Netkne sa dobrôt Metaneiry,
Kelea nápoj odmieta.
V úprimnosť kráľa ale verí
Ženička skromne odetá.
Prekráča cez prah do komnaty,
Dotknú sa vlasy verají –
Zasrší iskier chumáč zlatý.
Kráľovná údiv utají.
Aj Božie nôžky unavia sa.
Démétre náčim oddychu.
Bodla by údom jemná masáž,
Oddať sa spánku potichu.
Ozve sa džavot Demofoónta,
Démétra, Triptolemus, Metaneira
Ľapoce malý Triptolém.
Kŕdeľ sa detí dvorom motá,
Ženička drobizg berie v plen.
Materný cit sa v Déme budí –
Pestúnkou bude dočasu:
Odkojí dieťa dobrých ľudí,
Rodičia oči popasú…
Prijali cudziu ženu v dome,
Odmeniť chce sa za chovu.
Kráľovský pár sa chová skromne,
Dostanú deti výchovu
Keleus rád je varovkyni,
Metaneira sa nadchýňa.
Výchovu láskou deťom činí,
Radosť je pozrieť na syna.
Demofoón z noci na noc silnie,
Netratí úsmev na perách.
Démétra si ho k prsiam vinie,
Ambróziou ho natiera.
Dať mu chce život navečito,
Mávajú aký Bohovia.
Po nociach očiam ľudským skryto
Ponára chlapča do ohňa,
Zakalí nech sa jeho telo,
Thanatos naňho nesiahne…
Ovocie lásky nedozrelo:
Vykríkne matka v strachu: -Niééé!!!
Démétra v ľaku pustí dieťa.
V polenách drobček zastená.
K povale iskry z krbu letia,
Lámu sa matke kolená.
Nedôjde synček Božej slávy,
Človekom prostým bude len.
Démétra meno svoje zjaví –
Metana zbledne viac než tieň.
Nebola kráľka veci znalá,
Ona veď za nič nemôže.
Bohyňa pred sa matkou kaja,
Položí dieťa na lóže.
…………………………………….
Evelyn de Morgan: Démétra smútiaca
Sedáva tichá, neveselá,
Z tváre jej smútok neschodí.
Bez stopy zmizla milá dcéra,
Prepadla sťa sa do vody…
Rôznia sa deti aj u kráľa.
Baránok čierny rodiny
Abás furt čosi povystrája,
Príkorie koná Bohyni.
Zlo v sebe kryjú podlé duše,
Pestúnke vše sa vyškiera.
Nepôjde keď to s Abom slušne,
Učiní z neho – jaštera!
Jamba ju iba rozveselí,
Bujará dcéra Pánova.
Trúsi z úst žarty o posteli,
Neberie ohľad na slová…
Triptolém, iný syn od kráľa,
Prisadne k božke do trávy.
Nesmelo… Chvíľu pootáľa…
Nakoniec sticha prevraví:
-Ústami poviem Eubulea.
Brat mi je dobrý pastier svíň.
Pri tom bol, ako zem sa chvela,
Dôverne mi to vyjavil.
V Nýsai pásol prascov čriedu,
Pískal si z nudy iba tak,
Vrcholil deň už ku obedu,
Oblohu náhle zastrel mrak.
Pozatým pláň sa otvorila,
Čriedy pol zhltla Matka – Zem.
Dupot a čiernych koní príval…
Od strachu už-už zdupkať chcel…
Vo voze chlapák vzhľadu obra –
Nezrel mu Eubul do tváre –
Do mocných rúk bol devu zobral,
Prepadol voz sa v prievale…
Konečne stopa! Srdce tlčie.
Ďakuje Déma za radu.
Vysnoriť musí dúpä vlčie.
S Hékatou na voz nasadnú.
(Keleus – kráľ v Eleusíne,
Metaneira – manželka Kelea,
Metaneira – manželka Kelea,
Ambrózia – pokrm Bohov, ktorý ich robil nesmrteľnými.
Thanatos – boh smrti,
…človekom prostým bude len… – v iných variantoch Demofoón uhorí v plameni,
v ďalších jeho postava splýva s postavou jeho brata Triptoléma,
Pán – boh lesov, patrón pastierov,
Hékaté – polyfunkčná zásvetná Bohyňa, patrónka mágie a čarov)
D r a g o 09/2013
Celá debata | RSS tejto debaty