II. Kniha druhá
Kapitola desiata,
v ktorej Dafnis a Chloé
pomáhajú pri vinobraní.
Vstupuje jeseň v svoje práva.
Podzimný zber sa začína.
Vinohrad škorcom odoláva,
Púšťa sa roľník do vína:
Napráva lisy, čistí sudy,
Upletie koše prútené.
Susedov pozve, dobrých ľudí,
Ku lisom ťažké kamene…
Pomôžu nech mu, kto čím môže.
Lákajú strapce viniča.
Kosáky brúsia, krivé nože,
Lanským sa vínom „nalíčia“.
Miluje zberač žarty, spevy.
Úrody čoraz pribúda.
Kosákmi zrežú strapce révy,
Odnosia v košoch do suda.
Vyžmolia v lise z hrozna šťavu,
Cícerkom steká po žľabe.
Napi sa, kto máš hlavu zdravú,
Vínny duch je aj o Pravde.
Milenci naši ta sa berú,
Nechajú čriedu na pláni.
Priložiť tiež chcú ruku k dielu,
Pomocník vždy je vítaný.
Na plné koše Dafnis siaha,
Prevláča, sype do suda.
Nechýba ani Chloé snaha.
Nálady ľuďom pribúda.
Nalieva žieňa, koho smädí,
Z minuloročnej úrody.
Slušný si človek víno riedi,
Opilec bočí od vody.
Vzdávajú úctu Bohu vína,
Bakchovi lejú obety,
Nech si len v dobrom pospomína…
Tratí sa idol v okvetí…
Prikvitnú devy z diaľnych polí –
Veselé, šumné, spevavé…
Siahajú Božie na idoly –
Obyčaj patrí k oslave.
Po očku blysnú na Dafnida –
Velebia telo, chvália tvár…
Čo smelšia k tomu pusu pridá…
Mierne sa šuhaj pousmial.
Zazerá Chloé, zlosť ju berie…
„Čo si to baba dovolí…?!
Milému siaha na kaderie…
Na očiach všetkým… na poli…“
Špásujú chlapi zbeťarení,
Chlípnia sa ani satyri.
Slovom sa dotknú mladej ženy –
Vyše sa uší zapýri.
Obchodí s džbánom krok po krôčku,
Prebudí chlapie predstavy…
Ťapne ju jeden po zadočku,
Furtácky jej sa privraví:
-Baranom byť tak v tvojom stáde,
vyháňaš ktoré do trávy,
za tebou by som chodil všade,
do rúna nôžky zabalil…
Na chlapa Dafnis fľochne zlostne…
(že žiarli, vôbec netuší) –
Nezriekol by sa Chloé vo sne…
Barana hneď by zahlušil…
Bodaj už všetko v sudoch bolo!
Pastuškom chýba samota –
Ovečky vodiť šírym poľom,
Potôčik tam kde klokotá.
Ovečky mečia, skáču kozy,
Ozýva kde sa píšťala.
Cikáda zuní, mravček lozí,
Psie kúsky pastier vystrája…
……………………………………
S Prírodou duše mladé splynú,
Spievajú s vtákmi o lete.
Trávička im je za perinu,
Pavúčik čipky upletie.
Trhajú kvety, vence vijú –
Venujú nymfám z jaskyne.
Z mlieka a medu sajú silu,
Detský bozk ústa neminie.
Zmiešajú víno s sladkým mliekom,
Podelia z kapsy chlieb aj syr.
Tučnejú stáda neúrekom,
Jahniatka dávno podrástli.
Vyreže, zlepí zo šachoria
Píšťalku Dafnis, začne hrať.
S tónmi sa prsty popechoria,
Zaleje lúky kvetná zlať.
Do kvetu krásy kvitne Chloé.
Divadlu zvierat nevnímu.
Odenie na nich iba sporé
Ukrýva lásky nevinu.
Hladenie rúčky, horúč perí,
Objatia, bozky bez viny…
Na prsia panny pohľad mieri,
Na nôžky holé dievčiny.
Do očí chlapca deva hľadí,
Na pružné telo junáka.
Nemá kto by im podal rady,
A láska v tele nečaká….
satyr – nižšie lesné chlípne zmyselné božstvo
s chlpatými ľudskými formami, špicatými ušami,
kozími nohami, prípadne rožkami
D r a g o /podľa Longa/
jeseň 2013 – zima 2014
Celá debata | RSS tejto debaty