Veštenie pojme od Thrií. 
Kravičky vždy sú naporúdzi. 
U mamky býva v jaskyni. 

Vartuje pastcom v poli stáda, 
Rozumu nedá spočinu – 
Vymyslí Písmo, do slov skladá, 
Čísla aj Počty vyvinul. 

Udržať oheň v stálej žiari, 
Červený hrebeň kohúta, 
Z kozubu dym sa aby valil – 
Kresadlo Hermés vyhúta.

Mládenci aby neochabli, 
Neleňošili v sieste, 
Ukážu aký kto je chrabrý – 
Vymyslí Zápas na päste.

Poznáva Hviezdy, noci temné, 
Vie, ktorá kade popláva. 
Slávičí spev mu v ušiach zneje – 
Chabá je bez strún zábava. 

Neveľa treba na rozmysly, 
Pastiersku píšťaľ stružliká. 
Z trúbeľky nové tóny vzišli, 
To smeje sa, to zavzlyká…

Nesie sa nápev ku Parnasu.
Apollón zmĺkne, Múzy s ním…
-Skladám hold, bratku, tvojmu hlasu, 
Na iné teraz nemyslím…

Učiňme obchod! Čo chceš za ňu? 
-Lahodí ti? Nuž si ju ber!
Čo ráno siaham na čugaňu, 
Kravami medzi vládne mier. 

Vystrúžlim inú, problém aký?
S potechou nech ťa čujem hrať.
Trilkuj a švitor medzi vtákmi, 
Do duše vnášaj blahodať!

Rozochvej žilky živým tvorom, 
Spočinie svet nech v nádhere. 
K pajánu priľnú Múzy chórom, 
Zo sna sa krása preberie. 
…………………………………….

Diovi žezlo schoval ktosi, 
Trojzubec nemá Poseidón, 
Bez meča vojny boh sa nosí, 
Vyjsť môže Olymp na bubon…

Héfaist márne kliešte hľadá, 
Afrodke zmizol lásky pás. 
Vyvstane Bohmi medzi zvada – 
Potmehúdom je ktosi z nás! 

Apollón ťahá na zem brata. 
Márne si Olymp leje zlosť – 
Na prstoch rúk sa nedoráta, 
Čoho je schopný nový hosť.
…………………………………..

Míňajú dni sa u človeka, 
U Bohov sa to nebadá.
Vlieva sa v more valná rieka, 
Ústí kam Čas, je záhada.

Podrástol, zmužnel, zvedel veľa, 
Pochopil, na čom stojí svet,
Doznieť že pieseň musí celá, 
Komu sa koriť, s kým sa prieť.

Na každom kroku česť sa stráca, 
Na každom druhom podvod, lesť, 
Nevedie práca do paláca, 
Poctivec bremä musí niesť. 

Odchodia Duše do Zásvetia
Majetku bez a bez zlata.
Oboly Tieňom neposvietia,
S úplatou Hádes neráta. 

Šanuje básnik detstvo v hrudi
Krehúčke, čoby mimóza.
Zakliatu krásu zo sna budí, 
Volá ho Pegas do voza…

(Thrie – tri okrídlené dcéry Dia, nymfy, veštili na Parnase – sídle Múz, 
Mantia – veštenie, 
Na vody! – prisahalo sa na vody zásvetnej rieky Styx,
Paján –  Chválospev)

D r a g o      06/072013