Kapitola šestnásta,
v ktorej sa na lodi dejú čudné veci.
Nazrime, jak sa zatiaľ vodí
Methymnu… Teda víťazom…
Vytiahne kotvy desať lodí,
Zajatcov viažu povrazom.
Stratia sa z očí Mytiléne –
Štádií desať odplávu –
Výbojom vojsko unavené
Žiada si na noc úľavu.
Za mysom nájdu zátočinu,
Ukryjú v nej si flotilu.
Doveslia muži, plachty zvinú,
Z koristi vína vypijú.
Chránení sú tu od nábehu,
Keby sa čosi nebodaj…
Vrhli sa na nich keby z brehu…
Kto by sa ale odhodlal?
Veliteľ si je stavom istý.
Povolí vojsku lodný ples.
Každý má podiel na koristi ,
Dôvodov dosť je na čurbes.
Napchajú žradlom črevá hladné,
Ozýva spev sa bujarý…
S príchodom noci hurhaj slabne,
Na oči sen sa dovalí.
Uľahnú kto kde na palube:
Vojak sa stará – vojak má!
Rabuje vojak, vojak rúbe…
Ďaleko ešte do rána…
…………………………………
Od brehu vtom sa blíži mela,
Čľapocú veslá ostopäť…
Pochytí údes veliteľa –
Počuť je, ale nevidieť…
Zahorí zem sa na pobreží
Od seba sama, iba tak…
„Bože daj, aby som to prežil..!“ –
Z heroja hneď je neborák…
Nepriateľ čoby k nim sa plavil…
Zakričí ktosi: -Do zbroje!
Netriezve majú muži hlavy.
Nápoje vzali za svoje.
Jeden si pre boj miesto hľadá,
Iný sa mŕtvym pritvorí…
Nepriateľ nikde… Čo za zrada..?
Nebodaj z Hádu potvory…
Trasie sa desom duša podlá.
Dožiť by teraz do rána…
V strachu sa podlí k Bohom modlia.
Nevedia, kto ich naháňa…
Dožili… Ale novej hrôzy…
Napospas loď je vydaná…
Narástli cez noc v rohoch kozích
Zelené listy brečtana!
Zakvitli, zaraz zaplodili,
Bobule visia po srsti…
Vyrastá pahýľ na pahýli…
Lodí sa údes nepustí…
Zavyjú ovce hlasom vlčím
Ťahajúc šije do neba!
Vojakom tieseň z očí blčí…
Boží hnev vzali na seba.
Priťapká Chloé k svojmu stádu,
Sosnový venček bohvie skiaď.
Ku nohám jej sa ovce kladú.
„S Dafnidom by ich lúkou hnať…“
Veliteľ velí: -Kotvy hore!
Silákom je to nad sily.
-Proti nám stojí už aj more!
Vesiel sa chlapi chopili.
Zaberú len čo zo dva razy,
Lámu sa veslá vo dvoje.
Flotila ďalej nevyrazí.
Delfíny vplávu na more.
Priblížia sa a švihnú hore,
Chvostami tlčú o steny.
Zúrivý zver je možno chorý.
Rozmláti húf ich šialený!
Píšťala zaznie na útese,
Nikoho nôta nedojme.
Hrozivý tón sa odtiaľ nesie,
Akoby Boh bol vo vojne…
Nastáva mela, trma-vrma…
Vládze kto, siaha po zbrani,
Naverímboha oštep vrhá
Dopredu, zadu, do strany.
Nepriateľ nikým nevidený,
On teba zrie, ty jeho nie!
Na prosby k Bohom boj sa mení,
Zostáva už len modlenie.
Rozjíma vojsko, vzýva Boha,
Prispiecha nech im na pomoc.
Temnota by im pomôcť mohla,
Nech teda „svitne“ čím skôr noc,,!
…………………………………………
Múdry vie, že to Pána kusy
Paniku vniesli do lodí.
Má na nich zub – zboj sa mu hnusí,
Z kopýtka Boh si vyhodil.
Vodcovi viečka oťaželi,
Usadí sen sa na oči
Bieleho za dňa na posteli.
Vidina k nemu prikročí:
Nakláňa Pán sa ponad neho,
Výčitky vnáša do duše.
-U mojich kotvíš, Braxis, brehov,
Zachoval si sa neslušne.
Methymnon nie je bohabojný,
sejete v mojom kraji zlo.
Spojili ste sa s Bohom vojny,
násilie s vami priliezlo.
Dobrali ste sa k môjmu miestu –
Arés vám rozum pomútil.
Hodní ste, Briax, môjho trestu –
Mátať vás budem na púti.
Na miestach, ktoré mne sú milé,
zavanul vojny krutej pach –
Nevinní ľudia, krušné chvíle,
bojová pieseň na perách…
Uhnali z lúk ste moje stáda –
Kozičky, býčky, barany.
Regiment tvoj sa neovládal,
raboval, kradol, poranil…
Násilím dievča od oltára
odtrhli ruky bezbožné!
Erós sa o tú pannu stará!
Takto sa sláva nezožne.
Neznalí bázne, hany, studu
na očiach nýmf sa rúhali.
Sprznili svätej zeme hrudu.
Oplani vždy sú trúfalí.
Idol môj starý pod stromami
nehodný bol vám povšimu.
Oči vám iba korisť mámi!
Z miesta sa ďalej nešinú –
Nehnú sa, Briaxis, tvoje lode.
Methymnon oko neuzrie.
Dokiaľ to takto ďalej pôjde,
podržím si vás na uzde!
Píšťalke mojej ujsť sa nedá –
Kvíľba vám vniká do uší.
Na každom kroku striehne bieda,
kým moje čary nezruším.
Panika, triaška, koža husia…
Ovládli ľudí strach aj des.
Zaraz nech moje stáda pustia!
Osloboď Chloé ešte dnes!
Rybám vás hodím za potravu,
potopím lode Methymnu,
nebudeš mať ak myseľ zdravú.
Vojaci s tebou zahynú!
Bude až dievča na slobode,
stáda jej budú v bezpečí,
uvoľním všetky tvoje lode,
vojakov z desu vyliečim!
…………………………………
Ako Boh prišiel, tak sa stratil.
Rozplynul s ním sa veštný sen.
Vojaci stále nevyspatí
Palubou lozia tam i sem…
Budí sa Briax, vôkol hľadí…
Netreba zjavu výkladu.
Pohladí chlpy svojej brady,
Zvoláva lodnú poradu –
Od všetkých lodí veliteľov.
Panický sen im vyjaví.
Komuže by sa k rybám chcelo?
Konajú hneď sa nápravy.
Zľakol sa Briax, aj sa hanbí.
Pováži, čo sa udialo.
Nerád by stal sa hanbou plavby –
Chýba už k tomu nemálo…
Posvätné miesta znesvätili…
Toto sa Bohom nečiní…
Chápe už, prečo ovce vyli…
Prichodia s vojnou zločiny…
Pliagou je ona odjakživa,
Nevinní nesú ťarchu bied.
Mnohé sa mestá zbojom živia,
Mnohé jej vďačia za rozkvet.
Vojakom dajú do rúk zbrane –
Remeslo nech má zlaté dno –
Prepadnú, udrú nečakane
V mene tých, ktorých nevidno!
……………………………………..
Dodumá Briax… Sám je vojak…
Leskne sa dno aj od gáže.
Vojaci Bohov nepokoria.
Zbrojnošom teda prikáže:
-Nájdite medzi zajatými
Pastierku Chloé po mene!
Z príkoria jej nás božstvo viní,
S Erótom má vraj spojenie.
Netrvá dlho vyhľadanie –
Pastierku venček vyjaví.
Živice vôňou od nej vanie,
Na tvári pohľad meravý…
Skloní sa Briax pred dievčinou.
Pamätá Pána príkazy.
„Udial sa zločin vojny vinou…“
Od lode čln sa odrazí –
Veliteľ sám sa s devou plaví,
Vystúpiť na breh pomôže.
Dotkne sa nôžka Chloé trávy –
Z útesu tón sa rozoznie –
Píšťalka Pána dojme ľudí,
Nový ich nápev nesúži.
Pastierska nôta nehu budí,
Sľúbi čo Pán, to dodrží.
Ovečky sklznú po kopytkách,
V húfe sa brodia ku brehu.
Koberec Pán im z trávy vytkal.
K pastierke hneď sa rozbehnú.
Po ovciach kozy rozšantia sa –
Prehopsnú čľupnúc do vody,
Vyšplechnú kvapky na Briaxa –
Nedbalo rukou pohodí.
Navyklé skákať po útese,
Zdolávať kopce, výšavy,
Hurtom sa stádo k Chloé nesie,
Mekotom úctu prejaví…
Obstúpia býky dievča chórom,
Zaznieva hymnus na Pána.
Vznáša sa nápev nad priestorom,
Píšťalka stádo poháňa.
V podlesí Pán jej stopy chráni,
Bez ujmy nech sa doberá.
Severák už sa zmocnil plání…
Kožúšok dá jej zo zvera.
……………………………………..
Pastierov iných kozy, ovce
Zvierajú lodné paluby.
Všetko sa spolu miesi, moce,
Bojová trúba netrúbi.
Zvedeli muži, Boh čo môže,
Prosbami si ho naklonia.
Obetnú kozu zderú z kože,
Kadidlom oltár rozvonia.
Dejú sa veci nevídané –
Pánovej hlavy výplody –
Ochoty Božej plameň vzplanie,
Ruší sa zákon Prírody.
Do dna sú kotvy zaborené –
Vyplávu lode jak by nič,
Bez vesiel, plachiet, zoradené…
Nad nimi píska pohonič.
Kĺže sa delfín pred konvojom, –
Mihá sa, z vĺn sa vymrští…
Po dobrom lepšie ako bojom –
Aj Pán im pôjde po srsti.
Dopláva s nimi do Methymnu.
Ukotvia lode v závetrí.
Víťazov v rade mesta prijmú.
Rečami Briax nešetrí:
Lúpili ako, zajímali,
Prišli jak s Pánom do zvady,
Aké sa čudné veci diali,
Ako ich delfín prevadil…
.
………………………………..
.
stadion – dĺžková miera, rôzne mestá a oblasti mali vlastné stádiá, nám je najznámejšie olympijské stadion – 192,27 m, ostatné sú v rozmedzí 164 m – až 192,27 m
Arés – boh vojny (v Ríme Mars)
D r a g o /podľa Longa/
jeseň 2013 zima 2014
Celá debata | RSS tejto debaty