Kapitola dvadsiata,
v ktorej Dafnis v zimnom čase
navštívi Chloé v dome Dryada.
Krajinu zima kryje snehom,
Zaľahla ostrov beloba.
Zívajú už len žriedla čierňou.
Na pašu stáda nechodia.
Nemusí kto, ten nevystrčí
Zo dverí navon ani nos.
Krčí sa sedliač pri chatrči,
Nevídať oviec ani kôz.
Zaránky s prvým kikiríkom
V kozube drevo zapraská.
Podhodí sena pastier býkom,
Ovečky, kozy priláska.
Vetvičky hodí medzi čriedu,
Nachystal čo bol za leta.
Do chlievka snehom kroky vedú,
Žaluďov sviniam nametá.
Príjemne ohník v peci blčí.
Súkajú vlnu, pradú ľan…
Robota ide od paprčí.
Zakráka chorál čiernych vrán.
Osídla chlapi vtákom činia –
Do oka lovia pernatú.
Uľahnú večer na ovčinách,
Na ráno – metlu, lopatu…
Pod snehom Láska nezamŕza,
Neskuje ľúbosť ani ľad. ,
Netopí sneh sa v teplých slzách,
Dievčinku s chlapcom nevídať.
Neschodí Dafnis Chloé z mysle,
Nepozrie šuhaj na inú.
V duchu sa telo k telu tisne –
Nevinný ľúbi nevinnú…
Do pása sneh im zavial dvory,
Zapadli prte po zveri.
V ľúbiacom srdci plameň horí.
Severák zuby vycerí…
Uväzní zima v domoch ľudí,
Oľadí vodu v prielube.
Trápi sa Dafnis aj sa nudí,
Nepíska syrinx, nehudie…
Iný sa pastier teší snehu –
Spasí ho zima od driny.
Nemusí mať vždy oči v strehu,
Prispí si v teple periny.
Povoľká si aj poleňoší –
Radšej má zimu od leta.
Za pecou pletie prútny košík,
Nabaští sa a obšmieta…
Vylovia Dafnis, Chloé z myslí
Radosti jarné, jesenné,
Ako sa ležiac k sebe tisli,
Váľali jak sa po sene…
Spolu jak pili, jedli spolu…
Kapsička visí na stene.
Túžobne pozrú na čutoru,
Vystydlo mliečko sparené…
Modlia sa k nymfám na idoly,
Pánovi prosby prednesú –
Vyhnala zima Lásku z polí,
Vymenia nech ju za Vesnu…
Nedeje nič sa. Vôkol hlucho.
Nad zimou vládne Chiona.
Zadulo snehom Božie ucho,
Navialo nymfám do lona.
Lámu si hlavy, ako vládzu,
Dafnis aj Chloé, ako by..?
Vyberá Napa z truhly priadzu,
Z dievčiny priadku urobí.
Popradie nech len juná deva.
-Naučíš čo sa za mladi…
O svadbe mať jej neraz spieva,
Po vláskoch dcérku pohladí…
………………………………………
Voľný je Dafnis, vše si hovie,
Za chlapcom Lamón nesliedi.
Nespúšťa z mysle svoju Chloé.
Pozerá na kraj vybledlý…
Vysadil Dryas myrtie stromy
Neveľký kúsok od plota.
Roky už rastú na zádomí,
Koruny brečtan omotal –
Posplietal liany medzi nimi –
Konáre, kmene ovinú…
Zrástlo to všetko do húštiny,
Vytvára porast jaskyňu.
Zvisajú strapce réva čoby.
Kŕmia sa drozdy, holuby…
Černejú v snehu bobúľ droby,
Na ústup zima netrúbi.
Chlapcovi skrsne iskra v hlave:
Na lov sa vydá, akože…
Pernatá patrí k pestrej strave,
Voskom mu Lamón pomôže.
Pobalí oká do tanistry,
Medové placky od hladu…
Závejmi Láska krok mu bystrí,
Zďaleka badá záhradu…
Štádií desať lezie brodom –
Do kolien snehu, do pása…
Borí sa s bielou nepohodou,
Z obuvi sneh si postriasa,
Pridúcky k dvoru svojej milej.
V hrdle sa srdce rozbúcha.
Nastanú dlhé trápne chvíle.
Ulomí kúštik posúcha…
Rozvešia oká, porozkladá,
Konáre lepom namaže.
Poživeň zimnú škorec hľadá,
Škriepia sa vrabčie skrumáže.
Na vtáky čaká… Aj na Chloé…
Po vtákoch čo tam – tých je dosť!
„Nebolo dievča len by choré…“ –
Zádvoria konča dumá hosť..
Pozbiera úlov, škrtí prstmi.
(Živé sa vtáky nejedia).
Chalúpku nikto neopustí,
Neprejdú ´kolo susedia…
Ošklbe Dafnis z vtákov perie,
Uloží korisť do mecha.
Odvahu ale nenaberie,
Otvoriť dvere nespiecha…
„Naisto sedia, ohník horí…
V kozube smola zasyčí…“
Nehrabú kury na nádvorí,
Osadil sneh sa v ihličí.
Premýšľa Dafnis, jak by na to…
Nech je to hodné dôvery…
Virvarí hlava kostrbato,
Ani sám klamom neverí…
„Uhlíky pýtať pôjdem hádam…
Vyhaslo že nám v ohnisku…(?)
Vysmejú ma, že čo tu hľadám –
Susedov máme poblízku…
Popýtať mohol by som chleba…(?)
Alebo vari radšej nie…
Hladu by som sa teraz nebál –
Kapsu mám plnú poživne…
Snáď by sa dalo trochu vína…(?)
Nedávno sme ho stáčali…“
Vinobranie si pripomína…
Chabne v ňom kuráž pomaly…
„Pred vlkom bežím..! -Kde sú stopy?“
Zavíja vietor v komíne.
Hostiteľ hosťa nepochopí…
S nápadmi žoch sa pominie…
„-Lovil som vtáky po okolí…(?)
-Nalovil si, nuž teda choď..!“
Zdoláva duša hory – doly,
Skovali ľady Lásky loď…
„-Vidieť chcem Chloé! -rieknem pravdu…(?)
Kde ale nabrať odvahu…?
Sotva ju moje ústa nájdu…
Pošlú ma domov od prahu…“
Múdrejšie nič už nevydumá.
„Nie je mi zimou súdené…
Domov sa vrátim poza humná…
Do jari čakať budeme,
Stretnú kým zas sa oči naše,
Dotkneme kým sa prstami
Na paši plnej samopaše.,
Od nej kým bozk si vymámim…“
Úlovok Dafnis vtáčí dvíha,
Cez plece kapsu prehodí…
Láska je ako pekná kniha –
Náhle sa z lode vylodí.
…………………………………
Na pomoc letí (Kto už iný…?) –
Erós sa nad ním rozľútil.
Nakúka tadnu do štrbiny –
Učiní Láske po chuti.
Usadá čeľaď ku obedu.
Gazdiná mäso podelí.
Nalámu chleba, reči vedú,
Žartujú deti, dospelí.
Nalieva Dryas vínom čaše –
Riedené hlavu nemúti –
Cárachy kiesi Takis kmáše…
Zavetrí, chvostom zavrtí…
Nemá ho gazda ani v päte.
Nemieni čakať na kosti.
Vyskočí: Chmat! -Dajsamisvete!
Mäsiskom sám sa pohostí.
-Čo si to psisko nedovolí!
Čugaňu Dryas pochytí.
Vie psina, ako úder bolí,
Nerád by schytal po riti…
Do dverí vrazí, dvorom trieli,
Maškrtu z huby nestráca.
Od zlosti gazda bledý celý
Snehom sa za psom trmáca.
Uniká zlodej, len tak blýska…
Pobehne Dryas k brečtanu…
Zahodí papek od poriska…
-Ký vietor k nám ťa zavanul?!
Dafnida vidí na odchode.
Bozkáva chlapca, objíma…
Nažerie pes sa na slobode,
Gazda ho ďalej nevníma…
-Si mi ty, Dafnis, ako rodný…
Vovedie hosťa k čeľadi.
(Zariadil Erós, nech pes bodrý…)
Stretnú sa šťastné pohľady…
Srdiečka búšia v jednom rytme,
Dievčinka chlapca objíme…
Ešte že je v tom kútku prítmie –
Dotknú sa pery nevinné.
Šťastena dnes sa unavila –
Miloval kto, ten pochopí…
Večnosťou zdá sa sladká chvíľa,
Kladie sa stopa do stopy…
Od blaha nevie Dafnis, čo by…
Telom sa teplo rozleje –
Vzala ho Láska do poroby –
Roztápa ľad aj záveje.
Dajú mu miesto ohňa blízo.
Vytrasie drozdy, holuby…
-Hádam by hosť náš čosi zhrýzol…
Drya reč sa mu zaľúbi.
Zabudne na to, že sa hanbí,
Uvoľní jazyk z reťaze.
Prežuje mäso, utrie gamby –
Lepšie dnu ako na mraze.
Pomaly sám sa rozhovorí:
Umieral doma od nudy.
Zdraví sú všetci, nikto chorý.
Jazýček vínko povzbudí.
Nebaví byť ho domosedom.
Vetvinu kozám podhodí –
Nezájdu hladom ani smädom.
Čierne je žriedlo od vody…
Sadli mu na lep vtáky hladné.
Nalovil iné do sietí.
Od stromu k stromu k nim sa kradne.
Nelapí čo, to odletí.
Počúva chvály od Dryasa,
Chváli ho každý čeľadin.
Mnohí sa doma len tak kvasia…
Na zimu Dafnis nehľadí…
Predstiera Chloé, že sa mrzí –
Došiel až ku nim, a chcel ujsť…
S úškľabkom riekne, že bol drzý.
Zasiahol zhora Boží prst…
Poverí Dryas milú dcéru –
Nalievať víno do čaší.
Zostať má Dafnis na večeru.
Domov ho nikto neplaší.
Nalieva jemu poslednému,
Odpije z jeho pohára –
Nalepí bozk na čaše stenu.
Chvílinku Dafnis otáľa.
Dotknú sa ústa toho miesta,
Z ktorého pila milená.
Vínna chuť doňho túžbu vniesla.
Pohľady vše si vymenia…
Míňa sa mäso, chlieb sa míňa…
V temnote ľudia besedia:
-Šťastný je Lamón, že má syna,
Závidieť môžu susedia…
-Živiteľ súci, ruky zdravé,
V robote nikdy nelení…
Pletú sa slová v nočnej vrave.
Príde čas, že sa ožení…
Opečú vtáky na večeru,
Nariedia vína v kráteri,
Medové placky z kapsy berú…
Do dvier sa Takis vteperí…
Pobeží príbeh po príbehu –
Zážitky, mýty, príhody…
Zametá vietor stopy v snehu,
Nemusí von kto, nechodí.
Pije sa, je sa, nôtia piesne –
Ovládlo ľudí veselie –
Ťahavé, bystré, smiešne, hriešne…
Jazyk nám všetko premelie…
Nakoniec spánok všetkých zmôže.
V lampade olej dotleje.
S Dafnidom Dryas zdieľa lóže,
Uľahne Napa ku dcére.
Na ráno Chloé už sa teší –
S Dafnidom zas sa uvidia…
Taký je milý, až je smiešny…
Zakladá Erós osídla…
Sníva sa Chloé Dafnidovi…
Pobozká v spánku Drysa…
Ruky mu kolo šije ovil…
Z plameňa svieca vyrástla…
……………………………………
A je tu ráno. Mráz sa plazí.
Predstojí rítus obety.
Dionýs nech sa neurazí –
Vyhlási deň sa za svätý.
Baránka dajú – rok od rodu,
Vínny nech Boh sa poblaží.
Pomáha Dafnis nosiť vodu,
Pečie sa obeť na ražni.
Vypeká Napa vonné chleby.
V kozube oheň plápolá.
Vidia sa mladí v siedmom nebi.
Vykĺznu tíško zo dvora
Nežniť sa čo len chvíľku sami –
Nevinný božtek na pery.
Držia si ruky pod myrtami,
Stratia sa otcu – materi.
-Tebe som, Chloé, prišiel kvôli…
-Nemusíš vravieť, veď to viem…
-Tebe som kvôli vtáky lovil…
-Všetko je ako krásny sen…
-Čo len chceš, Chloé moja drahá,
Urobím všetko pre teba.
-Týmto si hlavu nenamáhaj –
Nič pre mňa robiť netreba.
-V srdci ma nos a nezabudni…
-Pri nymfách som sa pokliala…
-Doma je život taký nudný…
-Po zime jar vždy nastáva.
-Sneh, ten sa vari nerozplaví,
Tak veľa ho tu napadlo…
-Rozplaví… Kozí národ hravý
Skoro nám zahrá divadlo.
Pastviny slnko rozhorúči,
Budeme spolu deň čo deň.
-Páli ma oheň v mojom srdci.
-Láska je slepá pochodeň…
-Žartuješ, Dafnis, doberáš ma –
Kvitnú ti v ústach mimózy.
-Nikdy by som ťa neoklamal –
Na kozy som sa zabožil.
Zbierajú spolu úlov vtáčí –
Tanistra plná, plný žoch.
Ťahajú vtáci koniec kratší,
Teší sa s nimi vínny Boh.
………………………..
Posiela Napa čeľadina,
Zúčastnia nech sa obety.
Naisto vonku im je zima.
Za nimi chasník poletí.
Brečtanom venčia svoje hlavy.
Uliatbu Dryas vykoná –
Pre idol čaša vína zbaví –
Úctivo sa mu uklonia.
Začína hodo-stolovanie.
Vychvália Boha do neba.
Barania vôňa z kotla vanie.
-Évoé!!! – zaznie veleba.
Vínom si uctia Dionýsa –
Réva nech dobre zarodí.
Idolu droby dostanú sa,
Mäsivo na stôl prichodí.
Obšmieta sa aj Takis starý –
Nemôže za to, že je pes.
Pod stôl mu kúsok Dryas šmarí.
Ukradol včera, dostal dnes.
Dvíha sa Dafnis. Kážu mravy…
Domov sa šuhaj poberá.
Rád by sa ešte s Chloé bavil –
Hladným však sýti neveria.
Naplnia kapsu pre Lamóna,
Nabalia aj pre Myrtalu.
Vtáky si sami iné zlovia –
Dnešný mu úlov pridajú.
Prehodí vrece ponad plece,
Bozkáva všetkých radom-rad.
Do uška Chloé tíško šepce,
Že je jej viac než rodný brat.
Nemyslí Dafnis na nič iné.
K domovu snehom vykročí.
Túži mu duša po dievčine,
Hľadieť chce Láske do očí.
Zvedel už ako, zvedel kade…
Vymýšľa nové dôvody –
Častejšie teraz ku nim zájde…
Doma sa stádo rozplodí…
……………………………………..
Chiona … bohyňa zimy, Zima
Takis – meno psa
kráter – väčšia nádoba na zmiešavanie vína s vodou
Évoé! – výkrik pri prípitku na oslavu Dionýsa (Bakcha)
D r a g o /podľa Longa/
jeseň 2013 – zima 2014
Celá debata | RSS tejto debaty