Seléné a Endymión

6. novembra 2013 05:30, Prečítané 5 602x, Drahoslav Mika, - BOHOVIA A BOŽIE DETI

Kloní sa Slnko k odpočinu,
Raný sa večer rumená,
Hodí plášť Nykta na krajinu,
Zaseje hviezdne semená.

Vlečú sa býky ostrorohé,
Šinie sa záprah pomaly –
Selény kočiar po oblohe,
V zlatom sa lúči odhalí.

Do noci svietia vlečné šaty –
Okreje duša poeta,
Zavyje vĺčko na úvrati,
Do neba psí hlas dolieta.

Ľúbenci k sebe pritúlení,
Dovlní more ku pláži,
Zahúka sova, vlna pení,
Ťarbú sa býky v zápraží.

Kopytá zlaté, zlaté rohy,
Zlatý jas v zlatom kočiari
Seléna leje spod oblohy
Na lúky, lesy, na skaly.

Vtiahne voz tíško do Kárie.
Bohyňa v zlatom závoji
Spočinku počas krátkej chvíle
Štvorzáprah nočný napojí.

Osvieti Latmu statné bralá,
Lomí sa lúč o jaskyňu.
Hora sa s nebom zosvatala,
K ránu sa hviezdy pominú.

Začuje zvnútra vzdychy, stony…
Posvieti – tajnu odhalí:
Mládencom nad sa švárnym skloní.
Spí junák, dýcha pomaly…

Sála mu z tváre krása mladá,
Hodí sa telo pre Boha.
Seléna na rty bozk mu vkladá,
Jagá sa hviezdna obloha.

Dotýka sa ho, hladí, budí,
Spánku ho ale nezbaví.
Pulzuje život v chlapca hrudi,
Slzička skanie do trávy.

Na Olymp pôjde pýtať radu,
Vyzvedieť tajnu jaskyne,
Pavúky v ktorej siete pradú.
Bez lásky Luna zahynie.
…………………………………..

Šťavnatú trávku spása črieda
V Élide kráľa Aethlia.
Píska si pastier doobeda,
Potom sa v tieni ukrýva.

Najkrajší šuhaj v okoline
(Endymión mu meno je.)
Kráľov syn pasie kravky žírne.
Delí deň Chronos vo dvoje.

Vznešený rodom: Otca podľa
Diovi vnukom prichodí.
Kalika, mať, je od Aiola…
Pôvod je dielom Náhody.

O šarme chlapca chýr sa nesie –
Olymp sa o ňom dozvedá.
Zapadá Múzam do slov piesne –
Podobá vraj sa na deda…

Divu niet. Veď je jeho krvi.
Dobrý chýr Dia poteší.
Posledný nie je ani prvý.
Veď aj Boh, keď spí, nehreší.

Posiela Herma do Élidy,
Privedie nech mu Endyma.
Junáčik – vnúčik sa mu zvidí,
S láskou ho Olymp prijíma.

Lepšie je hore ako dolu,
S Bohmi sa človek nenudí.
Zasadá s nimi vedno k stolu.
Spočinie pohľad na hrudi –

Odhalí závoj Prvá dáma.
Nech sa len očká popasú.
Nezvládla city Héra sama,
Mládenca hľadiac na krásu.

Endyma vláka do samoty,
Túžiac sa bažiť dosýta.
Nebudú predsa lásku krotiť…
In fla… ich Zeus nachytá!

Mlsajú chlapca pery Héry,
Objíma Endym Bohyňu…
A on jej, chudák, slepo veril,
Stále ju mal za nevinnú…

Zasršia iskry v očiach Boha,
Osvietia blesky skaliny!
Oškvrniť Olymp – ako mohla?!
Balvan hoď, kto si bez viny!!!

Nesiaha žiadny po kamienku –
Zostáva hrdo Olymp stáť.
Nemieni nikto meniť mienku:
Neistý otec – istá mať!

Zahrmí Zeus besom hromu,
Hnevlivo zazrie na vnuka:
-Vypadni zaraz z môjho domu!
Nektárom som ťa ponúkal,

A ty mi toto za hostinu…
Svätému proti poriadku…
Nemôžeš nájsť si mladšiu, inú?!
Siahať si musíš na babku?!

Nevraví Endym, oči klopí,
Od hanby temer nežije.
Vyháňa ded ho z Európy,
Podedí kúsok Ázie.

Pomlčí Héra previnilo,
Odvádza Hermés Endyma.
V mechu sa šidlo neukrylo.
Hora ho, Latmos, prijíma.

Snia sa mu lúky, ovčie stáda,
Élidu rodnú spomína.
Tíško sa k nemu Hypnos vkradá,
Spánkom ho Zeus preklína.
…………………………………………

Olympu dôjde záprah býčí,
Seléna Dia pozdraví,
Dobrého zdravia všetkým žičí,
Vinšuje dobrej zábavy.

Prezvedá, čo sa vskutku stalo.
Momos jej všetko vyklopí –
Ako vnuk s babkou za tým bralom
Dávali lásku dokopy,

Mladého Starý potom ako
Vykázal niekam ďaleko,
Porušil lebo hostný zákon,
Vzápätí kliatbu vyriekol…

Seléna prosí Najvyššieho:
-Vyhnal si chlapca v diaľny kraj.
Ľúbiť ho túžim božskou nehou,
Z Endyma mladosť nesnímaj!

Hádal by sa s ňou Zeus márne –
Ľúbiaca žena nespätí.
Milenec nech jej nezostarne,
Myslieť by mohli na deti…

Obmäkčí Luna srdce Božie.
-Naveky mladý… To by šlo…
Spánok však nikdy nepremôže,
Naľahol Hypnos na veslo.

Nemôžem z neho spraviť Boha,
Svoje má Olymp zákony.
Vypije s tebou rosný pohár,
K nohám sa ti však neskloní.

-Aj za to, Zeus, veľká vďaka!
Spasí raz krása tento svet.
Pôjdem. Koč s býkmi na mňa čaká.
Éós je tu čo nevidieť.
……………………………………………

Seléna mieri do Ázie.
Na Latme povoz postojí.
Milého tmavá spela kryje.
Bohyňa v bielom závoji

Prelieva lúče svetla tusklé.
Pobledla trýzňou vo tvári.
Nežnejšia ako perleť mušle
Spiacu zem clivo ožiari.

Šuhaja oči otvorené
Vnímajú krásu, lásky cit…
Otvára Luna šťastia siene,
Môže muž o nich iba sniť.

Bdie Hypnos nad snom spravodlivých.
Nebýva dymu bez ohňa.
Diov vnuk večne položivý.
A večne smutná kráľovná

Noc čo noc budí Endymia,
Zbozkáva, telo pohladí…
Päťdesiat dcér jak Luna zvila,
Zostáva dielom Záhady.

(Seléné / Seléna, v Ríme Luna – bohyňa Mesiaca, Mesiac,
Nykta – bohyňa Noci, Noc,
Kária – krajina aj št. útvar na JZ Malej Ázie, v dn. Turecku,
Latmos – hora v Kárii,
Élis / Élida – oblasť na SZ Peloponéze,
Chronos – boh Času, Čas,
Diovi vnukom prichodí – podľa iného variantu je dokonca jeho synom,
Aiolos – boh vetrov,
Kalika – meno dcéry Aiola (neplatí tu slovenský význam slova kalika),
Hermés – polyfunkčný boh, posol bohov, tu sprievodca na cestách,
Momos – boh hlúposti,
Spela / Spyla – jaskyňa po grécky,
Hypnos – boh spánku,
Éós – bohyňa rannej zory, v Ríme Auróra,
Seléna porodila 50 dcér, o spôsobe a otcovstve nie je jednotný názor,
zrejme ide o symbolické vyjadrenie mesiacov, mesačných fáz:
Rok sa delil na 7 cyklov po 50 dňoch,
Veľký rok pozostával zo 100 lunárnych mesiacov
a 50 lunárnych mesiacov tvorilo obdobie medzi olympijskými hrami,
počet Seléninych kňažiek v starovekých kultoch bol 50. )