Kapitola jedenásta,
v ktorej im starček Filet
rozpráva o Erótovi.
Dočkali sa a zas sú sami…
Zo strapcov nymfám do vena
Nosievali už staré mamy.
Sväté sa zvyky nemenia.
Neprejdú nikdy spely mimo
Pred pašou ani po pastve –
Jabĺčko, kvietok, mliečko, víno…
Urodí čo sa, vyrastie…
.
.
Ovenčia Pána starú sochu –
Pastierom žičí kozí boh –
Tiež syra mu aj vína trochu,
Dozerá nech na obidvoch.
Na lúke zas je kopŕcavo…
Dievčinku Dafnis naháňa.
Barana mláti baran hlavou,
Píšťala nôti od rána…
O priazeň diev sa samce hlušia,
O lásku koziu, o ovce.
Ustúpiť slabší silným, musia.
Rohami jeseň hrkoce.
.
.
Na kozy cap si siahnuť nedá –
Zvieracia láska nedrieme.
…………………………………….
Akoby vtom bol spadol z neba,
Vyrástol sťaby spod zeme,
Pred nimi starček vynorí sa
Odetý sporo do kozlín.
Hompáľa sa mu zboku kapsa,
Prisadne pod dub priamo k nim.
Píšťala zmĺkne, stíchne Chloé.
Vyčkajú, čo sa bude diať…
-Som starý Filet, deti moje,
prichádzam blízkych od záhrad.
Pásaval tiež som… Bol som mladý…
Nymfám pel, hrával Pánovi.
Nad býkmi moje piesne vládli…. –
V pamäti starček zaloví…
Prírody zákon platí všade –
Ubúda rokmi z tela síl.
Teším sa stromom v mojom sade –
Čo všetko som len vypestil…
Ľalie, ruže, hyacynty
hrejú mi dušu od jari.
Granáty, figy, listy myrty –
tieňom ma leto zahalí.
Jablká, hrušky, lúka makov…
Na jeseň réva voňavá…
Počúvať spev tam chodím vtákov –
Starému čo už zostáva?
Teším sa s vami zo života,
Na vaše hry sa zahľadím.
Búši mi srdce spoza plota.
Rozplynú sny sa ako dym.
.
Jarčeky tri mi tečú sadom –
.
Jarčeky tri mi tečú sadom –
napoja vlahou korene.
Dnes som sa skoro neovládol –
Chlapčisko studu zbavené
pod stromom stojí, ráňa plody,
smeje sa, ohľad neberie…
Šibalským očkom po mne hodí.
S vláskami čoby páperie
pohráva hrivou kučeravou,
zlatistou čoby slnka svit.
Bodaj ťa, reku, porantalo!
Ja k nemu, a on -. na pažiť!
Samučký – sám je, telom holý,
Nijaký háv ho nehalí,
čistučký, krásny až to bolí.
Blížim sa k nemu pomaly…
Strháva granát po granáte –
zrelé sú, plné semena…
Chlapiatko jedno nevystaté!
Kolená moje nelenia –
Pobehnem k nemu, že ho schmatám –
hneď chlapä tu je, hneď zas tam…
Nakoniec – akáže tam strata…
Z úrody Božej rád mu dám.
Na neho hľadím aj mu mávam…
Lapím ho medzi ružami!
Vykĺzne sa mi, márna sláva…
Láskavo sa mu privravím.
Volám ho k sebe zas a znova:
-Natrhal čo si, tvoje je!
Zachichoce sa mojím slovám,
Červený mak ho zaveje…
Kuriatko prepelice čoby –
šikovne chlapča uteká…
Zo mňa si, starca, smiešky robí,
nectí si rokov človeka!
.
.
Naháňal tiež som kozy, teľce,
sila je ale dávno het!
Už sa mi ani veriť nechce…
Z potôčka píjam, hasím smäd…
Čie sa to dieťa poneviera?
Kto mu je otec a kto mať?
Nepokladám ho za zlodeja,
probujem ho len prilákať.
Opriem sa svoju o chabinu:
-Nemusíš sa ma, dieťa, báť.
Nevidím v tebe žiadnu vinu,
pomôžem sám ti natrhať…
Jabĺčkom po mne mrskne dieťa,
po druhom tretie dopadá…
Lapajské očká v slnku svietia.
Nestúpil len by na hada…
Akoby sa ma dotkli čary…
Nespúšťam oči z fagana:
-Milené dieťa, som už starý,
nedožiť môžem do rána…
Nehnevám sa, ba priam sa teším –
návštevám bol som stále rád.
Šibalstvom nie je človek hriešny.
Zo všetkých plodov smieš si brať.
Nepojmem, čo ma k tebe viaže…
Jediný iba daj mi bozk…
Na líce prilož pery vlažné…
V Živote človek je len hosť…
Starca na líce zvráskavené –
posledný dotyk mladosti,
pohĺtia než ma Hádu tiene.
Zvonivý smiech sa rozhostí –
Ústočka špúli, zašveholí…
Nie je to ale vtáčí spev…
Fafrnok božskej krásy, holý
k nohám mi plody rozsype:
Staroba strojí vzdušné mosty,
mámenie ťahá pamäť späť
-Poznám ťa, Filet, od mladosti,
sivučký starý dobrý kmeť…, –
Privraví sa mi hlások milý.
Dušou sa blaho rozhostí.
Slzičky oči ovlažili,
chveje sa srdce v radosti.
-Poznám ťa, Filet, -dieťa vraví, –
Nie je mi ťažko bozk ti dať.
Bozky sú plodmi mojej slávy,
dávam ich ľuďom vskutku rád.
Uzri svoj obraz na hladine –
hodí sa k rokom tvoja tvár.
Zajedno s Časom Život plynie.
V mladosti dosť si bozkov mal.
Nie je to, Filet, žiadna bieda –
užíval si si ojójój!
Mladosť sa, Starče, vrátiť nedá.
Márny je duše nepokoj.
Nie som ja chlapä ani dieťa.
Odkedy stojí svetom svet
od srdca k srdcu s Láskou lietam,
nikdy ma ale nevidieť.
Pásol si býky – bol som s tebou,
píšťalku som ti naladil.
S Amarillisou som ťa zviedol
pod dubom konča záhrady.
Pri prvom stál som milovaní,
ty si ma ale nezočil.
Do vašich som sa vlúdil prianí,
predstieral závoj pred oči.
Pretieklo veľmi veľa vody,
nemálo vetry odviali.
Životom tak to, Filet, chodí…
Synovia sa vám udali –
Dobrý je rataj, dobrý pastier,
vyspeli hodných na ľudí.
Dafnida s Chloé teraz pasiem –
už som v nich Lásku prebudil…
Tichulinko sa ku nim vkrádam
s Eónou včasne za rána.
Krásna je Láska, kým je mladá.
Na poli zvonček vyzváňa –
Vediem ich pod dub, duše spojím,
schovám sa tvojej v záhrade.
Metú sa mladí v nepokoji,
pokoja Láska nenájde.
Voňajú kvety v tvojom sade,
pastvou sú plody pre oči.
Pátrajú deti po Záhade.
V potôčku tvár si omočím…
Z jedného so mnou Dafnis, Chloé,
z číreho pijú prameňa.
Rátajú mráčky na oblohe,
pohľady cudné vymenia…
Neškodím, Filet, kvetom tvojim,
nie sú mi treba jablká.
Nevinnej Láske jazvy hojím,
preto sa sadom potĺkam.
Šťastný si medzi smrteľnými –
Kolená, Filet, na staré
spoznal si to, čo nikto iný –
Hľadel si Láske do tváre.
…………………………………….
.
.
Vzniesol sa ani motýľ krásny,
páperím krídel zamával.
Utonul ako slovo v básni.
Za chrbtom luk si schovával,
tulec aj šípy – zlaté strely.
Hlavu mi celkom domotal.
Do vašich sŕdc vám Láska mieri.
Videl som, deti – ERÓTA!
Odrazu – niet ho! Vyparil sa…
Sťaby sa sen bol rozplynul.
Hreje mi dušu Božia krása,
nemal som teda vidinu…
Jabĺčka po ňom… v kapse… aha…
Eróta poznáš po perí…
Polapiť ho je márna snaha.
Nezažil kto, ten neverí.
Pochopil som ja, deti milé –
Jemu vás Osud zasvätil.
Darúva On vám šťastné chvíle,
vedie vás Láske v ústrety.
Nie sú to báje ani mýty –
Erós bdie stále nad nami.
Je iba očiam ľudí skrytý,
hladieva duše krídlami.
-Kto je ten Erós? Filet, povedz!
Či je to dietko? Vtáčik či?
-Erós je sŕdc aj duší lovec,
spomedzi Bohov najsladší.
-Pochádza odkiaľ jeho sila?
Ako to, že nás ovláda?
-Žiadna ho žena nepovila,
Vesmíru je to záhada.
Starý je Erós ako Urán,
starší je ako Matka – Zem.
Nevedno, skiaľ sa dokotúľal,
v Chaose driemal, možno bdel…
Krásny je, čistý, večne mladý,
chlapiatko sťaby s krídlami.
On strunu Lásky dušiam ladí,
jak dobrý jed nás omámi.
Prebúdza v Bohoch túžby slasti,
neujde mu, čo hýbe sa.
Do veršov slová vkladá básnik.
Šťastná je Zem aj Nebesá.
Daruje čistej duši krídla,
akože Boh je nad nami!
Vláska ju nežne do osídla,
zaseje cit v nej neznámy.
Zmieta sa duša v sieti čoby –
po inej duši počne mrieť.
Nepojme, čo sa to s ňou robí,
úniku z Lásky ale niet!
On tvorí kvety, stromov plody,
On Dobro je, On Krása je.
Všetko sa živé z Neho rodí.
Blažený, koho ovanie.
Erós je tam, kde tečú vody,
šumia kde vetry, kde je Mier.
Kam Boh, kam človek, zver kam chodí.
Pánom je Erós vašich hier.
Počul som túžbou ručať býka –
sťaby ho pod chvost štípol kliešť!
Od býka krava neuniká,
sama sa vášňou nechá viesť.
Do ovce baran, cap do kozy
videl som, jak bol buchnutý.
Na chrbte sa jej napol vozí.
Stále je stádo pri chuti.
Aj ja som ľúbil… Oj, a ako! Nechal mi Erós strunu znieť.
Nesmelý som sa sprvu zľakol.
Hladil som v duchu hebkú pleť.
Vzdialený bol som stále pri nej,
bez jedla, pitia, nespal som…
Prežívam, jak sa ku nej viniem…
Plamienok v srdci nezhasol…
Virvar sa kýsi vo mne deje,
v hlave sa rozum pomúti…
Týra sa duša, srdce chveje,
jazyk mám sťaby skrehnutý…
Nie je nič. Iba Ona – moja!
Amarillis je noc aj deň!
Nepokoj vniesla do pokoja.
Na všetko vôkol zabudnem.
Viacej som mŕtvy ako živý,
vrhám sa do riek, hasím plám,
úkosom pohľad po nej krivím…
Nesie ma Láska ku hviezdam…
Modliť sa chodím ku Pánovi,
prinášam nymfám obetu.
Vie lesný Boh jak láska bolí –
nevestu mal už rozdetú…
Odvialo Pýtis, Syrinx stuhla…
Mainadám Boh sa vyžiali…
Niet pána v Láske – je len sluha.
Zviecha sa z nej len pomaly.
-Amarillis! -zval som ju v lese
rečiaci blaho,ozvene,
srdcu že milé meno nesie…
-Áámáárááá, kde sa stretnemééé??.
Píšťalkou zvolám býky, kravy,
privábim stádo z diaľavy.
Amara len sa nepristaví…
Vyrvať zub môžeš boľavý,
nevyrveš ale z hrude city.
Lieku niet, ani uhranu.
Niet čím a niet sa čoho chytiť.
Jediný balzam na ranu
našli sme v bozkoch, v objímaní,
v dotykoch tela o telo –
Milovať a byť milovaný…
Ľúbenie časom vyzrelo:
Pod telá rúno, ľahnúť spolu,
bozkávať ústa, oči, tvár,
odhrnúc ružu Erótovu
uliatbu leješ na oltár.
.
.
Cez strasti k slasti chodník vedie,
múdro to Tvorec vyhútal.
Ovlažiť ústa láskysmädné…
Sliepočke sčinil kohúta,
kravičke býčka, koze capa,
ovečke poslal barana.
Pre ľudskú ženu stvoril chlapa.
Tají sa v Raji nirvána…
-Múdrosť sa zračí v tvojej reči,
nalial si nám jej viac než dosť.
Učíš nás, jak sa Láska lieči…
Vítaný vždy si u nás hosť.
Odmenou prijmi, Filet, syra,
kozliatko vezmi ako dar.
Poznáme teraz, čo nás týra,
nad nami kto je Hospodár.
…………………………………..
Odišiel starký k svojmu sadu.
Zase sú sami pre seba.
Píšťalku znelú do úst kladú,
Eróta – Boha velebia.
Prvýkrát o ňom boli čuli –
pojali slová Fileta.
K telu sa telo musí túliť…
Prilieta Erós… Odlieta…
.
.
………………………………..
spela, spyla – jaskyňa
Urános, Urán – nebo, nebesá
Chaos -. najstaršie božstvo, z ktorého vznikol svet (Héraklés 37 – Stvorenie)
Pýtis, Syrinx – nešťastné lásky boha Pána (Pán a Nymfy 3 – Pýtis)
uliatba – tekutá, liata obeť
D r a g o /podľa Longa/
jeseň 2013 – zima 2014
Celá debata | RSS tejto debaty