(Fejtónčenie takmer filozofické)
Môj milý Jožko (Jurko, Ferko, Mirko, Števko…)!
Neviem, či si na mňa ešte spomenieš. Ja som si na Teba spomenul okamžite, tak sa hádam aj Ty rozpamätáš na mňa. Ja som to, Tvoj starý dobrý priateľ a pertukamarát Bešeňovský. Áno, áno, slovenský zeman Bešeňovský priamo z Bešeňovej nad Latoricou. Alebo nad Bodrogom. Kto si to má za tie roky pamätať? Volaj ma ako za starých zlatých čias – Matiaško alias Maťko Husiar z Husinca pri Prachaticiach. Tak voľajako to stálo v krstnej matrike. A pokojne mi tykaj, s malým „t“. Časy sa menia, ale ľudia a charaktery nie. Veď to poznáme.
Dovoľujem si pozdraviť v mene svojom aj menom kortešného akčného výboru Tvoju milovanú pani manželku (ak ešte žiadnu nemáš, je najvyšší čas po nejakej sa poobzerať), celú Tvoju rodinku do siedmeho pokolenia pred i po našom letopočte, Tvojho psíka, Tvoju mačičku, Tvoju krčmu, Tvoje pivo, celú záhradnú gulášovú partiu vrátane Ďusa Bezdomovca, a aby som nezabudol, aj Tvoju tridsaťročnú škodovku v technickom stave „na súčiastky“. Pozdravujem Tvojich priateľov (po slovensky – želateľov), Tvoj závidenianehodný dôchodok, chlieb Tvoj každodenný a nožík – rybku na preživorenie, Tvoj úsmev ako dar.
Ako sám vidíš, počúvaš, cítiš, prežívaš a nestačíš sa čudovať, v našej rodnej domovine sa opäť a miestami aj ošesť, osedem, ba aj oosem zvolebnieva. A teda – voľ sa biť, ako byť otrokom. Keby ešte otrokárom, nepoviem… Veď athénska demokracia otrokov uznávala a dokonca ich aj trpela a kŕmila.
Ja som Ti, Jožko môj, od prírody tvor ostýchavý až hanblivý, skromnejšieho pod Bielym slnkom púšte nenájdeš. Ale nemôžem sedieť s pokrčenými nohami a založenými rukami, s pricvaknutým jazykom, keď nám Všetkým ide o Všetko. O Teba ide, milý Jožko, o Tvoju famíliu, o Mňa, o Moju famíliu, o našu dedovizeň aj babovizeň, o naše hory, české doly, o lesy z tej duše bicykla pozdravené. O polia, lúky, betónovú džungľu s Tarzanmi a gorilami, o hon na tatranské medvede, svište a čarodejnice. O hríby v lesoch a hlavne o čučoriedky. Preto že nielen pivom je človek lživý. Lebo ako povedali dvojičky Vladimír Vissarionovič Butora a Čutora na Podkovníckom alo-bále (Citujem): -Ani kvapku nazmar! A nikdy inak, milý synak! Možno to ani nepovedali, ale určite si to mysleli. Myslenie, ako vieme, bolí. A čo bolí, to treba pofúkať. Najviac sa na to hodí výfuk BMW.
Prepáč, Jožinko, trochu som odbočil. Nechal som sa uniesť ako onehda M.K.Jr. (Nemenovať! Reklama nie je prípustná ani v skrytej forme!) Keby tá whisky ešte bola…
Dovoľujem si teda, s ohľadom na naše staré a dlhoročné kámošstvo z vôle Božej, Teba aj vyššie nemenovaných menovaných osloviť (Podobnosť so slovom osol je čisto náhodná, rovnako ako slovo voliť nemá nič spoločného so slovom vôl. Do našej slovnej zásoby boli akoby náhodne obidva prevzaté z mesta Betlehema, kde svorne (V Jednote niet syra!) dýchali a dýchali. Mnohí z nás by dnes potrebovali tiež nejaké umelé dýchanie.) Aha… dovoľujem si teda Ťa osloviť, oslabičiť, ovetiť a podľa potreby aj osúvetiť.
V prílohe k tomuto pozdravu Ti pripájam (Ha-ha-ha! – To sa nasmeješ!), a to celkom zadarmo (Veď nie sme šmejdi…)… Vlastne ani nie tak celkom, lebo dane si riadne odvádzal, takže podobné suveníry vrátane vianočného punču a predvolebných gulášov máš predplatené na niekoľko generácií dopredu. Lenže na druhej strane si zadĺžený vyše 8000 (slovom osemtisíc) eurami voči zahraničiu, takže sa to vzájomne anuluje. Povedz mi, prečo piješ také drahé pivo?! A kupuješ také drahé rožky?!
…..Kde som to prestal..? Aha! Ak si si ešte nestačil všimnúť, tak prílohu tohto oslovného listu tvorí síce čo do hrúbky malá, ale o to dojemnejšia brožúrka, ktorej hlavným aktérom nie je nikto iný ako moje malé JA! Moja maličké, celkom miniatúrne Miniego. Ak dovolíš, a verím, že alebo áno alebo hej, trošilinku Ti ju prekomentujem. A Ty potom po rojnici (alebo po rajnici), (citujem klasika): -Pošli to dál. Bárs aj po větru…
Všimni si hneď na prebale tú vyretušovanú fotografiu. Presnejšie – antikoláž. Pôvodne som na nej stál s anglickou kráľovnou Matkou. Ani neviem, kedy sa ku mne priplichtila. Keďže z našej strany sú voľby férplej (V preklade: Fero spieva z plejbeku.), nechal som ju z tejto strany odstrániť. Súdny diviak si ju tam hravo primyslí. Keďže som na čelnej strane zostal sám ako ten kôl v ruke skína, verím, že aj na čele strany raz budem stáť práve ja. Taký je život – jeden stojí, druhý leží, iný sedí alebo visí. Tak to bolo a tak to bude, kým svet svetom bude, teda kým tu budeme my! Ktosi nie veľmi múdry povedal, že normálny človek stojí na nohách a drbnutý na čele. Ja tomu nerozumiem a do politiky sa nemiešam. Naposledy som miešal slivkový lekvár v kotle.
Nemysli si, Milý Dodko, že nemám čisté ruky. Skromné peniažky, grajciarik ku grajciariku som odkladal zo svojho mikropríjmu, makal som na štyri smeny a privyrábal som si fuškami. Na zvyšok kortešného sa mi poskladali Kapitalistický zväz dôchodcov, Rómska strana práce a Siedmy pilier. Neraz som si musel aj od huby odtrhnúť. A predal som aj búdu nášho psíka Flokiho. Ani si nespomínam, kto ju na mňa ušil. Remeselník, ktorý šije búdy, je budaj. Zabúdaj, zabúdaj…
Listujme teda, môj milý volič Jožko, v tejto spomienkovej brožúrke, začať by sme mohli aj od Proglasu, ale načo? Večery sú dlhé, času máme habadej. Habadej ku habadeju – zadarmo nám nenalejú! (Cha-cha-cha!) Listovanie brožúrky je ako surfovanie po internáte či internete… Tak akosi sa to čudo volá… Alebo aj po plagáte. Ako vidíš, všetko so všetkým sa kauzálne rýmuje. Len podpora sa rómuje.
Aha, tuto… Na tomto obrázku som mal dva rôčky. Volali ma Maťko. Po materi. Veď vieš… Toho macíka som dostal … buď do krstu alebo pri iskričkovskom sľube. Presne si už nepamätám. Už vtedy som si uvedomoval, že medvede to majú u nás ťažké, pretože život – to nie je med lízať. Život je o lízaní – laby! Mojim životným kriedovým krédom bolo a bude – Chráň medvede za každú cenu cez dennú aj nočnú smenu! Medveď je síce dosť veľké zviera, ale sú aj väčšie. Také veľké, že sa do žiadnej klietky nevmestia. A žiadna kazajka ich nezviera.
A tu, na tejto fotke, tento malý šintir – to som Ja. Mal som ešte len dvanásť rokov a už som donášal. Ani neviem, ako som sa ocitol v nejakých zväzkoch. Ja som donášal ancúg po staršom bratovi a otcovi pivo z krčmy domov. V kanvičke ľudovo zvanej dinerka. Niektorí ľudia nepoznajú homonymá, a tak ma mnohí majú dodnes za donášača dejure. Opak je pravdou. Správne má byť – defekto, či defakto… Iní ma majú za blázna, ale iba trochu (To len medzi nami kur… ník šopa!) A sme pri Kurnikovovej. Tú radšej preskočíme. Alebo to za nás urobí Isinbajevová. Tak sa z hory ozýva… Vlastne – Tak nám Pánboh pomáhaj!
Tuto mám už osemnásť. Z rádia Slobodná slovenská haluška som sa dopočul, že slušný človek nosí kravatu. Tak mi krstná jednu kúpila. Nosil som ju vo vrecku, podobne ako som nosieval pioniersku šatku na hodine náboženstva. Preto ju na fotke nevidieť.
Toto tu je záber z našej poslednej schôdze ZO KSČ. Keby som bol tušil, že je posledná, slávnostnejšie by som sa bol priodel. A doviedol by som celú rodinu krstnú mamu nevynímajúc. Hneď na vedľajšej fotke je pohľad na námestie, keď sa rozhodovalo o nás s nami. Štrngali sme kľúčmi, ja som tu, s týmto husľovým… Ani som si z klopy saka nestihol odopnúť odznak Lenina. Dodnes ma to mrzí. Cesty dobrodruhov vrátane súdruhov sú nevyspytateľné.
Športujem, ako vidíš. Hrám stolný tenis a v ruke držím čínsku raketu. Aj na vojenčine ma pridelili k rakeťákom. Umýval som im po cvičení ešúsy a čistil zablatené kanady. Fajčili sme ameriky. Na prídel. Žuvačka Pedro je nezabudnuteľná. Tomu čisteniu vzdelaní ľudia vymysleli pomenovanie buzerácia alebo šikana. (Ja si pod šikanou predstavujem úplne inú činnosť, pri ktorej psík zodvihnúc zadnú labku – šika.). Vtedy sme tomu nehovorili nijako, lebo sme sa báli otvoriť hubu.
A tuto je dôkaz, že duchom aj telom som oddaný nášmu štátotvornému národu. Dobrovoľne sa zriekam dvojakého občianstva. A ako írečitý Slivák si všetko nosievam v igelitke, samozrejme – vo vrecúšku a žiadnom sáčku! (Ako povedal Jožin Bažinovie – Omnia mea mecum porto. Nerozumiem tomu síce, ale znie to veľmi inteligentne a dá sa to použiť na sebaobranu v krajnej núdzi.) V jednej ruke igelitka, v druhej debilný…eee… mobilný telefón! Poznaj sám seba a vytrvaj do vypredania zásob!
Hrával som aj ochotnícke divadlo.Tu ma môžeš identifikovať v úlohe Judáša Iškariotského. Ukazujem pontskému pilotovi od helikoptéry, ktorý z nás je Kristus. Prileteli z Ríma, aby ho vytrhli a uniesli z drápov saducejov a farizejov. Tuším sa im to nepodarilo. Usmievam sa, lebo mi sľúbili 30 (slovom tridsať) strieborných medenákov. Keby ľudia viacej udávali, nemuseli by trieť biedu. Lenže národ je lenivý. Volia si poslancov, aby udávali za nich. Netušia, že 30 strieborných sa nezdaňuje v žiadnom systéme.
Tuto na levočskej púti som stretol súdruha Pápeža. Tak sa tuším volal. Ľudia okolo si šepkajú: -Kto je ten pán, ktorému Matiáš Bešeňovský ruku podáva?? Taký som ja človek, Jožko môj zlatý. A závidia!
Nedávno ma poslali do cukrovaru na repnú kampaň. Zablúdil som a omylom som sa ocitol na predvolebnej. Tak tu teraz stojím, a čakám. Aby som využil čas, vydávam tieto brožúrky, pchám ich do poštových schránok v nádeji, že keď sa šťastie unaví, sadne si aj na… Doteraz sa zakaždým unavilo…, Prečo by nie dnes?
Milý môj Jožko, voľte Mňa! Všetci ma voľte! Všetko, čo Vám nasľubujú iní, Vám môžem nasľubovať aj ja, tak načo sa zakaždým opakovať? Skladal som sľub iskričkový, pioniersky, SZM-ácky, absolvoval som sľuby v siedmich politických stranách a hnitiach, , štyri razy ma namočili do vojenskej prísahy…. A život ide ďalej. Akoby sa nechumelilo. Či je Tam ten alebo onen, dolu sa hádajú a hore hrajú divadlo.
Je to všetko ako o počasí. Raz svieti slnko, inokedy prší, potom je blato, zatým hromy bijú… Aj blýska sa… Len tie Časy keby už konečne prišli. Od dna keby sa odlepili.
Objíma Ťa aj celú Tvoju perepúť Tvoj verný priateľ Matiáš Bešeňovský (ak chceš, vymysli si iné meno aj prímenie, Levický či Potocký – na mene nezáleží a ani na veku…), doktor už ani neviem čoho.
P,S. Na oplátku (nie na hostiu) mi Ty môžeš sľúbiť, že to prasa, ktoré snáď ešte stále chováte, … Vlastne – čo tam po prasati… Aj keď je ich dosť, bravčovina je čoraz drahšia…
A teraz – Takú nám hudba zahraj..!
D r a g o XI2013
.
Vynikajúco napísané !!!!!!! Autor ...
Váženému autorovi želám len jediné.... ...
Kde domov můj? ...
Pán Mika,vďaka za Vaše Fejtónčenie...... ...
Celá debata | RSS tejto debaty